Ten moment, keď naše prepchaté vedomie dáva čiastočnú výpoveď, prispôsobuje sa tlaku vonkajších očakávaní, a duša je o niekoľko míľ pozadu. Vtedy je vhodné vystúpiť z rýchlika života a počkať ju, kým nás dobehne. Čas je však luxus a namiesto vyčkávania prechádzame do modu takmer vyprázdneného stroja. Riadi nás autopilot. Práve tomuto fenoménu sa venovala Soňa Kúdeľová v spolupráci s audiovizuálnym projektom The Blackwood Incident v tanečnej inscenácii Autopilot.
V anotácii k inscenácii tvorcovia naznačujú, že v ich ponímaní je autopilot viac či menej regulovaný proces odovzdania sa, podľa nich „je (je?) pohodlnou alternatívou jednania, keď naša fyzická alebo psychická stránka zlyháva a podlieha lenivosti či pohodlnosti.“ Spolupráca tanečníčky, dvoch multižánrových hudobníkov a jedného VJa (ktorý sa stará o live mixovanie vizuálu) však na javisku túto filozofickú myšlienku viacvrstvovo nerozvíja.
Úvod predstavenia prebiehal už počas usádzania publika. Tanečníčka zapĺňala priestor opakujúcou sa zostavou pohybov, ktorá zahŕňala aj buchnutie hlavy o stĺp či prípitok s imaginárnym pohárom. Od začiatku znázorňovala sledovanie vnútornej či vonkajšej potreby dodržiavať konvencie a tlak, ktorý pri ich (ne)dobrovoľnom napĺňaní vzniká. Neprítomný výraz, zhon, unavené a malátne pohyby vedené neviditeľnou či vlastnou rukou a postupné zužovanie priestoru pôsobiska pohybu ženskej postavy sledovalo cez dvadsať analógových obrazoviek. Zrnitý a vypadávajúci obraz žmúril na jej snahu vymaniť, či podvoliť sa sebe a okoliu. Modulárno-synthové vlny ambientu zrkadlili pohyb tanečnice a naopak.
Práve uvedený set-up výrazov a nálad je základným okruhom inscenácie, k veľkým vybočeniam z neho nedochádza. V širšom horizonte sa však posúvalo teleso The Blackwood Incident, ktoré vystriedalo niekoľko polôh bez straty intenzity. Nie je vhodné nazývať ich prechody elektronických výbojov ku spievajúcim misám len zvukovými kulisami. Dvojročný, stále rastúci projekt Dominika Nováka, Jozefa Čabu a Michala Hrozáňa je hypnotickou seansou živých zvukov s ich analógovými „duchmi“. Ľahkosť, s akou prelievali ponurú atmosféru, výrazne ovplyvňovala integritu jednotlivých zložiek inscenácie.
Byť vo svetle reflektorov znamenalo v Autopilotovi snažiť sa do zbláznenia. A je jedno o čo – či o dokonalý obraz samého seba, či o šušťavé bankovky. Soňa Kúdeľová pobiehala medzi dvoma svetelnými bodmi vo vyčerpávajúcej snahe dať im to, čo od nej chcú. Sociálne médiá, frajeri, priatelia, nepriatelia, naše predstavy, šéfovia, ale aj spoločnosť. V jej napriahnutej ruke nebola radosť z dávania, ale zúfalstvo z neprijatia. Obrazovkami preblikol malý záblesk z montypythonovského skeču Ministry of Silly Walks a do pomaly vyvstávajúceho zvukového múru sa zarezávali ozveny sláku waterphonu.
Po tejto zvukovej a vizuálnej tenzii tanečníčka zo scény odchádza. Nejde o neprijateľné gesto, môže však aj pretrhnúť niť vnímania celku. V druhej polovici z nej ostáva prítomná len tancujúca silueta na analógových obrazovkách, až kým ich performerka po svojom návrate na scénu nezačne náhodne vypínať ako nudný program. Nedôležitosť virtuálneho obrazu posilňuje aj dym, ktorý sa plazí po javisku. Jednoduchý efekt privolá späť dojem animálnosti a bitka o prevahu sa môže začať. Zvíjanie a úporná snaha uchopiť seba, či to, čo je naozaj skutočné spolu s anonymným západom slnka žiariacim na pozadí, gradujú gitarovou tenziou aj hudobníci z The Blackwood Incident. Stáva sa z nich jednočlenné hnutie na záchranu posledného výboja vedomia, ktoré však v závere končí na kolenách. Okultná esencia, v úvode naznačená zvieracou chôdzou a zvukom mušle, sa vrátila v eskalácii pohybov aj zvukov a jednoznačne patrí medzi najzaujímavejšie momenty Autopilota.
Napriek ťaživosti témy sa v inscenácii vyníma cit pre improvizačné napojenie umelcov a veľké pochopenie Kúdeľovej vízie – kolobehu, ktorý má sugestívne pripomenúť, čo všetko strácame, keď strácame seba. Nejde o prevratné predvedenie, ani o prevratnú myšlienku, no práve túto zdanlivú nedôležitosť popiera tím tvorcov svojským a autentickým štýlom.