Štvrtý festivalový deň už znesie aj trochu sumarizovania. Napadá mi všeličo. Napríklad, že divadlo expandovalo aj do nedivadelných priestorov. Procházkove čajky a iné zvery dvakrát zaviedli festivalových divákov do podzemného bunkra pod hradnou skalou. Štvrtková párty sa udiala vďaka divadlu DPM v Nu Spirit bare, hoci tu teda existencia pódia a hľadiska divadlo aspoň pripomínali. Tiež ma teší, že sa na festivale prestriedali všetky herecké generácie, vrátane tej najmladšej. V Strachu excelovala Dominika Kavaschová, štvrtok by zas mohol mať podtitul dvojkoncert Barbory Andrešičovej. Kto si obľúbil mladých podivínov z predstavenia v Subclube, pravdepodobne si s veľkou chuťou užil aj včerajšiu šou Boh je DJ.
Ak je Boh DJ, život je zrejme jedna nekonečná párty. Práca v tom prípade môže vyzerať tak, že si svoju párty nakrúcaš a iní ju sledujú. Osem hodín denne, víkendy, sviatky, stále rozprávaš, nakrúcaš, štylizuješ svoju tvár, svoje ja, tak, aby bolo denne atraktívne pre dostatočný počet followerov. Veď koľko detí dnes sníva o tom, že nebude pracovať a bude žiť len z youtubu? A koľko z nich si myslí, že to znamená veľa zarábať a nič nerobiť?
Hrdinka v podaní Barbory Andrešičovej sa nad tým zamýšľať nechce. Je slávna, krásna, mladá a úspešná. Až dokým ju neprevalcuje láska. Silný príval citu, ktorý nepozná, pre ktorý, ako sama hovorí, „je schopná brutálne zavraždiť“. A aby to nebolo jednoduché, jej život môže zmeniť nielen muž, ale aj dieťa, ktoré čaká…
Autor hry, Falk Richter, má 47 rokov. Jeho výpoveď o mileniáloch, o generácii Y, odráža rozpory, ktoré túto generáciu charakterizujú. Mileniáli sú odcudzení a nešikovní v medziľudských vzťahoch. Zároveň sú hypercitliví a až bolestne túžia po láske, po absolútnom cite, po splynutí dvojice v dokonalej jednote. Zároveň Richter hovorí o cybergeneration, ktorá nič necíti. Tak cíti, alebo necíti? Sú jej citové možnosti posunuté, takže potrebuje extrémne, maximálne vzruchy, aby nimi niečo otriaslo?
Postavy On a Ona sú spojené výnimočným intenzívnym spôsobom, ktorý ich zraňuje. Ich láska je exaltovaná a prepiata. Básnička na rozlúčku, ktorú prednáša On (Tomáš Pokorný), je nám možno smiešna, no zároveň aj desivo krutá. Je to akási morbídna ponáška na dvorskú poéziu stredovekých rytierov – akurát, že tu si tento trubadúr 21. storočia nesľubuje položiť za lásku svoj život. S invenciou pripomínajúcou Chucka Palahniuka hovorí o tom, ako skántri svojho rivala a celú jeho rodinu.
Dramatika Laca Keratu naproti tomu trápia iné problémy. V inscenácii Dobro vidíme síce idylické Benkove maľby, nádherné kroje a vyšívky, no to všetko je len pozadie, pred ktorým stojí Slovák 21. storočia. Má všelijaké tváre, chceli by sme veriť, že je predovšetkým stelesneným dobrom, ako nám má vsugerovať aj protagonista s rovnakým menom – Dobro (Dobroslav). No hrdina ukazuje, že vie byť nielen dobrák, ale aj ťuťmák, vie byť takisto obeťou spiknutia, hviezdou proti svojej vôli a napokon aj politickým lídrom s chladnokrvným prejavom. A okolo neho veselá chasa obmedzených postavičiek, ktoré ho doprevádzajú do Bruselu. Komika hry Dobro je však limitovaná – mnohé obrazy sú totiž až trpko výstižné.