MLOKi

Všade dobre, doma…

Bohu vďaka za rodičov! Dali mi zázemie alebo skôr trasľavú pôdu, viac-menej úrodnú, na ktorej sa učím rásť.

Z autorského projektu Jakuba Mudráka a Jána Balaja, ktorý vznikol ako jeden z výstupov projektu Mliečne zuby, ma ešte teraz bolia dospelácke osmičky. Spomenutá dvojica totiž svojou výpoveďou mieri do intímneho priestoru rodiny, na jej boľavé miesta. Matky tu miesto fúkania rozbitých kolien skôr spôsobujú rany.

Dvaja študenti, ktorí si pred príchodom na internát boli celkom neznámi, zisťujú, že majú niečo spoločné. A nie je to len oblečenie – tričko a tepláky rovnakej farby. Vymedzený priestor javiska s obdĺžnikovitým pôdorysom pokrytý jednoduchými rekvizitami predstavuje akýsi prototyp domácnosti. Ján aj Jakub na stole krájajú bábovku, nalievajú alkohol a podľa zvyku z domova – delia sa aj s divákmi. Uvoľnená atmosféra vyvolaná touto interakciou sa ale čoskoro začne zadrhávať postupným gradovaním a opakovaním Jakubovej repliky: Koláč, pálenka, koláč, pálenka, koláč…! Žeby zabehnutá rutina nejednej slovenskej rodiny?

Inscenácia nesie názov Zo špajzy… na intrák, a práve internátna izba sa stáva útočiskom týchto dvoch mladíkov. V jednotlivých výstupoch Ján naliehavo a v čoraz rýchlejšom tempe reči kladie Jakubovi množstvo klišé otázok. Neskôr si túto polohu vymenia. Na otázky síce nik neodpovedá, no dvojica sa aj bez toho spoznáva a rozvíja banálne aj vtipné konflikty, ktoré sú typické v spojitosti so zdieľaním tesných priestorov izby. Tá má rozmery podobné ako špajza, no miesto lahôdok odkrýva rôzne tabu. Jánov kufor je preplnený perníkmi a zaváraninami, existenčne ho teda jeho matka zabezpečila. Svoju nechuť k týmto sladkostiam Ján demonštruje tým, že ich začne násilne hádzať po spolubývajúcom. Perníky sa tak stávajú priamym symbolom rodinných vzťahov jedného z protagonistov.

Čo všetko sa ešte ukrýva v tmavých komorách ich domácností? Okrem alkoholizmu je to paranoja, násilie i psychické problémy vedúce k myšlienkam na samovraždu. Tie, ktoré dali život svojim deťom, si možno chcú vziať ten vlastný. Roly sa menia a z detí sa stávajú dospelí muži, ktorí majú strach o život svojich rodičov. Ich výpovede sú krehké, pred divákom odhaľujú témy, v ktorých sa cítia diskomfortne, čo naznačuje aj miesto odkiaľ prehovárajú. Obaja, sediaci len na čiernej nepohodlnej konštrukcii stoličiek v strede scény, presne v mieste, kde predtým stál šikovne zostrojený stôl – symbol ich rodiny, chrbtom k sebe, podávajú znepokojujúce svedectvo o vlastných domovoch. Ján a Jakub vlastne ani veľmi nehrajú, vzájomné dialógy plynú civilne a prirodzene (aj keď sa niekedy strácajú v nedostatočnej artikulácii).

Záverečný telefonát (možno dodnes) nič netušiacim mamám, ktorý sa odohrá priamo na javisku, pôsobí ako istá psychohygiena alebo veľmi nesmelá konfrontácia, na ktorú si tvárou v tvár obaja ešte netrúfli. Zatiaľ teda aspoň inšpiruje k vytvoreniu úprimnej inscenácie, ktorá mieri zo špajzy cez intrák až priamo k divákovi.

No items found