Michaela Hučko PaštekováOstravu som v posledných rokoch navštevovala skôr útržkovito – na jeden večer, na pár hodín, z vlaku rovno na ubytovanie, bez dlhšieho túlania sa ulicami mesta. Keďže ostravský MOVE Fest nemá aktuálne jednu festivalovú základňu a jednotlivé body programu sú umiestňované do rozmanitých ostravských interiérov a exteriérov, odrazu som toto mesto objavila nanovo. Hneď prvý deň festivalu nás medzinárodný tanečný projekt The Urge vzal do mestskej pamiatkovej zóny Ostrava-Poruba, vďaka čomu bolo možné zároveň s performanciou obdivovať architektúru socialistického realizmu 50. rokov 20. storočia. Tak ako je choreografia Ceren Oran založená na túžbe ostať v pohybe a tvoriť napriek okolnostiam, aj okolité mestské domy sú svedectvom rezistencie voči meniacim sa režimom a ich zachovalý stav výsledkom inštitucionálnej starostlivosti o nich.
The Urge nás počas festivalu vytiahlo ešte do ďalších troch verejných priestorov – či už išlo o Dolní oblast Vítkovice, námestie v historickom centre, alebo halu bývalej elektrárne, diváci si mohli uvedomiť, ako Ostrava v posledných rokoch kultivuje seba ako mesto. Aj domáci nám potvrdili, že je dnes zelenšia a prívetivejšia ako kedykoľvek predtým. Výrazne tomu pomohla najmä neúspešná kandidatúra na európske hlavné mesto kultúry, ktorá prebiehala v roku 2010. Vedeli ste napríklad, aká zelená promenáda lemuje rieku Ostravica, ktorá preteká mestom? Ja nie.
Starostlivosť o publikum
Po tom, čo v roku 2021 ukončilo svoju činnosť ostravské kultúrne centrum Cooltour, pre organizátorstvo festivalu bolo nevyhnutné nadviazať spoluprácu s inými lokálnymi inštitúciami. Pre festival, ktorý mal vždy výrazný site-specific rozmer, sa otvorili vďaka tomu ďalšie možnosti a priestory. Pre tím sa však stala organizácia oveľa namáhavejšou. Pracovať na mieste a s miestom, ktoré poznáte, je prirodzene jednoduchšie, ako čeliť neznámym technologickým a logistickým prekážkam. Diváctvo samozrejme tento komfort nepociťuje, naopak, necháva sa prekvapovať, kam všade je možné umiestniť tanec a aký typ publika dokáže pritiahnuť. V bývalej mlynici čierneho uhlia sa napríklad performeri a performerky doslova vešali do výšok a na zábradlia. Dielo Zátěž bez tíže fínskej režisérky a arealistky Ilony Jäntti a performerky Šárky Bočkovej vznikalo v priebehu festivalu a priamo na jeho objednávku.
Jana Ryšlavá, riaditeľka a dramaturgička festivalu, sa dlhodobo usiluje o to, aby festival nebol len pre uzavretú komunitu umelkýň a umelcov, ale aby sa otváral širšiemu publiku. Zámerne vyberá diela, ktoré dokážu byť zrozumiteľné aj tomu, kto možno nemá dlhoročné divácke zázemie napríklad v sledovaní súčasného tanca. Prejavom záujmu o spoločný dialóg sú aj diskusie po každom predstavení. Kolektívne zdieľanie a prežívanie je koniec koncov takisto starostlivosťou a festival si dával záležať na tom, aby búral bariéru ostychu položiť otázku či vysloviť nejaký komentár. Výraznú časť návštevníctva tvorili tiež študentky a študenti tanečných škôl a konzervatórií. Systematická práca s nimi je pre MOVE Fest príznačná. Zapájali sa, zaujímali a festival pre nich vytvoril prostredie, v ktorom sa aj začínajúci umelci cítili vypočutí a videní, stali sa rovnocennými partnermi etablovaným profesionálom.
Na MOVE Fest Ostrava sa mi kvôli kolidujúcim termínom nedarilo v minulých rokoch zavítať. Keď to tentokrát konečne vyšlo, trochu som sa zľakla programu. Väčšinu z uvádzaných tanečných inscenácií som už totiž videla, niektoré dokonca viackrát. Festival sa však postaral o to, aby opakovanie nikdy nebolo tým istým kusom. Tvorcov matter presvedčil festival na účasť aj napriek absencii jednej z performeriek – Dáše Čiripovej – a ja som vďaka tomu videla takmer celkom nové dielo, hoci išlo už o moju tretiu návštevu tejto performancie. Zažiť TETSU v repríze vonku, na mieste, kde sa vraj vždy podvečer dvíha vietor, bolo vo výsledku priam magické. Energia tanečných tiel viala spolu s vetrom, zatiaľ čo na horizonte horelo zapadajúce slnko. Bolo to presne také gýčovo dobré, ako pateticky to popisujem. Miesto uvedenia dokáže naozaj zásadne formovať divácke zážitky. Viem, že to je zrejmé, ale nie vždy sa s tým dostatočne vedome pracuje.
Starostlivosť o tanečnú kritiku
Počas festivalu som absolvovala aj workshop organizovaný českým webovým magazínom Taneční aktuality o udržateľnosti tanečných médií. Počas dvoch dní sme si so skupinou kritičiek, kritikov a editorov vymieňali skúsenosti s písaním či vydávaním publikácií v oblasti tanca a umenia. Preberali sme všetko od technických a praktických problémov až po to, čo pre nás znamená radosť z písania. Hoci som si myslela, že si počas diskusií potvrdím, aká žalostná je situácia (nielen) tanečnej kritičky na Slovensku, ukázalo sa, že na tom vôbec nie sme tak zle. Najstarší tanečný časopis Dancing Times zanikol minulý rok pre nedostatok finančných prostriedkov a jeho posledný šéfredaktor, Jonathan Gray, závidel, keď som mu rozprávala o našom Fonde na podpore umenia. On sám má v súčasnosti niekoľko súbežných zamestnaní, aby dokázal v Británii prežiť. Ani kritik takého média, ako je The Guardian, sa údajne nedokáže uživiť iba písaním, potvrdil nám jeho dlhoročný prispievateľ Sanjoy Roy. Zakladateľka a publicistka dnes najväčšej európskej internetovej platformy zameranej na tanec – Tanznetz Nina Hümpel prekvapila informáciou, že všetci autori a autorky, či už etablovaní, alebo začínajúci, pre ňu píšu zadarmo. Nemá ako platiť autorské honoráre, keďže v Nemecku vláda nepodporuje novinársku prácu žiadnymi grantmi, aby zachovala jej objektivitu a nezávislosť. Tento prístup ide v protiklade k našim diskusiám o prekarizovaných kritičkách a kritikoch, o nedostatočnom ohodnotení ich práce a nutnosti platiť za písanie bez ohľadu na to, kto z akých sociálnych podmienok pochádza. U nás sa už nepatrí tvoriť pre radosť a prestíž, minimálne sa to nesmie hovoriť nahlas.
Rána v Ostrave som začínala raňajkami a kávou vždy v rovnakej kaviarni. Vytvorila som si malý festivalový rituál a celkovo bol festival takým „mojím časom“. Staral sa o mňa a ja som sa počas neho na oplátku starala o seba. A vôbec nie pod tlakom témy. Program bol zostavený tak, že ma nenútil k ničomu, ani sa ponáhľať, ani mať výčitky, že som neostala na párty na kolieskových korčuliach. Rozprávala som sa len s ľuďmi, s ktorými som sa chcela a mala o čom rozprávať. A veselá tanečná zostava ma z festivalu neplánovane odviezla až domov.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
