Zlá noha, ale o to lepšia kamoška

Stano je optimista. Teší sa, keď ho pobolieva noha, pretože to znamená, že nemusí ísť do školy a môže sa hrať na playstation. Horšie je to však s jeho mamou. Tá máva dobré dni len zriedka. Na pleciach jej leží celá ťarcha vybavovačiek s úradmi, poisťovňou či lekármi. Sú tu len oni traja – Stano, Zlá noha a mama. Otec v tejto rodinnej konštelácii chýba. Zbabelo sa vyparil hneď po tom, ako sa mu narodilo dieťa s postihnutím. Postava Zlej nohy v podaní Petra Brajerčíka je rozprávačom a sprievodcom príbehu. Opisuje udalosti z každodenného života v škole či doma a je tiež Stanovým verným kumpánom pri chlapčenských hrách. Dianie neraz komentuje s dávkou ostrého humoru a cynizmu. Zlá noha totiž nechcene spôsobuje ďalšie úrazy a nehody – ľudia sa o ňu potkýnajú a sami pritom utrpia zranenia. Rôzne príhody takéhoto rázu sú však vystavané na princípe gagov, a preto nevyznievajú tragicky a smutne, ale naopak, sú zdrojom uvoľneného humoru a odľahčenia ťaživej témy.

Hrací priestor tvorí šikmá plocha vyplnená desiatkami párov bielych tenisiek upevnených na podlahe a rozmiestnených do pravidelných radov. V tomto architektonicky presne štruktúrovanom priestore, ktorý vytvorila scénografka Markéta Plachá, lavíruje trojica hercov. Zlá noha zámerne šliape na topánky, Stano (Matej Babej) sa po scéne presúva hľadajúc orientačné body tak, že nohy opatrne vsúva z jedných topánok do ďalších. Aj keď je jeho pohyb náročný, predsa len je možný a Stano neprepadáva depresii. Toto slovo z dospelého sveta vlastne vôbec nepozná. Zlá noha i jeho matka (Mária Ševčíková, v alternácii s Alexandrou Palatínusovou) mu v pohybe pomáhajú, niekedy ho nosia na chrbte či podopierajú, pričom využívajú dlhé obuváky, ktoré sa menia na barly.

Režisérka Júlia Rázusová trojicu hercov uzavrela do tohto „detského ihriska“ s vlastnými zákonitosťami, kde práve množstvo tenisiek bez ich majiteľov upozorňuje na hlavný hendikep. Matej Babej ako Stano si však nerobí ťažkú hlavu zo svojich fyzických obmedzení. Keď má energiu a lepší deň, neustále sa usiluje ísť vpred a skúma možnosti hracieho poľa. Tenisky nie sú symbolom traumy a čohosi, čo nedokáže, hoci zjavne pripomínajú vonkajšiu realitu väčšiny ľudí, ktorí skutočnosť, že majú „zdravé nohy“, tematizovať nemusia. Hra so svetlom a vizuálne efektné abstraktné projekcie premietané priamo na topánky pripomínajú spolu s elektronickou hudbou estetiku Stanových obľúbených počítačových hier.

Okrem výsostne povzbudivého a pozitívneho odkazu inscenácie sa tvorcovia nevyhýbajú ani negatívnym skutočnostiam. Stano totiž vyrastá v neúplnej rodine, neprítomný otec sa na výchove nepodieľa. Jeho mama je teda na všetko sama a snaží sa zastávať obe rodičovské funkcie. Tomu zodpovedá aj jej kostým – kvetované letné šaty má natiahnuté cez nohavice. Neustále musí myslieť na to, čo je ešte nutné vybaviť, a preto je roztržitá a chaoticky chodí hore-dole po scéne. Až do úmoru bojuje so systémom, v rukách má vždy haldy papierov, až sa z nich v jednej chvíli na scéne stáva postava, ktorá ju takmer prerastá. Tvorcovia tematizujú aj Stanovo dospievanie a jeho osamelosť, nedostatok priateľov, výsmech, ktorý zažíva v škole, kde ho spolužiaci pre jeho odlišnosť neraz častujú rôznymi hanlivými prezývkami a nadávkami. Z pocitov neprijatia do kolektívu sa rodí silný obranný mechanizmus. Deti nemajú radi Zlú nohu a nie jeho – zlé známky tiež nedostáva on, ale Zlá noha. Stano si tak vytvára svoje alterego, ťažký životný osud si otáča vo svoj prospech. Zlá noha sa stáva takmer jeho najbližším človekom, neoddeliteľnou súčasťou jeho bytosti, podobne ako keď si deti pod vplyvom rôznych tráum vo fantázii vytvoria neviditeľných priateľov, ktorí ich chránia. V Stanovej alternatívnej realite sú napríklad obávané poznámky v žiackej knižne absolútne pozitívnou záležitosťou, dokazujú totiž záujem učiteľky a okolia. Čo sa však stane, keď Stanovi noha nevyliečiteľne opuchne a zrazu musí o ňu prísť? Kričí, že to sa nemôže stať, pretože už nebude tým, kým je, príde o svoju identitu. Nakoniec však všetko dobre dopadne, Stano sa zmieri s novou realitou a Zlá noha si takisto nájde svoje ďalšie pôsobenie, ďaleko od ľudí.

Inscenácia Stano a Zlá noha vo svojej koncepcii ukrýva množstvo tém súvisiacich s inakosťou a úsilím vyrovnať sa s ňou. Detský divák má cez hlavného hrdinu možnosť nenásilným a často vtipným spôsobom prežiť pocity človeka s istou odlišnosťou a precítiť to, čo ho s inými spája, aj to, čo ho naopak od ostatných vzďaľuje. Najnovšia inscenácia Divadla Ludus sa vyhýba rôznym klišé o bezmocnosti hendikepovaných ľudí, napríklad aj tým, že Stana emancipuje a ukazuje ho nielen z pohľadu trpiacej obete. Má tak šancu prispieť k scitliveniu verejnosti a rovnoprávnejšiemu vnímaniu odlišnosti v spoločnosti.