V čase, keď si časť slovenského národa zvolila za svojich reprezentantov pravicových extrémistov, ktorí už za slovenského štátu pospevovali – rež a rúbaj…, si kladiem otázku, či náhodou namiesto rozumu nevolili srdcom. Ak áno, tak si ani za Boha, ani za národ neviem vysvetliť, kde sa v nich nabral toľký chlad.
Nielen rovnomenný názov, ale aj mrazivo aktuálnu tému opätovného nárastu prívržencov nacionalizmu, prináša hra súčasného švédskeho dramatika Larsa Noréna. Dnes už 71-ročný autor vo svojich hrách rozbíja obraz Švédska ako bezproblémovej a ľúbeznej krajiny. Dodnes je považovaný za kontroverzného umelca, ktorý svojimi dielami nelichotivo poukazuje na zhnité rodinné štruktúry, je fascinovaný smrťou, zaujíma sa o chorobné živly spoločnosti – o asociálov, narkomanov, duševne chorých alebo väzňov.
Na Slovensko sa Norénova dramatika prvýkrát dostala až nedávno, vďaka režijno-dramaturgickej dvojici – Jakub Mudrák (réžia, 2. Mgr), Jana Koupilová (dramaturgia, 2. roč. Mgr), ktorí na DF VŠMU uviedli inscenáciu Chlad. Text hry o troch prívržencoch neonacizmu a ich obeti jemne prispôsobili našim pomerom. Z Kórejčana, ktorého brutálne zavraždili extrémisti, sa zásahom tvorcov stal Slovák. Na jednej strane možno pochopiť potrebu vsadiť túto postavu do nášho spoločensko-kultúrneho kontextu, no toto ozvláštnenie ďalej nerozvíjali. Dokonca postave ponechali pôvodné, neslovensky znejúce meno Kalle. Takýto prerod preto možno považovať za zbytočný. Norénova hra by u nás v tomto (ne)čase rezonovala aj bez neho.
Keith (Martin Kochan) je vedúcim členom extrémisticky ladenej skupiny. Jeho maskulínna fyziognómia ho predurčuje vybudovať si dominantné postavenie lídra. Vytetovaná runa na ramene (symbol zneužitý nacistickým režimom, reprezentujúci rodinu, priateľstvo a pokrvnú príslušnosť) a kostým pozostávajúci z čierneho tielka, zelených „kapsáčov“ a veľkých kanád jasne odkazujú na jeho politické presvedčenie. Kochanov Keith najvernejšie zotrváva vo svojej ideológii. Jeho agresivitu herec premieta nielen do fyzického prejavu. V rečníckych výstupoch presvedčivo podnecuje k násiliu a postavu dotvára pomocou dôslednej artikulácie. Tento šéf extrémistov disponuje azda najväčším množstvom argumentov, prečo sympatizuje s krajným nacionalizmom. „Filozofuje“ nad témou dobre fungujúcej spoločnosti, ktorá bude napredovať podľa neho iba vtedy, keď bude homogénna. No piliere jeho odôvodnení sú slabé, podobne ako základy tehlového múru, ktorý je na scéne najvýraznejším scénickým prvkom.
Nedostavaný chátrajúci obklad môže byť symbolom slabého sociálneho alebo rodinného zázemia. Z takéhoto neistého prostredia je aj Anders (Adam Jančina), ktorý si časť svojej brutality odniesol už z domova, ako to sám ozrejmuje v niekoľkých replikách. Herec pracuje najmä so svojím telom; na javisku vytvára dojem neurotického násilníka, ktorý už netrpezlivo čaká na niekoho, koho by len tak z voľnej chvíle zabil. Jeho pohyby sú nepokojné, neustále fyzicky atakuje Ismaela (Marek Koleno). Obe tieto postavy s gangom „náckov“ nespájajú ani tak ideologické pohnútky, ale skôr potreba niekam sa začleniť. Ismael ako syn moslima celkovo narúša obraz o presvedčení, že partiu tvoria iba čistí rasisti či rasovo zjednotení členovia. Už svojím odevom (rozťahané tričko, tepláky, tenisky) a správaním sa značne odlišuje od zvyšných dvoch mladých extrémistov. Koleno oproti ostatným kolegom vystaval svoju postavu na úspornejších prejavoch. O to dôveryhodnejšie (najmä vo výstupoch, v ktorých z chlapca s neprítomným, zdanlivo pokojným pohľadom dokáže vytvoriť devianta zmietajúceho sa v záchvatoch agresivity) divákovi predkladá obraz najnevinnejšieho z trojice, ktorý napokon neváha brutálne dovŕšiť vraždu vlastného spolužiaka. Do partie, ktorá trávi leto pitím piva, hajlovaním a grilovaním uprostred prírody, sa náhodou primieša ich spolužiak, prisťahovalec (Samuel Šimko). Herec stvárňuje Kalla civilne. V košeli a značkových rifliach, navyše ako výborný študent, sirota, adoptovaná rodičmi zo zámožnej strednej vrstvy, je tŕňom v oku ostatným. Tu sa ukazuje, ako autor aj režisér pracujú s motívom nenávisti, ktorá vychádza z pocitov neistoty a úzkosti, pričom sa pomaly začne meniť v otvorené násilie. Trojica mládežníkov nakoniec za tehlovým múrom Kalla na smrť dokope, pričom tento akt završuje Ismael.
V ostrom kontraste s udalosťami, ktoré sa odohrávajú na javisku, sú hudobné vsuvky – z reproduktorov sa ozývajúci motív štebotania vtákov uprostred božskej švédskej prírody. Ďalším, viac významotvorným hudobným prvkom, je známa melódia Greek Zorba Dance, ktorá sa ozýva z Kalleho mobilu a je výrečným odkazom na aktuálne migračné problémy. Kalle v posledných minútach svojho života na rozkaz Keitha a Andersa na túto znelku s ponížením tancuje.
Partia nacionalistov sa odbavuje na slabšom jedincovi. Dvojznačný obraz kritizuje jednotlivcov, ale aj celú spoločnosť, ktorá migrantov odmieta. Jednotlivé tehličky múru pripomínajú postoje reálnych ľudí, ktorých reprezentujú tri násilnícke postavy. Takých, ktorí neváhajú zaprieť svoju ľudskosť a zabiť spolužiaka len preto, lebo bol inej národnosti alebo sociálnej skupiny. No tieto tehly nemôžu a hádam ani nikdy nebudú držať pokope.
Mudrák, ktorý sa predtým zaujímal o inscenovanie slovenskej či ruskej klasiky (Július Barč-Ivan: Dvaja, Anton Pavlovič Čechov: Tri sestry), kde nebola hmatateľná výraznejšia režijná interpretácia, konečne inscenoval aj moderný a zúfalo aktuálny text s jasným posolstvom najmä pre mladých, ktorí dodnes zrejme nevedia, aký je rozdiel medzi pozdravom Ahoj! a Na stráž!