MLOKi

Toto ľudstvo je potrebné zachovať

Dá sa lúčny kvietok fajčiť? Sme vesmírne bytosti, ktoré nadväzujú vzťahy na základe neuvedomelej príslušnosti ku kmeňovej rodine pochádzajúcej z inej galaxie? Ak je človek pre stroje len zhluk informácií, ktorá informácia je potom tá najpodstatnejšia? Online premiéra hybridnej opery Mira Tótha Nulanus odpovede na tieto a ďalšie otázky neponúka. Akékoľvek závery sa zdajú byť do istej miery irelevantné. Dielo núti diváka prispôsobiť sa nestabilnému vnímaniu času, krotí intenzívnu potrebu všetkému prikladať význam a zároveň v ňom vzbudzuje zvedavosť a emancipovanú schopnosť nájsť vlastné odpovede.

Prenos dát a tiel

Doposiaľ sa Tóthove opery pohybovali na hranici sci-fi a nepredvídateľnej reorganizácie človečieho spoločenstva. Site specific opera Nulanus ako prvá z nich človeka zo svojho hľadáčika vynecháva úplne. Ostávajú v nej však jeho atribúty, ľudské špecifiká a téma zachovania či uploadovania civilizácie ako takej. Pamäť vyhynutého obyvateľstva žijúceho na určitom zemepisnom území je načítaná s chybnými dátami a pretransformovaná do konania ľudských klonov. Dielo, na ktorom okrem iných spolupracovali zahraničné performerky a performeri Pasi Makela, Emese Kovacs a Nela H. Kornetová sa naživo odohráva v lyžiarskom stredisku Ráztoka blízko Hornej Maríkovej mimo sezóny. Rurálny futurizmus odštartuje niekoľko obrazoviek položených na drevených laviciach občerstvenia rezortu. V tom momente sa divákom predstavuje aj hlavný rozprávač, prorok či mudrc, ktorého tvár je streamovaná na obrazovkách. Záhadný muž, ktorého identitu tvorcovia neodhalili, sprevádza svojimi bizarnými komentármi na tému vesmírnych bytostí takmer celé predstavenie.

Po svahoch a lúkach diváci sledujú klony pomenované Hugwald. Tie majú tváre ukryté v jednotných stareckých maskách a telá zaodené v plášťoch, ktoré pôsobia ako z družstva alebo rovno z chemického laboratória či psychiatrického zariadenia. Nesmú chýbať, samozrejme, vysoké ponožky v sandáloch. Do svojej pamäte si ukladajú rozsekané, no presné dáta o miestnych zvykoch a populácii ako komentáre z Google prekladača, nasávajú trubicou trávu i vzduch. Nevieme, či sa jedná o inváziu alebo záchranu, o návštevu alebo cielený výskum klonov na našej planéte. Krajinné špecifiká sa zmršťujú do ojedinelej ozveny fujary či píšťalky alebo nezrozumiteľného hrdelného spevu. Kolektívnosť je však prítomná v konaní i výzore klonov.

Klon so sklerózou multiplex

Pán rozprávač, nazvime ho profesor, sa v mnohom zdá byť kľúčovým činiteľom pre pochopenie idey diela. Profesor vysvetľuje, že my ľudia sme len vesmírne bytosti s dočasne prepožičaným telom a pravým domovom kdesi v inej galaxii. Naše duše sa po dostatočne a kvalitne strávenom čase navracajú do svojho galaktického domova, ku svojej pravej rodine v momente, keď sa už nemajú čo nové na Zemi naučiť. Práve preto sa traja Hugwaldi, ktorých pohyby sú prevažne geriatrického až komického charakteru, hneď nejavia len ako vyprázdnené stroje. Staroba nahráva myšlienke dozretých duší na ceste vesmírom, ale i vnímaniu ľudstva na sklonku svojho života. Desivá predstava odľudšteného v ľudskom tele je spočiatku zjemnená milými substitučnými chybami.

Hugwald fajčí kvetinu namiesto cigarety, strihá stromy dvoma halúzkami, ďalší papekom kosí trávu. Jeho emočný prejav je tlmený absentujúcou mimikou v maske, starca akoby už nemohlo nič prekvapiť. Hugwald prevedie divákov hore svahom na čistinku, kde všetky tri klony predvádzajú svoje dedkovské tajči, dlaňami naznačujúc vkladanie duše na túto Zem. Ich správanie je v prvej časti diela prevažne apatické, venujú sa oddychovým činnostiam, ako česanie neexistujúcich vlasov neexistujúcim hrebeňom a podobne. Celá ľudská snaha sa zdá byť v ich vnímaní nadmieru zbytočná. Aj pre rozlohu scény, ktorá zahŕňa svah, lúku a les, je však choreografia performerov fyzicky náročná. Pohyby Hugwaldov vidíme pomocou dronov zo sondového pohľadu, častý jav v Tóthovej tvorbe – vnímanie konania postáv cez optiku neľútostnej nezaujatosti stroja. Prílet a odlet je v časovo fluidnom prostredí opery neustále zamieňaný a môže značiť rovnako odchod klonov, ako i odlet duše, ktorý ohlasuje audiozáznam z hlásenia mien na letisku.

Nie sme vládcami tohto sveta

Kontroverzné teórie profesora ako vystrihnuté z brožúrky Vesmírných lidí pretína príbeh Prométea, ktorý ožíva v jeho podobe. Profesor prednáša o tom, ako sa naša Zem už trikrát zničila a musíme sa ku nej správať s láskou a úctou. Jeho proroctvá a prosby o zachovanie Zeme navádzajú divákov k rôznym ekologicko-spirituálnym úvahám. Tie umocňuje najmä druhá polovica opery, kedy sa konanie klonov značne zradikalizuje a zbesnie a tým má aj ťažoba (ne)zmyslu nášho bytia a vnímanie ľudstva v jeho neprítomnosti na diváka silnejšie devastačné účinky.

Kolektívne konanie Hugwaldov sa na chvíľu rozbíja, jeden máva s bielymi trenkami na konári a snaží sa o odlet, zvyšní dvaja sa mačisticky natriasajú a dupocú vo frajerských okuliaroch na zasnežovacom stroji ako na štadiónovom koncerte prehistorického rocku privolávajúc svoj vesmírny odvoz. Prvý Hugwald pritom zvádza agonický boj o prežitie, ktorý sprevádza klaustrofobické dusenie a chrčanie či vysielačkové volanie o pomoc. Tiesnivé elektronické glitche a ruchy sťahujú divákom hrdlo. Nemožnosť nádychu ako náznak dochádzajúceho života na Zemi, ale i mimo nej, je ďalším z Tóthových znázorňovacích prvkov. Ak sa divák dobre porozhliadne, nájde takýchto spojení s jeho predchádzajúcimi dielami mnoho (Nulanus je aj meno postavy klonu v opere Muž v skafandri). Možno však práve site specific forma robí z opery Nulanus jednu z Tóthových najradikálnejších.

Zemiaky

Tvorcovia nechávajú v závere všetko vyeskalovať do krajnosti. Náročnosť choreografie znásobuje tma i synchronicky komické pobehovanie Hugwaldov ako postavičiek z rozprávky Teletubbies, či simulácia letu v efektne nasvietenej chatke, kde sú zahltení dymom a v temnote prebleskujú len ich nemé starecké tváre s trubicami.

Inteligentnými a jednoduchými skratkami tvorcovia dokázali znázorniť odlet a prílet Hugwaldov na ďalšiu planétu, na ktorej s baterkami medzi nohami zasadili a nakládli novú DNA. Zemiaky. Tie sú podľa profesora to jediné dobré, čo k nám z USA prišlo.

Expanzia nového druhu je tu náročky znázornená ako veľmi jednoduchý proces, keď performeri zahlcujú novú atmosféru dymom z hadíc. Prenos základných elementov, ktoré tvoria svet ako ho poznáme, je v opere predmetom neustáleho znejasňovania. Hadice klonom slúžia aj ako pomyselné biče, ktorými sa ohadzujú počas poslednej procesie vedúc divákov späť ku občerstveniu. Profesora na obrazovkách sledujú ako tvoriacu entitu a zdroj udávajúci príkazy a naznačujúci obrysy ich sveta. Aj diváci fyzicky prítomní na predstavení majú možnosť sa na záver niečo opýtať a skromný a vľúdny profesor na otázku, či nám môže byť bolesť užitočná, odpovedá jednoznačne áno. Cesta klonov spolu s divákmi sa tak uzatvára v nejasnom závere, posledným slovom je „empatia“.

Tóth zásadným spôsobom pracuje s divákom, jeho predstavenia sú unikátne, zakaždým sa i rovnaké dielo môže odohrať inak, prikloniť k takému či onakému záveru. Aj v prípade opery Nulanus ide o mentálne cvičenie, ktorého zmysel tkvie vo vnímaní diváka a nie v diele samotnom. Dielo ako také vytvára nový druh, živý organizmus s intenzívnym naliehaním na vnímanie nášho bytia bez samozrejmosti a neustálej prítomnosti. Pochováva antropocentrizmus a zámerne necháva trčať jeho holé kosti, ktoré nás nútia premýšľať o tom, čo sa s ľudstvom deje, pomocou priameho zážitku mnohých možných záverov, ako to s ním skončí.

Nulanus uvrhne diváka do víru nejasností, primitívne a komické sa spája s vysokým, zavádzanie diváka hraničí s manierizmom. Styčnými bodmi súvisiacimi s (ne)možnosťou prežitia nadväzuje na sériu opier, ktoré nesú originálny rukopis Tóthovej tvorby, avšak hudobne za nimi zaostáva na úkor výraznejšej hovorenej, dokumentárnej formy. Azda i fakt, že som predstavenie sledovala cez stream, a tak sa medzi mňa a dielo postavilo ďalšie neosobné médium, nemôžem tvrdiť, že sa ma dotklo priamo. Nulanus chce svojou premrštenou komplexnosťou povedať príliš veľa a zároveň necháva nosné témy bez ukotvenia pretiecť pomedzi prsty. V kontexte Tóthovej tvorby sa však odchádzanie a prichádzanie ku zmyslu javí ako jeden z najzásadnejších prostriedkov genézy diela.


Námet: Miroslav Tóth, Michaela Rosová
Skladateľ: Miroslav Tóth
Režisér: Pasi Mäkelä
Dramaturgia: Michaela Rosová
Účinkujú: Nela H. Kornetová, Pasi Mäkelä, Emese Kovács
Kostýmy: Diana Strausz
Svetelný dizajn: Jan Husták
Produkcia: Ivo Dobrovodský, Kristína Rigerová

Premiéra: 26. september 2021 (online)


Veronika Kubanková

Čerstvý bratislavský privandrovalec, učiteľka v knižnici s pisateľskou základňou v českom Full Moon Magazine. Hudba je moja každodenná poživeň. Večne zvedavá, bez žánrového fašizmu, poteší ma metal i ambient a neprebádané zákutia obskurít internetu. Rada píšem aj o tom, čo sa mi apriori nepáči, pretože ma baví prekračovať hranice konformity. Neznesiteľné je len to, že nič nie je neznesiteľné. Písanie o hudbe nie je deprivačný komplex ani tancovanie o architektúre, ale snaha opísať zážitok z abstraktnej krajiny, v ktorej čitateľ nebol.

Ďalšie od autora