MLOKi

Daniel Vadas: Ide nám o vytrhávanie z bežných kontextov

T3 – kultúrny prostriedok je nezávislé multižánrové kultúrne centrum. Sídli netradične v priestore starého električkového vozňa. Cieľom skupiny kamarátov, ktorí sa pri aukcii električiek rozhodli jednu kúpiť, je vniesť do kultúrneho priestoru nové umelecké impulzy a zároveň aktívne reagovať na aktuálne spoločenské dianie. V roku 2021 sa električka z Trnavského mýta presťahovala na Tyršovo nábrežie, čo prinieslo zakladateľom T3 ďalšie priestorové možnosti aj nové výzvy.

Na webovej stránke informujete, že váš priestor prináša inovatívne kultúrne tendencie. Ako sa to presne prejavuje vo vašom programe?
To záleží od oblasti umenia. Venujeme sa experimentálnej elektronickej a improvizovanej hudbe, ale aj rôznym špecifickým žánrovým presahom či angažovaným formám. V literatúre sa zameriavame hlavne na súčasné druhy poézie, ktoré sa na Slovensku prezentujú menej často. Oslovujeme prevažne autorov a autorky z Česka a Slovenska. Vo výtvarnom umení nás zaujímajú inštalácie, ktoré majú site-specific charakter a pracujú s mestom alebo inými urbánnymi témami. Snažíme sa, aby bol priestor prístupný a nevylučujúci a aby umožňoval prijímať aj iné druhy umenia. Je iné, keď človek príde na koncert nejakej improvizovanej hudby napríklad v galérii, ako keď príde do menej formálneho priestoru. Pri dramaturgii je však vždy niekoľko zásadných obmedzení – niektoré sú technické, ďalšie sú priestorové, iné finančné.

Nedávno ste k vám pozvali aj divadelníkov Lýdiu Ondrušovú a Petra Tilajčíka, aby vytvorili performanciu priamo pre T3. Aké zastúpenie má v kultúrnom prostriedku divadlo, resp. scénické umenie?
Divadlo je u nás menej stály žáner a nemá úplne jasne koncipovanú dramaturgiu. Je ťažké pozvať inscenáciu, ktorá už existuje a je vytvorená pre štandardné divadelné priestory. Preto pracujeme skôr so zoskupeniami, ktoré sa nebránia rôznym typom obmedzení a využívajú ich skôr vo svoj prospech. Viackrát sme organizovali aj work-in-progress predstavenia. Minulý rok u nás tvoril napríklad Dočasný kolektív, dávnejšie Matej Benčík s Listovníkom. Herečka Mária Ševčíková u nás zasa prezentovala work-in-progress inscenácie Dedina, ktorá mala nedávno premiéru v PAKT-e. Na tento rok máme naplánované ešte ďalšie dve divadelné produkcie a v jednej z nich bude pravdepodobne opäť Ondrušová a Tilajčík, ktorí u nás vytvorili dielo Anton by bol nadšený.

Aj pri iných žánroch je naším zámerom, aby umelci pracovali s priestorom električky a umožňovali tak aj iné druhy diváckych zážitkov. Ide nám o vytrhávanie z bežných kontextov, v ktorých ľudia umenie nachádzajú.

Dôležitou súčasťou vášho programu sú aj vystúpenia zahraničných performerov.
Dramaturgia zahraničných umelcov sa snaží plniť žánrovú a tematickú pestrosť. Zároveň však máme aj veľa kritérií, na základe ktorých ich vyberáme. Záleží nám na tom, aby to boli ľudia, ktorí sa pravidelne neopakujú, ktorí prinášajú nové spôsoby tvorby, nové tendencie, zaujímavo prekračujú hranice žánrov, alebo sú nejakým spôsobom angažovaní. Snažíme sa o genderovo vyváženú dramaturgiu a súčasne nás baví prinášať veci, ktoré ani lokálna scéna nerobí, alebo naopak spájať umelcov zo zahraničia s domácimi, ktorí tvoria podobným spôsobom.

Vašim cieľom je prinášať do kultúrneho priestoru kombináciu pomerne náročných nových žánrov a súčasne sa snažíte o reflektovanie spoločenských problémov. Ako na tieto vaše snahy reagujú diváci? Stretli ste sa s nejakým špecifickým typom reakcií?
Snažíme sa o to, aby mal náš divák k dispozícii viaceré možnosti, ako prijímať umenie. Aby nebol nutne v pozícii pasívneho pozorovateľa, ktorý musí hodinu a pol sedieť a ani sa nepohnúť. Podľa mňa je prirodzené a v poriadku, ak sa diváci pozerajú na niečo desať minút, potom odídu a vrátia sa na ďalších desať minút. Máme navyše dobrovoľné vstupné, ktoré má síce nejaké odporúčané sumy, ale záleží nám hlavne na tom, aby na vystúpenia mohol prísť ktokoľvek.

Bežne sa nám stáva, že sa pri nás zastavia ľudia bez domova alebo inak marginalizovaní, ktorí majú širokú paletu reakcií. Čo sa týka negatívnej spätnej väzby, tá sa diala prevažne na Trnavskom mýte napríklad od úradníkov, ktorým sa napríklad nepáčila angažovaná výtvarná tvorba Deany Kolenčíkovej, ktorá pracovala so second-handovým oblečením a kritikou rýchlej módy.

Aké bývajú reakcie okoloidúcich „divákov“?
Občas sa pristavia, niekedy vchádzajú dovnútra alebo len ostanú vonku, závisí to od toho, kde sa odohráva podujatie. Na Tyršovom nábreží sme ešte pomerne krátko, ale na Trnavskom mýte sme už mali vybudovaní okruh „tranzitujúcich“ ľudí, ktorí neskôr aj zámerne chodili na podujatia. Je to iné pri experimentálnej hudbe a napríklad pri letnom kine, ktoré je viac prístupnejšie a záujem zo strany divákov, ktorí nie sú nevyhnutne zapojení do kultúrnej prevádzky, je teda vyšší.

Zmenou, ktorá sa v poslednom období dotkla nielen vás, bola pandémia COVID-19. Mnoho umelcov sa dostalo na pokraj existenčnej krízy, iným nepriaznivá situácia paradoxne priniesla nové impulzy. Vnímate nejaké pozitívne dopady pandémie? A čo naopak považujete za negatíva?
Tým, že pre T3 nikto nepracuje na plný alebo polovičný úväzok, personálu sa to existenčne nedotklo. A tým, ako boli nastavené obmedzenia pre kultúrne hromadné podujatia, tak sa vo veľa prípadoch mohli u nás konať akcie, práve keď to nikde inde nebolo možné. Vo viacerých obdobiach boli obmedzenia na päťdesiat ľudí, ale bez limitovania na priestor, takže my sme prakticky mohli mať plno. A zároveň, keď bolo možné robiť iba externé podujatia, pre nás to nebol nejaký zásadný problém, keďže sme ich veľa organizovali vonku aj pred pandémiou. Náročné to bolo hlavne na psychiku a produkciu – najmä presúvanie podujatí, ktoré sa niektoré udiali až na dvanásty termín alebo ešte neskôr.

V júni 2021 ste sa presťahovali z pôvodného miesta na Trnavskom mýte na Tyršovo nábrežie. Čo bolo príčinou presunu a aké mal dopady? A aké sú vaše dramaturgické plány pre najbližšie obdobie?
V princípe nám Nové Mesto nepredĺžilo zmluvu a prinieslo to to, že aktuálne sme na oveľa príjemnejšom mieste, ktoré nám umožňuje robiť aj výrazne väčšie produkcie. Máme prenajatý väčší priestor, v ktorom sa nachádza aj naše zázemie vo forme lodného kontajneru. Na letné kino sa zmestí bez problémov sto ľudí, na státie aj dvesto. Všetko to závisí od toho, ako je postavené pódium a hľadisko, či performeri hrajú zvnútra von, iba vnútri, alebo zvonku dovnútra a podobne. Tých spôsobov, ako sa to dá naaranžovať, je veľa, keďže ide o veľmi flexibilný priestor, hoci pôsobí pomerne jednoducho a priamo. Zároveň náš kultúrny prostriedok inak komunikuje s verejným priestorom. Aj len prechádzajúci ľudia vždy veľmi jasne vidia, čo sa deje vnútri či v okolí električky, čo nie je bežné pri kultúrnych priestoroch. S pozitívnou zmenou však prišiel aj nárast nákladov.

Aktuálne vchádzame do najsilnejšej časti sezóny. Jeseň a zima budú orientované najmä na výtvarné umenie, doplnené o čítačky a koncerty. V septembri pravdepodobne zaradíme ešte aj divadlo. A už sa začína črtať aj hudobný program na budúci rok, ale ten môžeme bližšie koncipovať, až keď koncom roka zistíme, aké zdroje budeme mať k dispozícii. Také všeobecnejšie plány sú aktívna spolupráca s lokálnou experimentálnou scénou a začínajúcimi umelcami aj v pravidelnejších intervaloch. Rovnako ako doteraz by sme chceli prinášať lokálne menej známych umelcov z Poľska, Maďarska a Česka a rovnako tak aj etablované mená experimentálnej scény.

Dominika Dudášová

Študentka Katedry divadelných štúdií DF VŠMU, ktorá sa zaujíma najmä o divadlo zdravotne znevýhodnených.

Ďalšie od autora