Lenka DzadíkováAká bola tvoja cesta z umeleckého undergroundu k sociálnej práci?
Kľukatá. V deväťdesiatych rokoch som ušla z prvého manželstva a stala som sa samoživiteľkou. Aby sme so synom prežili, musela som vziať prvú robotu, v ktorej boli ochotní ma zamestnať. Starala som sa o potkany v labáku, bola to mizerná a veľmi neetická práca. Raz som sa náhodou ocitla na pive s ľuďmi, ktorí plánovali otvoriť dnes už kultové košické kníhkupectvo Artforum. Kecali sme o knihách, hudbe, spriatelili sme sa a tak som sa ocitla v Afku za pultom. Neformálne filozofické debaty, uletené žúrky, čítačky, skvelá literatúra a koncerty undergroundových kapiel ma odpálili do rôznorodého sveta umenia. V tom období som písala iba po nociach a do „šuflíka“. Ako rozvedená žena s dieťaťom som na vlastnej koži zažívala to, čomu dnes hovoríme rodová diskriminácia. Pomenovať veci, ktoré sa dejú ženám iba preto, lebo sú ženy a žijú v patriarcháte, mi pomohli texty vo feministickom časopise Aspekt, ktorý som v kníhkupectve predávala. A pretože do kníhkupectva chodili aj iné intelektuálky, umelkyne s malými deťmi, začali sme sa priateliť a otvorene rozprávať o prekážkach, ktoré nám bránili pracovať, vzdelávať sa, tvoriť. Kaviarne vtedy neboli baby friendly. Odvšadiaľ nás vyhadzovali kvôli našim škriekajúcim deťom a tak sme založili občianske združenie a vytvorili prvé materské centrum v Košiciach s názvom Fenestra. Veľmi rýchlo sme zistili, že veľa žien, ktoré k nám prišli, mali osobnú skúsenosť s násilím. V tom období pre ne neexistovala žiadna pomoc. Začali sme sa vzdelávať a robili sme krízové poradenstvo. Popri manažovaní projektov v centre som študovala na Trnavskej univerzite sociálnu prácu. Neskôr som sa odsťahovala do Bratislavy a začala som pracovať s ľuďmi bez domova v Nota bene.
S Patrikom Krebsom ste v roku 2005 založili Divadlo bez domova, kde účinkujú ľudia rôzneho veku, s hendikepmi, traumami či psychiatrickými diagnózami, často v náročnej finančnej a sociálnej situácii. Na akých princípoch funguje takéto špecifické divadlo?
Naša základná filozofia je to, že divadlo je práca. Umelecká práca, za ktorú aj naši herci a herečky dostávajú finančnú odmenu. Nezarábajú ako herci v národnom, ale dostávajú aj za prácu počas skúšok odmenu, ktorá im umožní zlepšiť si sociálnu situáciu, zaplatiť si ubytovňu, kúpiť lieky… Nejde o to, ako rýchlo a aké množstvo inscenácií vytvoríme, ale čo sa deje počas skúšok a ako dlho danú inscenáciu udržíme „živú“. Princíp tzv. mäkkých kĺbov nám umožňuje vypustiť z celku výstup, keď herec alebo herečka ochorie, opije sa, prestane chodiť do divadla, alebo nedajbože zomrie, bez toho, aby sa inscenácia rozpadla. Zároveň vďaka „mäkkým kĺbom“ dokážeme ďalší herecký výstup aj pridať, ak do tímu príde niekto nový. Napríklad inscenáciu Bábka hráme už deviaty rok a to nám medzitým, bohužiaľ, zomreli traja herci, odišli dve herečky a prišli štyria noví členovia. Nemáme teda úplne stály súbor. Máme však jedného herca – Augustína Horvátha a jednu herečku – Cecíliu Maderovú, ktorí sú v divadle bez prestávky od jeho vzniku, teda šestnásť rokov. Práca v DBD nás naučila „dealovať“ s neistotou a vytvoriť si určité pevné záchytné body, o ktoré sa vieme oprieť, keď sa všetko rúca. Okrem plánu A máme vždy aj plán B, C a niekedy aj D. Zvykli sme si na to, udržuje nás to vo forme a núti nás byť kreatívnymi.
Pripravili ste sedemnásť inscenácií a dramatizovaných čítaní. Vaše aktivity, to nie sú len dramatoterapeutické stretnutia s hercami a herečkami. Organizujete jedinečný festival bezdomoveckých divadiel ERROR, chodíte hrávať aj do slovenských väzníc. Máte vypracované aj niečo ako dramaturgický plán?
Nie je reálne – a ani správne, aby som si vymyslela plán, ktorý aj tak životné okolnosti, psychický a fyzický stav nášho súboru neskôr úplne zmenia. Sezóna je pre naše divadlo priveľmi krátky a zároveň priveľmi dlhý čas. Krátky preto, lebo skúšanie novej inscenácie nám trvá vzhľadom na hendikep hercov a zháňanie financií oveľa dlhšie než iným divadlám a dlhý preto, lebo sa môže udiať veľa neočakávaných vecí v živote hercov, ktoré na konci premiéru ohrozia. Máme však sny, ktoré sa niekedy splnia. Napríklad v čase vzniku DBD bolo našou víziou, aby si raz herci a herečky sami vytvorili autorský divadelný text alebo aby dokázali odohrať predstavenie v cudzom jazyku. Trvalo to síce dlhšie, ale nakoniec sa to podarilo. Máme tri inscenácie autorských textov a Bábku sme hrali v angličtine, slovinčine, nórčine a momentálne ju hráme v ukrajinčine.
V novembri sa v Bratislave uskutoční 16. ročník ERROR-u. Aký vývoj ste počas rokov jeho existencie zaznamenali?
Komunitné divadlá to majú všade na svete ťažké, bezdomovecké obzvlášť. Nikdy nevieme na sto percent, kto nakoniec príde a čo odohrá. Napríklad AHA színpad z Maďarska účinkuje na ERROR-e pravidelne už šestnásty rok, čo považujem za malý zázrak a vzhľadom na nepriateľskú politiku maďarskej vlády voči mimovládkam a bezdomovcom veľmi obdivujem ich húževnatosť. Životnosť všetkých divadiel, rovnako ako nášho, závisí od množstva faktorov: kondície hercov, ich schopností, závislostí, fyzického hendikepu, veku, energie dramatoterapeutov alebo od možností financovania. Niektoré divadlá zahrajú na ERROR-e iba raz, iné vzniknú, lebo ich festival inšpiroval. Napríklad divadlo Ježek a Čížek z Prahy bolo naposledy na festivale v roku 2009 s predstavením Bufet Bondy. Potom začali mať problémy vo vedení divadla aj v hereckom tíme. A teraz sa nám z ničoho nič e-mailom ozvala jedna žena, že pracuje na jeho „vzkriesení“. Tešíme sa z toho veľmi, lebo sme ich vždy vnímali ako našu „staršiu sestru“ a na začiatku pre nás boli veľkou inšpiráciou.
Pracujete šestnásť rokov, máte mnohoraké skúsenosti. Ako by vyzeralo a fungovalo také divadlo v ideálnom svete? Sú v zahraničí príklady dobrej praxe? Existuje krajina, kde obdobné divadlo zriaďuje štát?
Nie je podľa mňa reálne, aby takéto divadlo zriaďoval štát. Byrokracia v našej krajine kladie zbytočné prekážky ľuďom, ktorí ich majú aj tak neúrekom v bežnom živote. Nefungovalo by to. Ideálne by bolo napríklad, aby Ministerstvo kultúry SR pracovalo pri výzvach o dotáciu pre znevýhodnené skupiny obyvateľstva rýchlejšie. Projekt dostupného bývania so sociálnou podporou (Housing first), ktorý spustilo Mesto Bratislava v roku 2020 by zasa Ministerstvo práce, sociálnych vecí SR a rodiny mohlo robiť aj na celoštátnej úrovni. Jeden náš herec sa zhodou okolností do projektu dostal a dnes býva v sociálnom byte, ktorý si dokáže platiť aj vďaka peniazom, ktoré zarába v DBD.
V roku 2010 som navštívila centrum pre vzdelávanie a odbornú prípravu AGRICOLA vo Fínsku a videla som, ako naozaj funguje podpora znevýhodnených skupín obyvateľstva. Ľudia bez domova, osoby s ťažkým telesným hendikepom, ľudia s psychiatrickou diagnózou, s mentálnym postihnutím, alebo ľudia s poruchami učenia, aj seniori sa v tomto centre nielen vzdelávali, pracovali, ale mali v ňom možnosť aj bývať a stravovať sa. Program neformálneho združenia im ponúkal odvetvia: vizuálne umenie, hudbu, divadlo, bábkové divadlo, ručné práce, fotografovanie a tvorivé písanie.
Jednu sezónu si pracovala ako produkčná Štúdia 12 v Divadelnom ústave. Bola to tvoja jediná pracovná skúsenosť v štátnej inštitúcii? Aké to je živiť sa ako spisovateľka a arteterapeutka v nezávislom komunitnom divadle?
V Divadelnom ústave som pracovala v roku 2009. Divadlo bez domova v tom období fungovalo tri roky, ale nemali sme veľa podporených projektov a herecký tím ešte nebol stabilný. Počas práce v Š12 som sa naučila veľa nových zručností okolo divadelného manažmentu. Je to však časovo náročná práca a ja som v istom momente pochopila, že mi neostáva kapacita na umeleckú tvorbu v DBD. Zároveň som si uvedomovala, že existuje veľmi veľa skvelých divadelných manažérok, ale málo ľudí, ktorí by dokázali dlhodobo umelecky pracovať s ľuďmi bez domova. Tiež som sa nedokázala vzdať svojho písania. Aj keď som neverila, že budem vedieť existovať v takej neistote, pre mňa ako ženu a spisovateľku je dôležitejšia sloboda. Veľa práce v DBD som robila a aj dnes robím zadarmo. Môj život na „voľnej nohe“ by teda nebol reálny, ak by napríklad neexistovali medzinárodné projekty podporované Európskou úniou, ak by nevznikol Fond na podporu umenia, alebo ak by Mirka Vallová v Literárnom centre nerozbehla propagáciu slovenskej literatúry v zahraničí. Pravdou je, že sme na rodinný rozpočet s manželom dvaja, takže to vždy nejak vyskladáme. Ak príde brutálna ekonomická kríza alebo zaniknú či zmenia svoju politiku jednotlivé organizácie, ktoré podporujú umenie, tak ma možno stretnete za pokladňou v potravinách alebo na ulici ako vyberám kontajner. „Bezďáci“ tomu hovoria „fárať“ a keďže mám informácie o kontajneroch z prvej ruky – od hercov DBD, viem ako na to.
Si etablovanou prozaičkou a tvoje diela sú preložené do viacerých jazykov vrátane arabčiny. Tvoja divadelná hra reflektujúca tému domáceho násilia Opatruj sa, Júlia bola súčasťou rozsiahleho cyklu bratislavského Divadla P. O. Hviezdoslava Anómia 21. Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí nedávno uviedlo tvoju hru peneLopa. Ako si sa dostala k písaniu drámy?
Moja vnútorná spisovateľka neznáša stereotyp (a vajíčka) v umeleckom písaní. Niektoré texty vznikajú počas silnej vizualizácie konkrétnych situácií/príbehov a bolo iba otázkou času, kedy sa dostanú do priestoru vo forme divadelnej hry. Cítila som to, ale nevedela som tento proces prakticky uchopiť, a tak som sa v roku 2004 prihlásila na workshop Fabula rasa, ktorý organizovalo Divadlo Pôtoň. Tam som napísala svoju prvú divadelnú hru na motív Timravinej poviedky s názvom Maková panna, ktorú v roku 2005 v Divadle Pôtoň aj inscenovali.
Mám niekoľko hier, ktoré som napísala „do šuflíka“ a nikdy neboli inscenované. Uvedomila som si, že ak napíšem dramatický text, ktorý sa nedostane na divadelné dosky, mám pocit akéhosi vnútorného nenasýtenia a dosť ma to demotivuje. Je to zaujímavé zistenie, pri prozaickom texte mi absolútne nevadí, ak neuzrie svetlo sveta. Tiež ma ohromne baví písať pre konkrétny herecký tím, ako to bolo v prípade hier pre DBD Oktagon (2006) a Día de muertos (2008), alebo na tému, ktorá je dôležitá pre konkrétny projekt – napríklad Green dráma, Anómia 21 či Flexxila. Momentálne teda píšem hry „na objednávku“, lenže ako autorku ma táto objednávka musí niečím osloviť, musím s témou zarezonovať, musí ma zaujať, vyprovokovať alebo inšpirovať.
Dvadsať rokov si súčasťou slovenského literárneho priestoru a len o čosi kratšie vedieš Divadlo bez domova. Ako na základe svojich skúseností hodnotíš stav občianskej spoločnosti? Posunuli sme sa v oblasti rodovej rovnosti a vo vnímaní potrieb sociálne, zdravotne či inak znevýhodnených skupín ľudí?
Oproti deväťdesiatym rokom sme určite dosiahli zlepšenia. K mnohým pozitívnym zmenám nás doslova dotlačil vstup do EÚ. Rôzne ľudskoprávne, pomáhajúce organizácie neustále pracujú na dosiahnutí zmeny spoločenského vedomia smerom k rešpektovaniu ľudských práv žien a k rodovej rovnosti. Vnímam však silný nárast nenávisti, extrémizmu v spoločnosti a príklon k tradičným, nábožensko-patriarchálnym systémom v parlamente, čo ma desí. Slovenskej literatúre veľmi pomohol vznik FPU, ale aj literárna cena Anasoft litera. Je veľmi dôležité, že stále kontinuálne fungujú literárne súťaže ako Poviedka alebo Básne SK/CZ, a najmä „prežívajú“ vydavateľstvá, ktoré vydávajú pôvodnú slovenskú literatúru. Problémy ľudí bez domova a iných marginalizovaných skupín nie sú absolútne vyriešené, ale vnímam vyššiu citlivosť bežných ľudí voči tejto vylúčenej skupine, aspoň v Bratislave. Pravdou však ostáva, že mimovládny sektor a samosprávy stále suplujú štát. Teším sa, že poslanie a prácu Divadla bez domova prestali spochybňovať donori a inštitúcie a dnes už napríklad odovzdávame skúsenosti a know-how iným organizáciám aj v zahraničí. Vytvorili sme si svoje stále publikum a prestali sme byť neviditeľní aj v teatrológii. Veľmi dobre nám padlo, keď teatrologička Nadežda Lindovská napísala o našej práci v rozsiahlej reflexii. Sme etablovaní na divadelnej nezávislej scéne a čoraz viac nás pozývajú hrať na rôzne festivaly. Za prelomový považujem rok 2018, kedy na bratislavskom magistráte pod Vallovým vedením začali pracovať aj odborníci na problematiku marginalizovaných skupín, ktorí spustili projekty umožňujúce mimovládnym organizáciám poskytovať týmto skupinám kvalitnejšiu pomoc. V niečom sme sa posunuli k lepšiemu, ale oproti iným západným krajinám zaostávame.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
