Desať dní, tri tvorivé tímy, jedna téma

Tretia premiéra Mestského divadla Žilina v sezóne 2019/2020 bola pomerne špecifická. Hey! Slováci totiž nie je inscenácia v tradičnom zmysle slova: divadlo oslovilo dvoch mladých režisérov a jednu režisérku, dalo im k dispozícii členov svojho hereckého súboru a možnosť prizvať si na spoluprácu dramatika, dramaturga či filmovú scenáristku. Všetky tri tvorivé tímy následne vytvorili krátky javiskový tvar, pričom jedinými obmedzeniami boli téma inakosť a skúšobné obdobie trvajúce desať dní.

Pri takto nastavenom projekte (dramaturgicky ho zastrešovala lektorka dramaturgie MD Žilina Daniela Brezániová) je jasné, že výsledok „laboratórneho pokusu“ výrazne ovplyvňuje to, či si režisér dokáže zvoliť koncept práce aplikovateľný na stanovené podmienky. Pri desaťdňovom skúšobnom procese má totiž minimálny priestor na prípadné korekcie. Jednoducho nastúpite na rýchlik a veríte, že stojí na správnej koľaji. Výsledky prezentované na premiére v prvý februárový piatok to len potvrdili.

Pavol Viecha, režisér prvej prezentovanej „miniinscenácie“ Cesta do stredu duše, spolupracoval s dramaturgom a dramatikom Matejom Feldbauerom a hereckou trojicou Ivana Kubáčková, Ján Dobrík a Michal Tomasy. Východiskom pre túto časť Hey! Slováci je primárne humor a princíp niekoľkých od seba nezávislých výstupov, ktoré spája motív inakosti aplikovaný na lokálne blízke a kultúrne nie príliš odlišné skupiny. Príkladom je výjav z dedinskej krčmy, do ktorej vstúpi obyvateľ mesta (v tomto konkrétnom prípade Bratislavčan), či parodizovaná antropologická prednáška s ilustratívnymi ukážkami o chlapcoch zo susedných obcí, ktorí sa stretnú na dedinskej diskotéke. Štruktúra javiskového tvaru aj jeho odľahčený charakter boli v tomto prípade správnou voľbou. Krátke, od seba nezávislé výstupy nevyžadujú od textu rozsiahlo koncipované charaktery, pointa vtipov sa dá vtesnať na malú plochu. Jednoduchá forma poskytuje aj viac priestoru na prácu s detailom, keďže herci ani režisér s dramaturgom nemusia rozmýšľať v intenciách široko rozprestretých charakterových a dramatických oblúkov. K tomu ešte treba prirátať, že text pracuje s mimoriadne autentickými životnými situáciami i jazykom postáv. Najviac z hercov zaujal Michal Tomasy, ktorý má navyše k dispozícii najväčší priestor.

Bohužiaľ, presne to, v čom sa tvorcovia prvej časti trafili, nevyšlo tvorkyniam tej druhej s názvom Na môj obraz. Režisérka Anna Šoltýsová a autorka námetu Gina Biarincová rozprávajú príbeh stretnutia dvoch súrodencov: sestra (Ada Juhásová) je fotografkou, ktorá cestuje po celom svete a žije vo voľnom vzťahu, jej brat (Braňo Bačo) je zasa ženatý a usadený chlap. Jeho hlavné životné ciele sú zosobášiť sa, postaviť dom a následne oplodniť ženu (Kristína Sihelská). Na ploche dvadsiatich minút sa dozvedáme o manželskej nevere, živote v Kambodži, problémoch s erekciou, tajnom milencovi. Z inscenovaného textu je vidno, že zámerom bolo hlavne vytvoriť príbeh plný nejednoznačnosti a vyvažovania pozícií všetkých postáv – aby boli všetci tak trochu v práve, ale aj vinní. Lenže práve táto snaha v kombinácii s rôznymi umelo pôsobiacimi motívmi v konečnom dôsledku spôsobujú, že text vyznieva ako konštrukt. Na malom priestore, ktorý má k dispozícii, sa režisérka navyše snaží o zbytočnú psychologizáciu. Pracuje s princípom strihu, ktorý jej umožňuje časové skoky. Tie jej však na danej ploche stále neponúkajú dostatočný priestor na vybudovanie uveriteľnej a autenticky herecky zvládnuteľnej vnútornej štruktúry jednotlivých motívov a motivácií. Napokon je výsledkom dielo, ktoré sa v podstate utápa v tom, že sa berie zbytočne vážne. K pokusu ale patria aj nezdary a pokiaľ tvorcov posunú, môžu mať väčší zmysel než malé úspechy.

Autorom poslednej časti s názvom Requiem pre priateľa je Tomáša Procházka. Zameral sa v nej na otázku praktických životných problémov iných ako heterosexuálnych párov v krajine, ktorá nemá legislatívne ošetrený tento typ partnerských zväzkov. Zároveň si dielom uctil aj pamiatku LGBTI aktivistu a svojho priateľa Dušana Veselovského. Formálna stránka Procházkovej časti je v mnohom príkladom jednoduchých, no efektívnych režijných postupov. Napríklad, keď potrebuje divákom podať základné informácie o Dušanovi Veselovskom, nechá hercov v tme prednášať text spôsobom, ktorý evokuje mechanický hlas používaný vyhľadávačom google. Základné informácie podáva stroho a mechanicky, ale divadelne inšpiratívne. Spomienkový text, ktorý o Veselovskom napísala pre denník Pravda Hana Fábry, necháva zasa zaznieť nahovorený z audiozáznamu. Nepotrebuje ho žiadnym spôsobom zaobaliť do dramatickej štruktúry. Potrebuje k audionahrávke na javisku aj vizuálny vnem? Na plátno premieta zábery článkov a novinových titulkov s homofóbnym obsahom, resp. fotky a videá známych reprezentantov slovenskej ultrakonzervatívnej a neofašistickej scény. Podobných príkladov by sa dalo uviesť ešte niekoľko. Nič z toho nie je možno obzvlášť objavné, no dostatočne účelné. Fakt je, že v porovnaní so Šoltýsovou a Viechom je Procházka tvorcom, ktorého nemožno označiť za začínajúceho – čo je na javisku aj vidieť. Za pozornosť však stojí aj spôsob, akým dokázal pracovať s hereckým obsadením. Iveta Pagáčová je herečka, ktorej musí postava a metóda práce režiséra sadnúť. Hľadať v odborných reflexiách pozitívne zmienky o Michalovi Kolejákovi, by bol asi dosť náročný proces, a nie je to spôsobené len jeho vekom. Napriek tomu, že obaja stvárňujú postavy, ktoré práve prišli o blízkeho priateľa (resp. životného partnera), čo nie je práve najjednoduchší materiál na herecké spracovanie, Pagáčová a Koleják tentokrát podávajú presný, citlivý, koncentrovaný a pútavý výkon.

Pri laboratórne koncipovaných projektoch nie je možné primárne operovať s umeleckými očakávaniami. Preto sa volajú laboratórne, teda pokusné. Nečakáte veľa, nečakáte málo, ste jednoducho zvedavý. Hey! Slováci priniesli niekoľko momentov, ktoré si zaslúžia pozornosť. Prvým je výber režisérov – na javisku je možné pozorovať tri rôznorodé poetiky a spôsoby vnímania divadelnej práce a vidno tak diverzitu umeleckých postupov. V rámci nich sa navyše vyskytuje viacero momentov, ktoré môžu byť pre tvorcov do budúcna dobrým východiskovým bodom. Na záver netreba zanedbať fakt, že toto všetko sa odohralo v regionálnom repertoárovom divadle.

Bibliografický záznam: Zwiefelhofer, Miroslav. Desať dní, tri tvorivé tímy, jedna téma. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 19.2.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/1074.