Silent generation kričať nebude

Paralela?
Už krátko po začiatku odznejú niektoré pasáže z úvodu klasickej novely. Boccaccio v nich opisuje dosah morovej epidémie na život v dobovej Florencii. Na scéne ich prednáša autor konceptu, režisér, scénograf a nakoniec aj jeden z performerov v inscenácii. Peter Mazalán citlivo ozvučený chrámovým efektom imituje liturgickú reč, evokuje príhovor kňaza počas zádušnej omše. Jeho reč sprevádza pôsobivý zbor, ktorý po úvodnom obraze zasadne do pravej časti javiska. Iba pár týždňov potom, ako začali klesať počty obetí pandémie, je táto paralela medzi autorom predlohy a autorom konceptu inscenácie, medzi situáciou vtedy a dnes, jasná a živá. Repliky ako: „Niekoľko rokov (…) kosil vo východných krajinách, kde zahynulo nespočetné množstvo ľudí, prenášal sa ustavične z jedného miesta na druhé nemilosrdne sa šíril na západ,“ alebo: „Proti nemu nepomáhala nijaká šikovnosť ani ľudská obozretnosť, i keď mestá určili osobitných úradníkov, ktorí prísne dbali na poriadok, zakazovali chorým vstupovať do mesta (…),“ akoby boli stvorené pre pandemické besnenie. Rozhodnutie interpretovať ich cez perspektívu omše je „plagátové“, no len ťažko sa dá povedať, či to je dobré alebo zlé. Je skutočne otázkou pre každého v sále, či mu takýto výklad vadí alebo mu naopak imponuje. Ak by som však na chvíľu úplne vygumoval pandemický kontext, mor tu nemusí byť výlučne metaforou pre ochorenie covid-19, ale aj pre starnutie. Pred starobou sa neuniká, odstrániť ju zo života a s tým aj všetko, čo prináša, nepomôže žiadna šikovnosť ani obozretnosť. Aj keď sa o to často snažíme – okrem iného i tým, ako sa staviame k samotným seniorom.  

Prefíkaná polydruhovosť
Šikovné preto bolo rozhodnutie neotvárať inscenáciu práve morovým prológom, ale určiť miesto samotnej téme, prístupu aj uvažovaniu režiséra. Hneď v úvode na javisko vstúpi Magdaléna Blahušiaková a spolu s Mazalánom načína prvý z pätice dialógov medzi generáciami. Herečka a či skôr performerka v nasledujúcich minútach trochu toporne, no s rozkošou aj rozkošne imituje spev árie „Tu che la vanitá“ z opery Don Carlos. Asistuje jej Mazalán – ponúka opernú róbu, pomáha ju obliecť i vyzliecť. Neskôr Blahušiakovu „inštaluje“ na „ideálne“ miesto, tak aby jej kreácie vizuálne čo najviac vynikli vo svetle reflektorov. Je to takmer ako v inscenáciách Tadeusza Kantora, no s tým rozdielom, že performerka Blahušiaková sa režisérovi vôbec nepoddáva. Prostredníctvom prvej piesne posledného aktu spomínanej opery (čo sa dá čítať aj ako metafora začiatku finále života) sa ponára do svojich spomienok, akoby okolo nič neexistovalo. Ária Alžbety je zmierenou rozlúčkou s najlepšími rokmi života, no zároveň smútkom za niekdajším milovaným. Úvodná scéna výstižne naznačuje prefíkanosť tejto polydruhovej inscenácie. Dekameron je dialógom o starnutí, ktorý prebieha nielen medzi generáciami, no i medzi životom a jeho stvárnením, aj medzi rôznymi umeleckými druhmi. V podstate je divadlom v divadle (alebo lepšie povedané hudobnou performanciou v činohernej performancii vo vizuálnej inštalácii v koncerte a dalo by sa pokračovať). Skutočné spomienky sa kuklia do poézie operných libriet, pohybových partov, hudobného výrazu, drobných nuáns v mimike tvárí performeriek a všetko sa medzi sebou rôzne prepletá.

Veľkolepé vs. civilné
Štylizované obrazy, ktoré vznikajú, sú zväčša kombináciou hudby, spevu, svetelného dizajnu, efektu dymostroja a pohybu tela či statického gesta. Tie s prívlastkom veľkolepejšie (ak sa o takých dá vzhľadom na stiesnený priestor Štúdia 12 vôbec hovoriť) majú zjavne zámerne nádych operného klišé. Napríklad, v prvej časti zbor v závojoch zamieri lampami z notových stojanov do javiska a premieňa sa na mŕtvolné siluety. Kontrastujú s nimi tie, ktoré nemajú vyslovenú ambíciu výtvarne zaujať. Počúvať zborovú interpretáciu De pace Domine v aranžmáne Arvo Pärta a sledovať pritom civilné výrazy performeriek, ktoré sú jeho súčasťou, skrátka zanechá silnejší dojem ako spomenutá vizuálna hra. V tejto scéne Jana Oľhová, Milada Synková a Annamária Janeková otvárajú ústa, no ich pohľady sú neprítomné. Telá sú s nami, no myšlienky lietajú po priestore. Ženy spomínajú, možno aj trpia, možno len tak premýšľajú o živote a možno dačo celkom iné. To je naozaj výstižná asociácia „silent generation“.

Kontrast a priživovanie
Podarený kontrast medzi vysokou opernou formou a civilným, živým až obyčajným prejavom performeriek korunuje práve výkon Blahušiakovej. Najstaršia zo žien po celý čas sedí v prvom rade zboru s trochu záhadným výrazom tváre. Na to, aby vzbudila záujem a nastolila otázky, čím všetkým si asi v živote prešla, nemusí robiť nič viac. Naopak, s jej kreáciou ostro kontrastuje Janekovej part. Poeticky prednáša pasáže vyznania Tatiany Oneginovi. Na klavírnom krídle jej sekunduje Synková, ktorá ponúka hudobný motív árie v interpretácii Čajkovského. Janeková však romantickú recitáciu dlho neustojí, tento súzvuk mladej so staršou punkovo preruší. Začne vzdorovito „pogovať“ proti romantickému obsahu listu, aj proti hudobnému stvárneniu. Performerka je zrejme z generácie, v ktorej Puškinove Tatiany vystriedali Nadeždy, Marije a Jekateriny (členky Pussy Riot). Problémom je, že podobne ako v častiach recitácie, aj v tých, v ktorých divokými pohybmi i výskokmi narúša dovtedy kontemplatívny rytmus inscenácie, pôsobí (v porovnaní s ostatnými performerkami) málo reálne a viac teatrálne. Platí tu to, čo som už naznačil predtým. Spovede sú pôsobivé najmä vtedy, keď kontrastujú s bežnou grandióznosťou a štylizovanosťou opery, alebo práve vtedy, keď sa na nej vedome (s istou dávkou nadhľadu) priživujú.

Málo perspektív, priveľa pátosu
Škoda tiež, že hudobno-spevovo-prozaické dialógy sú obmedzené na pár otázok, navyše v kontexte starnutia i očakávateľných. Vedľa lásky deti, spomienky na minulosť a zmierovanie sa so životom, samotou či smrťou. Uznávam však, že všetky tieto témy, v takej nasýtenej forme, akú Dekameron prináša, a navyše v kontexte obdobia, do ktorého vstupuje, stimuluje emócie aj u „studených čumákov“. Akoby sa však niekam vytratila boccacciovská ľahkovážnosť, humor, ktorý by rozriedil pátos. V tejto chvíli musím spomenúť, akým spôsobom – s hravosťou a bez sentimentu – fenomén starnutia spracovala pred pár rokmi Petra Tejnorová v EDGE. V porovnaní s jej dielom je Mazalánov Dekameron hneď o niekoľko stupňov šedivejší a dokonca možno aj menej boccacciovský. A to napriek tomu, že v úvode inscenácia deklaruje, že: „Tak ako po najväčšej radosti prichádza zvyčajne smútok, aj smútok končí sa veselím, ktoré po ňom nasleduje.“ Veľa veselého dielo nakoniec neprináša, no našťastie sa ani nepokúša zoslať na diváka žiaru žiaľu. Mazalán s kolektívom vo výtvarne výraznej inscenácii za pomoci jednoduchej opernej metafory, no s dávkou sentimentu poukazujú, že keď aj my ostatní kričíme, silent generation naďalej mlčky ukrýva svoje drámy života.