Triptych o slove, ktoré (sa) hľadá

Impulzom pre najnovšiu inscenáciu Zmeškané rozhovory bolo biblické: „… Na počiatku bolo slovo…“ Výsledkom sú tri svojbytné divadelné celky troch režisérov s odlišnou poetikou, ktoré sa navyše odohrávajú na troch miestach divadla (Veľká sála, Štúdio a Zrkadlová sála). Pre konzervatívnejších divákov ide o vskutku neobyčajné putovanie. Nie je to však v histórii slovenského divadla prvý raz, spomeňme len nedávnu imerzívnu inscenáciu Tichá noc, tmavá noc v zvolenskom Divadle Jozefa Gregora Tajovského či Desatoro v Slovenskom národnom divadle. Rovnako to nie je priestorový experiment pre trnavské divadlo. Pamätníci hovoria, že do Zrkadlovej sály a tzv. fajčiarne (vedľajšia miestnosť) umiestnil Blahoslav Uhlár už v osemdesiatych rokoch inscenácie Laco Novomeský a Predposledná večera (tá sa vraj hrala aj o poschodie vyššie, v „zasadačke“).

Pôvodne plánované poradie jednotlivých diel sa zmenilo v priebehu skúšania. Na webovej stránke divadlo avizuje, že prvá časť bude v Štúdiu a končiť sa bude v divadelnej sále. Na sobotnej premiére to bolo opačne. Za aj proti hrá niekoľko faktorov. Dielo českého dramatika a režiséra Davida Jařaba mohlo byť veľkolepým frivolným finále, paródia na reality šou, v ktorej rokokovo namaskovaní moderátori (Silvia Soldanová, Braňo Mosný) maskujú svoju vzájomnú neveru a demaskujú nefunkčné vzťahy dvoch párov v dvoch akváriách. Text jednoznačne nadŕža ženám (Dana Droppová, Ľuba Dušaničová) a intuitívne očakávame, že sa od partnerov (Martin Hronský, Vladimír Jedľovský) nakoniec odpútajú. Preto pôsobí zbytočne, že Dana Droppová používa herecké prostriedky zdôrazňujúce Erikinu submisivitu: prehnané šušlanie, plačlivosť, váhanie pred vyslovením každého slova. Jej monológ, pri ktorom si strhne náhrdelník ako zdoslovnenú metaforu jej uviaznutia vo vzťahu, cez všetky vzlyky, pazvuky a zadrhnutia stratí tempo. Pár v druhej presklenej kocke nastoľuje problém nudy a starnutia v dlhodobom vzťahu. Jařabov text je zjednodušená anekdota na tému mužskej dominancie, zasadená do lascívne pôsobiaceho prostredia.

V druhej časti v Zrkadlovej sále čakajú divákov violončelista a klavirista, ktorí zahrajú sonátu Mariána Lejavu Phaidón – hudba k Platónovi. Úvodné dramatické sláčikové tóny prerývané pauzami splynú s klavírom a naladia divákov na monológ O nesmrteľnosti duše v réžii Rastislava Balleka. Herec Martin Hronský dynamizuje text nielen rôznymi pohybovými kreáciami pred divákmi sediacimi oproti sebe, ale aj pohybom dnu a von z miestnosti či využitím balkóna smerujúceho do sály. Precíznou interpretáciou podáva dôkaz, že filozofia nie je čítaním pre elitu, ale že je zrozumiteľná pre všetkých. Ballekov komponovaný text (s použitím úryvkov Platónových Dialógov) nadväzuje na tému komunikácie, spájajúcu všetky tri diela. Paradoxne odstraňuje priameho dialogického partnera (je ním divák i nemá postava, ktorá zosobňuje otázky týkajúce sa identity, reinkarnácie, spomienok), zároveň však konštatuje, že človek sám seba pozná v oku toho druhého. Túto premisu potvrdzuje a zároveň spochybňuje priestor obložený obrovskými zrkadlami, v ktorých vidíme sami seba i ostatných okolo nás. Ballek logickou argumentáciou zároveň otvára tému nesmrteľnosti duše. Z množstva myšlienok abstrahuje jednu, ktorú premení na konkrétny výtvarný znak – masku, ktorá však funguje aj ako všeobecný reprezentant mnohých významov. Ballek sa pýta, kto sme, kto/čo nás definuje a či naša dogmatizovaná pravda nevychádza len z obmedzeného poznania tieňov skutočných vecí, ako v Platónovom Podobenstve o jaskyni.

Priestorovo skromné Štúdio si vybrala Lucia Mihálová na inscenovanie svojho textu Hladina ticha. Hlavnou témou je trojnásobný pohľad na problémové dieťa – matky (Ľuba Dušaničová), učiteľky (Tatiana Kulíšková) a samotného tínedžera (Lukáš Herc). Jednotiacim scénografickým prvkom je zrkadlo, ktoré umocňuje princíp trojitej optiky. Text vychádza zo skutočných príbehov a nefunkčnú komunikáciu nestavia len do úrovne rodina-škola, ale najmä rodič-dieťa. Snaha matky uľaviť svojmu zlému svedomiu vedie k prehnanej starostlivosti a obetavosti, no nie k skutočným prejavom záujmu o dieťa. Časti dominujú herecké výkony Tatiany Kulíškovej a hosťujúcej Ľuby Dušaničovej. Kulíšková len zmenou postoja či zovretím pier pracuje s postavou skúsenej učiteľky a rozkrýva jej racionálne zázemie, ktoré sa aj na základe vlastnej skúsenosti prispôsobuje zmenám v správaní žiakov a hľadá správnu a spravodlivú cestu. Dušaničová v postave matky, podobne ako aj v postave starnúcej manželky v prvej Jařabovej časti, používala subtílne herecké prostriedky, sklonenú hlavu, pohľad do zeme. Veľký priestor dostal aj Lukáš Herc ako Chlapec, ktorý najskôr ako memento, obraz do seba uzavretého chalana, jednoduchými gestami naznačoval obraz až fyzicky postihnutej osoby. Naopak oblečená mikina, stuhnuté ruky vo vreckách a akoby spätná chôdza vyslovene evokovali retardáciu v zmysle spomalenia, meškania. V postupne budovanom monológu, od veľkých zaváhaní v reči a do zeme upretého pohľadu až po konečnú smelosť v tóne, postoji a slobodnom úsmeve, uzatvoril príbeh integrovaného dieťaťa vlastne happyendom.

Trojica samostatných príbehov je nenápadne prepojená scénografickými prvkami a rozvíja tému dialógu v abstraktnej aj konkrétnej rovine, ako intímnu rodinnú drámu, filozofickú otázku potvrdenia seba v hľadaní pravdy, aj ako parodickú šou pokryteckej spoločnosti. Formálne netradičná inscenácia nadväzuje na umeleckú líniu divadla, ktorá má divákom otvoriť multiplicitné vnímanie, prepojiť kontexty a priviesť ich k premýšľaniu. Rôzne režijné rukopisy a prístupy k téme však prinášajú roztrieštený zážitok.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová