V Bratislave nezabúdajú na významných rodákov

Johann Nepomuk Hummel bol považovaný za zázračné dieťa. Pod vedením svojho otca Johannesa – dirigenta a hudobníka – už ako štvorročný hral na husle a o rok neskôr i na klavír. Keď mal osem rokov, svojím vystúpením natoľko zaujal Wolfganga Amadea Mozarta, že malému chlapcovi ponúkol ubytovanie priamo u seba doma a dával mu súkromné hodiny klavíra. Hummel bol priamo účastný pri tvorbe vrcholných Mozartových opier, akými sú Figarova svadba či Don Giovanni. Neraz sa mladému umelcovi dostalo možnosti verejne hrať po boku tohto velikána jeho štvorručné klavírne skladby. Táto pracovná atmosféra, taká typická pre domácnosť Mozartovcov, veľmi poznačila neskoršie kompozičné myslenie začínajúceho skladateľa.

Avšak nie obdobie veľkých činov a Hummelovho umeleckého vrcholu inšpirovalo tvorcov najnovšej hudobnej inscenácie pre deti. Keď mal malý Johann Nepomuk desať rokov, absolvoval s otcom koncertné turné po Európe a žal jeden úspech za druhým, od Brna až po Londýn. Z tejto cesty sa zachoval krátky denník, ktorý sa stal východiskom pre autorský text režiséra Kamila Žišku. Premiéra Hummel v Edinburghu sa konala vo Faustovej sieni Múzea dejín mesta. Tvorcovia využili viaceré scénické prostriedky ako živá hudba, projekcia a bábky. Žiška ho koncipoval ako inscenované čítanie z cestopisu Johanna Hummela. Denník predčítavali dvorné dámy (Sylvia a Júlia Urdové) mladému škótskemu princovi Georgeovi s úmyslom ho zabaviť a poučiť. Veršovaný text ukrýval množstvo vtipných narážok, komických situácií a známych výhovoriek, v ktorých sa mohol nájsť azda každý, kto aspoň chvíľu študoval hru na hudobný nástroj. Režijne sa v inscenácii vyskytlo niekoľko veľmi vydarených situácií a precízne naštudovaných mizanscén. Synchronizované ovievanie sa vejárom alebo hra s klbkom symbolizujúcim slnko boli veľmi dobre čitateľnými znakmi, ktorým mohol ľahko porozumieť i detský divák. Nápadité bolo najmä použitie puzdier na hudobné nástroje ako hlavných rekvizít, čím tvorcovia šikovne prepojili tému hudby s výtvarným riešením inscenácie. Napriek všetkým týmto vydareným detailom však celkovému vyzneniu chýbala gradácia, tempo, rytmus a dejový spád. Putovanie otca Hummela s jeho zázračným synom síce bolo prerozprávané napínavým spôsobom, no režijne tvorcovia v druhej polovici skĺzli k opakovaniu výrazových prostriedkov, ktoré stratili svoju pôvodnú originalitu.

Pomyselným polenom pod nohami tvorcov sa stala scénografia. Dve veľké kreslá uprostred scény pôsobili nadbytočne. Režisér s nimi v jednotlivých mizanscénach takmer nepracoval a slúžili len ako „odkladací priestor“. Navyše svojimi rozmermi natoľko obmedzovali dianie na maličkej scéne, že sa akákoľvek herecká akcia po chvíli stala stereotypným pohybom spredu dozadu a z jednej strany javiska na druhú. Rovnako tak by sa žiadalo trochu účelnejšie využitie videoprojekcie. Pozitívom síce boli rôzne archívne obrázky a mapy starej Európy či rôznych miest, ktoré vďaka animáciám Matúša Lányiho dodali pomerne statickému javiskovému dianiu väčšiu dynamiku, a divák vďaka nim mohol získať určitý pocit historickej vernosti inscenácie, ale chýbalo im javiskové opodstatnenie. Žiaľ, projekcie v podstate len duplicitne ilustrovali to, o čom sa práve rozprávalo a hralo na scéne. Pôsobili teda skôr doplnkovo a ozvláštňujúco než dramaticky účelne a výpovedne.

Hlavnými aktérkami na scéne boli hudobníčky – sestry Urdové. Odeté v čiernych trikotoch a dlhých čiernych sukniach, s parochňami na hlavách veľmi živo, čisto a zrozumiteľne prednášali veršovaný text. Zamrzelo azda len príliš opatrné, málo zainteresované herectvo Sylvie Urdovej, ktorej šikovné ruky však veľmi umne a priam s koncertantným citom ovládli spinet. Júlia Urdová pôsobila na javisku nenútene, jej deklamácia bola uvoľnená a prirodzená. Veľkým nedostatkom inscenácie však bolo neobratné vedenie bábok. Keď si už tvorcovia zvolili prácu s tak detailne prepracovanými, zozadu vedenými manekýnmi, bolo by na mieste dodať im pri animácii trochu životnej vierohodnosti. Namiesto toho však mohol divák vidieť (a počuť) len mechanické „natriasanie“ bábkami hore-dolu, prípadne občasné pohnutie rukou či hlavou, čo je škoda.

Tvorcovia svoje dielo označili podtitulom „hudobná inscenácia“ a skutočne to aj dodržali. Hudba ako najvýraznejšia zložka a leitmotív celého diela nielen dopĺňala hovorený text, ale prinášala aj nové témy a kontexty do predstavenia. Kamil Žiška použil najmä Hummelovo Potpourri op. 94 s názvom Fantázia pre violu a orchester a Sonátu pre klavír a violu Es dur op. 5, č. 3 v úprave pre violu a spinet. Do deja boli veľmi umne zakomponované fragmenty Mozartových klavírnych diel, ale aj úryvok opernej árie Il mio tesoro intanto z opery Don Giovanni pri komponovaní ktorej bol deväťročný Johann Nepomuk Hummel osobne prítomný. Napriek tomu, že išlo o dielo určené pre deti, podobné detaily mu dodali hlbší rozmer i pre dospelého diváka. Boli nielen dôkazom precízneho ponoru tvorcov do témy, ale preukázali aj nápaditosť a vrstevnatosť, s akou sa jej zhostili.

Hummel v Edinburghu je originálnym úsmevným dielom, ktoré približuje deťom nielen život významného bratislavského rodáka, ale tiež dôležitosť hudby a to, že ak človek trpezlivo od detstva rozvíja svoj talent, môže dosiahnuť veľké veci.