Milo JurániSezónu slovenských titulov Spišského divadla v Spišskej Novej Vsi načala dramatizácia Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy, ktorú profesionálne divadlá neinscenovali takmer dvadsaťpäť rokov.
Kamil Žiška v šikovnej dramatizácii vytušil, že je potrebné redukovať lyrické pasáže a stavil na jednoduchú dejovú líniu. Dominuje jej tragédia hájnikovej ženy Hanky (Petra Kriváčková). Verná manželka zavraždí násilného šľachtického mladíka Villániho (Matej Erby) potom, ako sa ju pokúsi znásilniť. Trýznivý pocit viny ju dovedie až do stavu agonického šialenstva a vyslobodiť z neho ju dokáže až záverečné rozhrešenie v podobe odpustenia od otca zavraždeného.
Kľúč k Hviezdoslavovi nachádza Žiška v práci s divadelnou metaforou a znakom. Obrazy hlbokej javiskovej poézie, sa však vo vyrovnanom pomere striedajú s tými bez výraznej invencie. Až mrazivo výpovedný je napríklad obrazný Villániho pokus o znásilnenie Hany. Spupný šľachtic sa jej pri tomto akte nemusí ani dotknúť. Jednoducho rozhádže veľké drevené schody, ktoré dovtedy predstavovali útočisko hájovne.
Kameňom úrazu je však väčšina mizanscén s tromi Starcami – rozprávačmi (Albín Medúz, Jozef Novysedlák, Ľudovít Košík). Strnulé štylizované presuny po priestore či dlhé pasáže, počas ktorých len stoja a recitujú, vyváži hádam len obraz, kedy v efektnej mizanscéne stelesnia mostík cez potok. Vyčítať im možno aj ich herecký nesúlad a nepresnosť (najmä u Medúza), aj keď treba oceniť zvládnutie náročných lyrických veršov.
Najvypätejšie sú situácie, v ktorých sa divadelný znak a metafora stretávajú so silnou emóciou. Vybičované zrážky Hanky a Villániho podporujú aj herecké výkony ich predstaviteľov. Erbyho ľahtikársky šľachtic, ktorý hľadá rozptýlenie, sa časom mení na napätého náruživca. Pri prvej návšteve ešte Aničke dáva iba dvojzmyselné narážky, no keď príde opäť, zvíťazia v ňom pudy. Hlasno dychčí, podupkáva nohou v zrýchľujúcom sa tempe, až sa v jednej chvíli divoko rozbehne ku schodom. Úder dreveným rámom o zem, ktorým rozprávači zhmotňujú dvere, ho však zastaví, akoby do nich narazil.
Od spáchania hriechu, ktorým si Hanka zachráni česť, sa začínajú aj veľké Kriváčkovej momenty. Nadmieru naivné polohy vernej manželky striedajú obrazy srdcervúceho pomätenia. Kriváčková kľačí, díva sa pred seba a zmätene mihá očami. V rýchlych a presných hereckých strihoch mení intonáciu hlasu a s ňou aj emočné naladenie.
Dvojici nestíha predstaviteľ Michala (Peter Olejár). Do tvrdého, vojnou ošľahaného hájnika vnáša priveľa chlapčenského espritu. Problém mu robí najmä práca s veršom. V prvej časti sa nevie zbaviť spievanej intonácie a potom, keď na seba preberá Hankinu vinu, reaguje zbytočne prehnane.
Žiška nechcel Hájnikovu ženu zasadiť do konkrétneho času, ale vytvoriť nadčasovú javiskovú báseň. Výrazne mu v tom pomáha aj výtvarné riešenie (Jaroslav Daubrava). Tieňohra predstavuje náznakovú chalupu či stelesňuje jeleňa. Škoda, že abstraktnému jazyku neostal scénický výtvarník verný pri všetkých tieňohrách. Realistický kôň či voz kazia dojem celistvosti. V protiklade s neiluzívnou scénografiou sú historicky štylizované, no klasicky poňaté kostýmy (Miroslav Daubrava). Nepochopiteľné je len rozhodnutie použiť baranice na hlavách šľachtica a jeho lokaja (Mikuláš Macala), ktoré evokujú zimný čas. Takáto nelogickosť (vzhľadom na to, že v texte sú odkazy na teplejšie ročné obdobia) bije do očí. Inak však nejednotnosť medzi abstraktnou scénou a klasickým kostýmom len potvrdzuje, že Žiškova interpretácia nemá byť konkrétna a realistická, ale idealizovaná (až naivná) výpoveď o nezlomnosti dobra, vernosti, láske a potrebe odpustenia.
