Peter ŠavelSedím chvíľu na pohovke v rezidenčnom bytíku. Potom popresúvam nábytok tak, aby sme sa tam mohli čo najpohodlnejšie uchýliť traja. Potraviny som si nakúpil našťastie ešte v Nitre. Okolo desiatej večer zaklope na dvere náš hudobník Gasper. Je neskoro a tiež má za sebou niekoľkohodinovú cestu, samozrejme sa však začneme rozprávať. Dve hodiny utečú ako voda. Správa od Andreja – príde asi až okolo jednej ráno, zmeny na cestách. Ešte vymyslím, ako mu schovať kľúč pri dverách, aby sme ho nemuseli čakať, a zaľahnem.
Na druhý deň sa Soňa, Danko a Kasha (chýba už len Maťka) pridajú na rannú kávu a privítame sa. Ako sa cítime? S čím prichádzame? A čo očakávame? Aké máme potreby? Rozhovorené srdcia, chcú čas. Pripomínam si, že máme čas. Že to potrebuje čas. Že tým nestrácame čas. Naopak, získavame pozornosť! Teraz prídu na rad potreby projektu. Prieniky medzi osobnými a spoločnými potrebami sa často objavia samé. Niektoré si vyžiadajú trochu viac úsilia. A niektoré budú nemožné. Ale pomáha o nich aspoň vedieť, vysloviť ich. Už nestoja v ceste ako neznáme bariéry. Usmejem sa. Pripomeniem si, ako vzácne je mať možnosť pracovať takto. S takými krásnymi a otvorenými ľuďmi!
A sme tu. Na týždeň sa môžeme ponoriť do každodenného rytmu tvorivého hľadania. Na chvíľu odložiť niektoré povinnosti (aj keď občas musíme na diaľku organizovať babičky, ktoré nevedia nájsť baletnú sálu vnučky alebo tečúce umývadlo v byte na druhej strane Európy). Byť na rezidencii, spolu. Na pár dní sme v časopriestore, ktorý je v skutočnej podstate slova queer – mimo každodennosti a rutiny, vyosený, iný, „podivný“ (vo vzťahu k tomu, na čo sme zvyknuté a zvyknutí). To by mnohých vydesilo. To mnohých desí?! Ale pre mňa je to priestor tvorivosti, potenciálu, možností.
Tráviť čas skoro nerušene samotnou prácou v štúdiu a na sále. Počas takýchto rezidencií projekt urobí obrovské posuny. Mňa fascinuje ale aj proces mimo „pracovných hodín“ – prínos času stráveného na spoločnom obede, počas prechádzky, na predstavení Divadla Štúdio Tanca. Pre projekt zdanlivo nepodstatné momenty sa podvedome zapracúvajú do našej kolektívnej telesnosti a do zdieľaného intuitívna. Unavené ranné telo, neustlaná posteľ, tvár v slnku, cintorín nad námestím v podvečernom svetle a v horách prvé sfarbené listy, melódia z veže o desiatej večer, lightshow na stenách hotela, omylom spustený alarm a panika, konflikt a jeho spracovanie, priblíženie sa, úsmev…
WHAT THE FOLK má celkom jasné a špecifické ciele. Ako na ne? Ako ich spracovať tak, aby sme zachovali čitateľnosť a ostávali spolu s diváctvom zvedavé? Približujeme sa systému, ktorý objavujeme a definujeme v rovnakom čase. Umelectvo tohto tímu je hrdinské. Všetci oddane a investovane reagujú na moje podnety. Požadujem od nich obrovské úsilie – mentálne aj telesné. Prekonávajú svoje obavy a frustrácie, nevzdajú sa. Uvedomím si, že pre naše rozdielne pozície môžu mať pocit, že ja „už dávno viem“ a ony/i „na to musia prísť“. Pripomeniem im, že ja tiež neviem. Tuším, túžim, načúvam dielu, ktoré sa pred nami, cez nás a v nás rodí. Aj ja zisťujem, ako na to. Objavujem to tým, že ich myseľ a telesnosť posuniem raz na jednu a raz na druhú stranu. Konečná definícia toho, čo potrebujeme (projekt potrebuje), vzniká len vďaka postupným chybným definíciam toho, čo hľadáme. Predstavte si pracovať v takom neistom a nejasnom mentálnom priestore a pritom musieť urobiť každý krok s plným presvedčením a sebavedomím, že toto je ten jediný správny krok. Až kým – len vďaka tomu, že som ho spravil/a – nezistím, že je niekde ešte o trochu správnejší krok. Krok za krokom. „Jedno-kroky“. Jednokrôčky. Jednokročky. Pomaly a rázne jednokročkujeme k cieľu.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
