Spájanie tancom – umením, ktorému nie je potrebné rozumieť, stačí ho vnímať

Kolektív Tanečno vznikol v roku 2017 popri organizácii rovnomenného festivalu tanca a pohybu. Venuje sa autorskej tvorbe, multižánrovým inovatívnym projektom a spolupracuje aj s externými umelcami. Platforma MOVE Ostrava je podobne ako Tanečno rovnako úzko spätá s tanečným festivalom – MOVE Fest. Prináša publiku pohybové umenie vo forme súčasného tanca, nového cirkusu či fyzického divadla. Koprodukcia týchto dvoch zoskupení vytvorila priestor pre vznik diela, ktoré napĺňa cieľ popularizovať tanečné umenie, a to tým, že ho po vzore mnohých svetových aj slovenských predchodcov prinášajú do verejného priestoru.

Slovo Connecting v názve performancie odkazuje na spojenia – náhodných ľudí v jednom priestore, ale aj prítomných performerov. Tí sa vo svojich choreografiách pravidelne rôzne stretajú – v pároch sa dvíhajú, navážajú jeden na druhého, podporujú pri stojkách na hlave a podobne. Stretávajú sa pohľadmi aj v objatiach.

Spájanie ľudí rôznych národností, vekov, povolaní do jedného celku vidno už v samotnom úvode. Performeri sú voľne rozptýlení po vestibule stanice – akoby boli prirodzenou súčasťou priestoru. Nezainteresovaný človek tak na prvý pohľad nevie, kto z prítomných sa chystá tancovať, vďaka čomu je úvod performancie takmer nečakaný. Šestica tanečníkov a tanečníc (Zuzana Burianová, Michaela Králiková, Jana Ryšlavá, Viktorie Szalóczi, Matúš Szeghö, Andrej Štepita) sa vynára z priestoru v civilnom oblečení. Voľné nohavice, tričká a pohodlné tenisky umožňujú prirodzený pohyb po priestore či kreácie v štýle súčasného tanca na zemi. Úvod performancie je pomalý a sprvu nenápadný – tanečníci a tanečnice akoby zdanlivo k sebe ani nepatrili. Postupne „odhaľujeme“ všetkých účinkujúcich, ktorých prejav sa od bežného civilného pohybu po stanici (chôdza, sadnutie na lavičky a podobne) vyvíja do umelecky štylizovaných skupinových choreografií. V nich využívajú všetky horizonty – kreácie v stoji sa striedajú s tými na zemi, až napokon ústia do dvíhačiek a navážení.

V spomínaných náhlych a nečakaných spojeniach (objatia, naváženia, dvíhačky) nasledujúcich po skupinovej choreografii vnímame, akoby sa do pohybu tvorcovia snažili vtesnať myšlienku, že namiesto náhlenia je dôležité vedieť spomaliť. Vo viacerých sériách za sebou sa dvojice k sebe striedavo rozbiehajú z jedného konca vestibulu na druhý, aby zakaždým na chvíľu zastali v spoločnej tanečnej póze. Zotrvávajú v nej krátko, ale dostatočne dlho na to, aby sme si vedeli uvedomiť ten dôležitý moment zastavenia. Do choreografie navyše zaujímavým spôsobom vstupuje priestor a jeho rozloženie – tabule či sedadlá využívajú nielen tanečníci v choreografii, ale miestami tiež bránia vo výhľade divákom, čím ich aktivizujú k presunu.

Práve priestor tu zohráva kľúčovú úlohu. Keďže sa dielo odohráva na stanici, ide o rušné priestranstvo, na ktorom sa za deň vystrieda veľké množstvo ľudí. Väčšina tam však pobudne veľmi krátko – kúpia si lístok či kávu, pozrú sa na tabuľu odchodov a vzápätí sa ponáhľajú na nástupište. Iní zostanú dlhšie, čakajú na prípoj alebo meškajúci vlak – sadnú si na jednu zo stoličiek, rozprávajú sa s kamarátmi alebo hľadia do telefónu. Takmer nikto, kto sa ocitne na stanici, nevenuje priestoru ako takému špeciálnu pozornosť. Prebiehajúca performancia však aj náhodných okoloidúcich núti na chvíľu zastať, pozorovať, možno sa zamyslieť či spomaliť svoje kroky náhliace sa na nástupište. Ponúka im nečakanú reflexiu ich konania a vytrhnutie z rutiny.

Podobne nečinne sa často správame aj ako konzumenti umenia – ako pasívni diváci, ktorí sa automaticky dostanú do roly mlčiacich pozorovateľov. Forma happeningu, ktorou tvorcovia svoje tanečné dielo označujú, sa usiluje zbaviť diváka tohto zaužívaného postoja a aktívne ho zapojiť do tvorby umeleckého diela. Nejde o nový prístup – happeningy sa začali objavovať už v polovici 20. storočia, avšak v našom kontexte ide stále o pomerne nečakanú divácku skúsenosť (čo je koniec-koncov aj zámerom takýchto diel).

Divácky zážitok z Connecting/Stations je nepochybne netradičný – avšak divák nie je v pravom zmysle slova tvorcami aktivizovaný. Čaro diela spočíva najmä v nezvyčajnom priestore vlakovej stanice, v ktorom nemusíme stáť na mieste, ale môžeme sa voľne pohybovať. Súčasťou performancie sú navyše aj kameramani a fotografi, ktorí ju zaznamenávajú. Ich účasť nás núti zamyslieť sa nad tým, ako performanciu sledujeme. Ich neustále nasledovanie performerov pri premiestňovaní sa po stanici nás inšpiruje robiť to isté. Môžeme dianie sledovať cez svoj vlastný „objektív“ z ktoréhokoľvek uhla a akejkoľvek vzdialenosti. Môžeme svoju pozíciu neustále meniť, vďaka čomu máme nielen slobodu toho, z ktorej strany sa na performanciu pozrieme, ale aj nakoľko sa staneme jej súčasťou. Stačí sa o kúsok pohnúť a už cítime, že sme sa dostali do zorného uhla kamery na statíve. Naša prítomnosť tak ostane zachytená v zázname niečoho prchavého a jedinečného.

Práve preto môžeme nadobudnúť pocit, že v tomto diele sa viac než pri akejkoľvek inej umeleckej forme diváci stávajú súčasťou celku. V priestore železničnej stanice v Banskej Bystrici sú prítomní viacerí ľudia, ktorí sa prišli cielene pozrieť na performanciu. Sú to najmä lokálni taneční profesionáli, avšak nevšednú mozaiku publika dotvárajú náhodní okoloidúci. Ľudia prichádzajú aj odchádzajú, pričom netušia, že sa zrazu stávajú divákmi. Niektorí dobrovoľne na chvíľu prijímajú túto rolu a pozorujú performatívne dianie, iní pokračujú svojou bežnou cestou. Tvorcom sa tak v istom zmysle darí naplniť posolstvo happeningu, keď sa miestami naša pozornosť z účinkujúcich presúva na prichádzajúcich ľudí a ich reakcie na prebiehajúcu akciu.

Jedinečným obohatením performancie je živá hudba (kompozícia Hannes Schögel, interpretácia Jakub Turác), ktorá ako jediná od začiatku prezrádza, že sa niečo bude diať. Prítomné hudobné nástroje (marimba, perkusie) na jednej strane haly zaujmú okoloidúcich na prvý pohľad. Ozvláštnením je najmä špecifický zvonivý zvuk marimby, hudobného nástroja zo skupiny xylofónov, ktorý sa výborne nesie veľkým priestorom. Do hudby sa navyše pravidelne prelínajú ohlásenia príchodov a odchodov vlakov, ktoré nás razom vracajú do reality. Vďaka tomuto kontrastu si o to viac uvedomujeme, ako nás performancia dokáže odpútať od každodennosti.

Tvorcovia Connecting/Stations veľmi umne prinášajú umenie aj k tým, ktorí ho vedome nevyhľadávajú. Ich tanečná performancia vo verejnom priestore sa tak pripája k myšlienke, že umenie má byť dostupné všetkým bez rozdielu. Tvorivý tím nás núti na chvíľu sa zastaviť a zamyslieť priamo uprostred našich každodenných životov. Čím ďalej, tým viac na to zabúdame. Všímame si ešte pouličných umelcov? Započúvame sa, keď niekto hrá na hudobnom nástroji v podchode alebo na ulici? Alebo len bez záujmu prejdeme okolo, pretože sme príliš zvyknutí na zvukový smog, ktorý nás zovšadiaľ obklopuje? Allan Kaprow, otec happeningov, tvrdil, že hranica medzi umením a každodennosťou by mala byť čo najnezreteľnejšia. Ale práve táto hranica, táto tenká hrana, na ktorej nás tvorcovia tanečnej performancie učia balansovať, je to, čo je na tejto forme také inšpiratívne. A práve fakt, že si ju uvedomujeme, nám umožňuje nachádzať umenie v každodennosti a každodennosť v umení.

Odborná korektúra: Diana Pavlačková
Jazyková korektúra: Anna Zajacová