Zimný indoorový festival experimentálnej hudby Next si za osemnásť rokov dokázal dobre vyšliapať cestu k etablovaniu v medzinárodnom kontexte. Jeho stálym lákadlom ostáva prísun originálnych hudobných i vizuálnych konceptov a legiend elektronickej produkcie, ale aj jednorazových prekvapení. Komorný charakter festivalu a možnosť stretnúť hudobníkov aj v dave pod pódiom umocňuje v návštevníkoch pocit exkluzivity. Toto všetko spolu s diverzitou sprievodných akcií, prednášok a workshopov si vyžaduje kvalitnú organizáciu, progresívnu dramaturgiu a snahu prekračovať nielen hranice žánrov. Devätnásty ročník ukázal i slabšie miesta a nedostatky inak dobre fungujúceho mechanizmu a nastolil otázku, kam s Nextom ďalej, keď sú horizonty zvuku už prekonané.
Organizátori Nextu vypĺňajú program okrem zvučných mien aj projektmi a spoluprácami, ktoré vznikli na rezidenčných pobytoch či vďaka medzinárodným kooperáciám výlučne na objednávku festivalu. Ako prvý predviedol možnosti špeciálnej zvukovej aparatúry v podobe 15.3-kanálového surround systému jej spolutvorca, Holanďan Fedde ten Berge. Ležérny set vedený joystickom, okorenený noiseovým praskaním a marimbovými melódiami poletujúcimi vo vetre bol však skôr prezentáciou súčasnej tvorby umelca než predstavením audiosystému. Serióznejšiu a náročnejšiu úroveň práce so zvukovou sústavou predstavil mexický zvukový bádateľ usadený v Berlíne, Hugo Esqiunca. Návštevníci, ktorí sedeli v kruhu obklopení reproduktormi, absolvovali okamžitú sondu do vesmíru na večne štartujúcom plavidle. Atmosféru sledovania akčného filmu v kine umocňovala tma a nepredvídateľné výpady elektronických motorov, drsné vrty do neznámych vesmírnych povrchov a stíhačkové presuny zvuku kanálmi zo strany na stranu. Esquinca vytvoril nad obecenstvom neviditeľnú bublinu, v ktorej zhmotnil anarchiu futuristického univerza a predviedol tak najlepšie ozvučenú metalickú show na festivale. Kórejská kompozičná umelkyňa Ji Young Kang nastolila obtiažny level zvukového experimentu – postupne gradujúci rituál medzi digitálnym a analógovým svetom. Oscilácie ozvučených bambusových tyčí a gongu nechávala krúžiť priestorom v zrýchľujúcom sa tempe tak, že mnohí účastníci zvedavo pozerali smerom nahor v očakávaní, že sa šamanský zvuk zhmotní priamo pred ich očami.
Atypicky rozmiestnené reproduktory a pódium vítali poslucháčov aj vo štvrtkový večer. Na vystúpenie prvého väčšieho mena – Gosheven – lákala návštevníkov kvadrofonická zvuková sústava zo šiestich reproduktorov-kanálov, na ktoré bolo napojených separé šesť strún elektrickej gitary. Maďarský umelec mal odohrať výstupný koncert rezidenčného pobytu v A4, no namiesto toho takmer identicky zahral set svojho bežného koncertu. Intímna a ľahko dystopická atmosféra, naturálne ladenie gitary a ani vykúkajúce ozveny zvoncov nepotvrdili exkluzivitu tejto premiéry a celkovo na mňa vystúpenie pôsobilo rozpačito a nekonzistentne. Ženské trio Shitney a legendárni bardi voľnej improvizácie AMM mali ukážkovo protikladné vystúpenia. Zatiaľ čo počas prvého sa z pódia rinul nekontrolovateľný roj saxofónu, mikro-gitary, anjelských spevov a sebadeštruktívnej elektroniky, legendy Prévost – Tilbury – Rowe z AMM prekonávali totalitu zvuku tichom. Ťaživé až dusivé, vyjadrujúce únavu aj odpočinok, také je ticho starých mužov, ale aj hudobníkov, ktorí si môžu dovoliť priniesť na pódium gigantický bubon a nezahrať naň jediný tón. Hudba v klasickom ponímaní je už dávno prežitok, tu vládol zvuk a všetky jeho sonické možnosti. Improvizačné ansámble sú už typickou „nextovkou“, avšak nie vždy je spojenie šťastné, či obohacujúce. Nekompromisná, ba až stresujúca úzkostlivosť zo spolupráce inžiniera analógových syntetizátorov Petra Zenovieffa a čelistky Lucy Railton napríklad vyplývala z nedostatočného vzájomného prepletenia dvoch odlišných hudobných konceptov.
Počas prvých dní festivalu sa aj s tradičným úvodným meškaním zachovávalo pozvoľnejšie tempo prúdu zážitkov, z ktorých pre mňa žiaden nevybočil do väčšieho entuziazmu ani k hlbšej nechuti. Piatkový a sobotný program s prívalom návštevnosti prinášal i nádej na zmenu tohto statusu. Divokosť predposledného večera spustili Stavros Papadopulos živelnou performanciou, ktorú venovali väzneným slovenským aktivistom Greenpeace. Spomedzi dvoch bubeníkov a dvoch speváčok do popredia vystupovala Anna Čonková, ktorej animálne hlasové i pohybové prejavy výrazne posúvali performanciu do sfér neskrotnej džungle. Koherentnú divočinu spolu s prvým vizuálom na plátne nastolila striktná elektronika Jung an Tagen. Rakúsky hudobník chladnokrvne vysekal organové čiastočky do techno inferna so sprevádzajúcim explozívnym svetelným terorom farieb a tvarov. Extrémna audiovizuálna performancia zarezávala každý epileptický výboj rovno do mozgu. Jej tvorca zatiaľ nehybne stál za laptopom alebo v podrepe sledoval priebeh projekcie, aby ani jediná molekula elektronickej dekompozície nevyšla navnivoč.