Karol MišovicMestské divadlo Žilina priviezlo na Novú drámu inscenáciu Opití od ruského dramatika Ivana Vyrypajeva. Neprekvapí skutočnosť, že vznikla pod režijným vedením Eduarda Kudláča. Práve on totiž už niekoľko rokov prináša do slovenského prostredia súčasné texty podobnej dramatickej štruktúry. V predchádzajúcej divadelnej sezóne napríklad v Slovenskom národnom divadle naštudoval Vyrypajevove Ilúzie. Tie pozitívne prijala laická ako aj odborná verejnosť, hoci skôr z hereckej, než režijnej stránky. Posadiť na javisko piatich skvelých hercov, ktorí vedia narábať s pointou, intonáciou, a majú cit pre dramatickosť aj maximálne nedramatického textu je vyše polovica zaručeného úspechu. O to bolo zarážajúcejšie – v pozitívnom slova zmysle – koľko akcie sme mohli vidieť v žilinských Opitých.
Vyrypajev sa v tejto hre pohráva s myšlienkou, že cez ľudí opojených alkoholom sa svetu prihovára samotný Boh. Dno pohárika uvoľňuje zmysly a dovolí na povrch preniknúť všetku dovtedy potláčanú úprimnosť. No i životné slabosti, strasti a túžby. Situácie, ktoré vznikajú v konfrontácii niekoľkých ničím nie výnimočných ľudí, sú predovšetkým vďačnou pôdou pre hereckú vynachádzavosť. Réžia skutočne podporila živosť jednotlivých výstupov, v ktorých vládne najmä herecký komponent. Jeho nepreexponovaný, ale v žiadnom prípade nie statický prejav. Kým v predošlých Kudláčových réžiách bol absolútne priznaný minimalizmus všetkých zložiek, v Opitých vidíme situácie kolorované už realistickejším, aj keď stále minimalizovaným tónom. Súčasne sa všetkých dvanásť výkonov vyznačuje rovnocennou hereckou úrovňou. Herci nielenže dokážu živo reagovať na vzniknutú situáciu, ale vedia zrozumiteľne artikulovať i filozofickú rovinu textu. V rečovej artikulácii sa nájdu už väčšie prehrešky.
Z kolektívu spomeňme napríklad Michala Režného ako Gabriela. Herec výrazovou skratkou vystihol kontrast medzi Gabrielovou civilnou submisivitou a „naspeedovanosťou“ po požití alkoholu kombinovaného s kokaínom. Jeho kreácia je nezastaviteľná kôpka energie prekladaná rýchlymi strihmi dramatickejších odtieňov. Podobne môžeme hovoriť aj o ostatných interpretoch, ktorí prirodzeným akcentom dokázali nájsť charakterizačný detail pre danú postavu. Uvoľneným, ale vždy naplno koncentrovaným a teda aj impulzívne reagujúcim prejavom zaujali aj Barbora Švidraňová, Ján Dobrík, Matúš Kvietik alebo Braňo Bačo. Ivana Kubáčková aj na minimálnej ploche svojím príznačným hereckým nadhľadom v situácii volania ambulancie dokázala do inscenácie vniesť autentický tragikomický moment. Podobne možno hovoriť aj o expresívnejšie ladenom výkone Ivety Pagáčovej v postave prostitútky Rózy.
Inscenácia Opití prináša na Slovensku málo hrávaného súčasného dramatika. Tým je skutočne novou drámou. V javiskovom tvare sa však stretávame s formou, ktorú sme neraz videli. Lenže herecký prejav dokáže aj monotónnejšie pasáže prekryť a ukázať Vyrypajevov text a Kudláčovu, v niektorých situáciách málo nápaditú, réžiu v živých a najmä presvedčivých farbách.
