Celestína MinichováVždy som uvažovala nad tým, prečo dochádza k tejto diskomunikácii, k chybe v preklade, že dielo musí byť pochopené a až potom môže byť „dobré“. Prečo sa nechceme zamýšľať bez nutného nájdenia jasných odpovedí? Viedla som na túto tému mnoho rozhovorov a väčšinou sme dospeli k záveru, že majorita spoločnosti za bežných okolností nemá čas ísť do galérie či divadla kvôli zvyšujúcim sa nákladom na život, a teda aj úmerne zvyšujúcemu sa pracovnému vyťaženiu. Pozitívnym však bolo, že takáto inštitúcia existovala a vytvárala priestor pre diskusiu. Podobná situácia je čoraz viac vzďaľujúcou sa utópiou. Aktuálnym trendom je nekomunikovať, vymazávať to, čo je „ťažšie pochopiteľné“, a popierať všetkých a všetko, čo sa vymyká skreslenej predstave o umení jednej osoby a jej posluhovačov*iek. Deziluzívna politická situácia blížiaca sa k autokracii presiaknutá cenzúrou systematicky ničí fungujúce kultúrne štruktúry už vyše dvoch rokov. Na čele tohto ničenia je ako jedna z viacerých delulu politikov a političiek Martina Šimkovičová. Táto „slepá baba“ nevie pomenovať súčasné diela, ktoré sa jej dostanú pod ruky, a teda jej frustrácia narastá. Čomu nerozumie, to zakazuje, znevažuje a ničí. V prvej línii jej populistických útokov sa nachádzalo a stále nachádza súčasné umenie – to je ňou a jej podobnými označované za protislovenské, zvrátené, choré, nekvalitné, zbytočné… To, čo nie je „krásne“ v tom najprimitívnejšom zmysle slova, ako napríklad obrovské farebné diela s pozitívnou energiou, je „fuj, fuj“.
Kunsthalle Bratislava už dávnejšie zabili, z SNG sa stala fraška, s ktorou ktokoľvek, kto neprišiel o chrbtovú kosť, odmieta spolupracovať, akékoľvek štátom zriaďované umelecké inštitúcie po celom Slovensku trpia šikanou nekompetentných, politicky dosadených nominantov*iek, ktorí*é vraj prešli „riadnym výberovým konaním“, i keď všetci vieme, že tieto „riadne výberové konania“ v sebe skrývali vždy nejaký háčik. Na štát sa teda súčasné umenie nemôže spoliehať, nech už ide o akýkoľvek typ spolupráce. Namiesto toho sme svedkami najrôznejších prekážok – od politizácie umeleckých inštitúcií až po znefunkčnenie dotačného systému Fondu na podporu umenia, ktorý umožňoval vznik veľkého množstva diel súčasného umenia (či už sa rozprávame o dielach výtvarných, hudobných, tanečných alebo divadelných). Podarilo sa im polarizovať umeleckú komunitu na tých, ktorí si dlhodobo pripadajú z najrôznejších dôvodov ukrivdene – od neúspešných projektov, ktoré podali na FPU, cez nepopularitu v rámci slovenskej umeleckej scény v takom meradle, ako by si predstavovali, až po akýkoľvek iný, ego drásajúci problém. A tak sa ženú ku korytu bez ohľadu na kontext – a tých, čo túto garnitúru a všetky jej kroky (potknutia, prešľapy, zakopnutia, pády) odmietajú. Dá sa teda zhodnotiť, že mizéria je úplne na mieste.
Ale našťastie tu máme „ale“. Okrem štátom zriaďovaných inštitúcií na Slovensku stále existujú vysoké školy, nezávislé priestory a dotácie pod taktovkou miest, súkromníkov či neziskového sektora, rovnako ako aj množstvo zapálených umelcov, umelkýň či iných kultúrnych pracovníkov*čiek, vďaka ktorým je možné stále dýchať. Platforma Otvorená Kultúra! neoblomne sleduje všetky ničivé kroky, ktoré sa dejú v rámci súčasnej umeleckej scény – komentuje, kontruje, diskutuje, protestuje, reaguje, burcuje a prepája. S ňou sú prepojené iniciatíva Slobodná národná galéria a iniciatíva Umenie nebude ticho!, ktoré dávali počas letných mesiacov priestor súčasnému umeniu v garážach priamo za SNG (a to v spolupráci so Starým Mestom Bratislava). Umelci*kyne rôznych generácií – od Romana Ondáka, Ilony Németh, Martina Piačeka či Ivany Šátekovej až po najmladšiu generáciu Kristiána Šmelka a Erika Ždiľu – takto predstavili svoje kritické diela v juxtapozícii k bezobsažnému programu Slovenskej národnej galérie. Okrem tohto DIY dočasného ostrova vznikol aj ďalší, a to skupinová výstava Pohroma občianskeho združenia Vox Loci v priestoroch opusteného domu na Ventúrskej ulici v Bratislave, kde svoje diela rôznych médií predstavilo 45 autorov*iek naprieč generáciami. Spoločne sa zamýšľali nad „bezpečnostnými opatreniami každodennosti“ a tým, „ako umenie prežíva vo svete, ktorý scrolluje ďalej“. Na tému reflektovali za využitia site-specific inštalácií, video artu, maľby, grafiky, sochy či interaktívnych inštalácií. OZ Vox Loci organizovalo v tomto priestore akciu už druhým rokom a to s podobnou témou, no v inom zložení. Ide o dlhodobú urgenciu dávať priestor umeniu rôznych médií a prepájať komunity. Oba projekty – Pohroma aj séria Umenie nebude ticho! – okrem výstav priniesli aj sprievodné programy v podobe diskusií, koncertov či performancií.
Počas augusta prebiehali aj dve imerzné výstavy, ktoré sa nachádzali len pár ulíc od seba a zhodou okolností sa zaoberali podobnými urgenciami – otázkami medikalizácie, identity, ženských tiel a technologických krajín či stratégiami prežitia. Výstava Begoneestrone Pauli Gogoly, Natálie Sýkorovej, Adama Rýznara a Johannesa Tröstlera pod kuratelou Zuzany Jakalovej prebiehala v galérii Médium. Natália Sýkorová následne získala ocenenie Bildrecht SOLO Award 2025 na medzinárodnom veľtrhu viennacontemporary za diela, ktoré boli v rámci výstavy predstavené. V Staromestskej Galérii Zichy prebiehala výstava Swarming Tongues umelkyne Nikoly Balberčákovej, aktuálnej laureátky Ceny Oskára Čepana. Mestské samosprávy nepodliehajú štátnej cenzúre ani propagande a naďalej umožňujú výstavy kvalitných a medzinárodne oceňovaných súčasných autoriek*ov.
Aj keď ma situácia v kultúre na Slovensku neprestáva udivovať, nie sme na tom až tak zle, ako by sme mohli byť, a to vďaka množstvu jednotlivcov*kýň, ktorí*é sa rozhodli, že papalášstvu nedajú priestor. Súčasné umenie má u nás mnoho takých, ktorí*é zaň bojujú, tvoria, lebo je to to, čo sa nachádza v ich podstate, a robia to vytrvalo, kvalitne a úprimne – navzdory ublíženým egám, zášti a nekompetentnosti. To je pocit, ktorý so mnou zostáva.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
