MLOKi
Mette Ingvartsen: 7 pleasures (foto M. Coudrais)
Mette Ingvartsen: 7 pleasures (foto M. Coudrais)

Telá ImPulsTanzu 2019

Ak by sme hľadali kľúčové slovo pre 36. ročník viedenského festivalu ImPulsTanz, bolo by ním zrejme telo. Tento záver samozrejme nie je taký šokujúci, keďže stredobodom tanečného umenia vždy bolo a bude telo. S pretrvávajúcou premenou chápania toho, čo (súčasný) tanec je, sa však spája aj rôznorodosť nahliadania na telesnosť, rozmanitosť vnímania, zobrazovania tela v jeho fyzickej i symbolickej rovine. Tento aspekt sa zreteľne zrkadlil aj vo vybraných festivalových produkciách.

Celkom nové telá sa predstavili popri tých už známych, ale stále vytrvalých. Tancujúce telá plné energie striedali telá neživé, mŕtve, ba dokonca spopolnené. Reálne telá kontrastovali s ich nehmotnými, virtuálnymi „dvojníkmi“… Telo však fungovalo aj ako politikum, nositeľ angažovaných myšlienok. Pohyb sa tak mohol stať formou výstrahy pred environmentálnou katastrofou (CieLaroque: AS FAR AS WE ARE) i reprezentantom etnických rozdielov a s nimi spojenej pretrvávajúcej xenofóbie (MonkeyMind: The Jewish Connection Project). Masa odovzdaných tiel sa hýbala podľa pokynu jedného privilegovaného (Ultima Vez: Go Figure Out Yourself) alebo naopak jediné telo performera sa vzdávalo napospas väčšine (Maria Metsalu: Mademoiselle x) – telo ako prostriedok i realizátor manipulácie. Podstatou diela 42 francúzsko-rakúskej tanečníčky Anne Juren je štúdia jej vlastného tela. Vychádza pritom z premisy: „Mein Körper hat nicht dieselben Ideen wie ich.“ (Moje telo nemá rovnaké myšlienky ako ja.) Dánska choreografka a tanečníčka Mette Ingvartsen zasa v sérii štyroch predstavení pod názvom The Red Pieces skúma vzťah medzi sexualitou a verejným priestorom, vplyv nahých sexualizovaných tiel na spoločenské štruktúry (naprieč dejinami).

Tradičné telá

Festival, ktorý trvá mesiac (tento rok od 11. júla do 11. augusta), má samozrejme väčšiu možnosť priniesť priehrštie tém i tvorivých poetík. A dramaturgii ImPulsTanzu sa tento fakt darí každý rok celkom dobre využívať. Mimo aktuálnych trendov medzinárodnej tanečnej scény naďalej prináša aj diela etablovaných osobností a legiend tanečného umenia. Tento rok program lemovali tri tituly veľkých tanečných mien Pina Bausch, Johan Kresnik a Ismael Ivo.  Dopĺňali ich aj festivalové stálice ako Michael Laub, Akemi Takeya, Jérôme Bel, Amanda Pina a i.

Zaujímavé prepojenie štyroch osobností a štyroch umeleckých poetík priniesla performatívna séria Unstable Nights. V jednom z výstavných priestorov (ktorý viac pripomína sklad ako galériu) sa stretávajú scénograf Vladimir Miller (pravidelný spolupracovník choreografky Meg Stuart), módna dizajnérka Claudia Hill (ktorá rovnako tvorila pre Meg Stuart, ale napríklad aj pre Williama Forsytha), Julian Weber, ktorý produkuje inscenácie aj vizuálne inštalácie a tanečník a performer Roberto Martinez. Počas dvoch týždňov mali diváci možnosť byť večer čo večer súčasťou udalosti, ktorá stierala hranice medzi tvorivým procesom, prípravou na predstavenie (spojenou s meditáciou, inhalovaním vonných tyčiniek či pitím špeciálneho škoricového nápoja) či voľnou improvizáciou s využitím rôznych umeleckých prostriedkov. Telo tu bolo materiálom, súčasťom vizuálno-pohybových inštalácií, i médiom na realizáciu konkrétnej inšpirácie umelcov. S otvoreným začiatkom, bez zjavného konca a každý večer s novým prizvaným tvorcom. Divák sa ako návštevník tohto bizarného umeleckého ateliéru stáva svedkom výbuchu bezhraničnej fantázie i spolupáchateľom zdieľaného tvorivého momentu bez akýchkoľvek pravidiel (aj keď skôr v pasívnej polohe). Čo môže byť na jednej strane inšpiratívne, príjemne autentické a miestami naozaj vzrušujúce. Avšak absencia jasnejšej scénickej štruktúry, môže večer zaviesť na mnohé slepé miesta a vytvoriť možno až príliš veľa kontemplatívnych chvíľ.

Naopak zbytočnú striktnosť a „narežírovanosť“ priniesol do naoko spontánnej „hry“ Wim Vandekeybus. Go Figure Out Yourself mal byť imerzívny participatívny projekt, kolektívny happening. Momenty priamej interakcie tanečníkov s divákmi (či už intímnejšie okamihy jeden na jedného, jednotlivé osobné spovede performerov pre menšie skupinky či neskôr manipulatívna hra jedného účinkujúceho s celým publikom) sa veľmi mechanicky striedali s dobre prepracovanou choreografiou, na akú sme u Vandekeybusa zvyknutí. Tú predvádzalo päť tradične technicky excelentných tanečníkov, ktorým však v prejave (obzvlášť verbálnom) chýbala práve tá dávka nedokonalosti, civilnosti a autenticity, ktorá je pre takýto tip interaktívneho projektu žiadaná. Viac fungovali momenty, keď tanečníci náhodne z davu publika vyberali jednotlivcov, ktorí sa buď stávali ich tanečnými partnermi, alebo boli postavení do stredu víru tiel performerov pripomínajúcich rozpohybované čiastočky prachu. Vandekeybusova plánovaná hra pre diváka a snaha o vymanenie sa z konvencií sa však napokon celkom minula účinku. Od jeho bežných inscenácií Go Figure Out Yourself delil len ten rozdiel, že divák nesedel v pohodlí divadelného hľadiska, ale koordinovane sa pohyboval po otvorenom priestore. V konečnom dôsledku sa tak avizovaná politická satira postupne pribúdajúcimi choreografickými číslami skôr menila na satiru samotného formátu participatívneho divadla.

Bez zbytočných pravidiel/nepravidiel, anotácií o myšlienkových pochodoch či teoretických premís sa zaobišla legendárna dvojica Dimitri Chamblas a Boris Charmatz. Ich znovunaštudovaný duet À bras-le-corps predstavoval živelnú radosť z pohybu. A pripomenul to, čo sa v poslednom čase popri všetkých tých konceptuálnych štúdiách tela akosi začalo zo scény vytrácať. Choreografia, ktorá pôvodne vznikla v roku 1993 v obývačke jedného z tanečníkov, bola plná prekvapivej jednoduchosti, nadhľadu a sebairónie. V obmedzenom priestore, ktorý zo štyroch strán celkom uzatvárali diváci, Chamblas s Charmatzom jeden druhého prekonávali vo fyzicky náročných kreáciách podaných s nevídanou ľahkosťou. Vznikalo tak takmer hmatateľné napätie medzi skokom a pádom, silou a kolapsom, pokusom a omylom. Humorná rivalita sa však postupne menila na vzájomnú súdržnosť oboch tanečníkov a explozívne potešenie z tanca. Aj po viac ako 15 rokoch to medzi telami Chamblasa a Charmatza zjavne iskrí.

Katarína K. Cvečková

Absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU v Bratislave. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a s tým súvisiacej pedagogickej činnosti - pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania o súčasnom tanci Píš ako tancujú. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku.