Celestína MinichováV našej súčasnosti je dôležité byť sebestačnými, no minimálne rovnako dôležitým je byť vo vzájomnom prepojení, sieťovať sa a vytvárať nepredpokladateľné partnerstvá. A skrz tie spolubojovať voči politickým, ideologickým ako i iným tlakom, ktoré potláčajú slobodu byť a tvoriť v necenzurovanom a bezpečnom prostredí. Práve tieto kvality, ako podpora, inklúzia či istota doposiaľ zaručovaná aj inštitucionálnym zázemím, žiaľ, už súčasný systém na Slovensku nerozpoznáva, a teda ich ani neposkytuje. „Robiť sám, no spolu“ už pomaly prestáva byť vzrušujúcou voľbou a preklápa sa do vzrušujúcej nutnosti. Presne na tieto tendencie reagoval so svojou tohtoročnou témou aj 18. ročník Kiosku. S ideou „poradíme si aj sami“ niekde na pozadí mysle vznikajú mnohé projekty, ktoré doteraz čerpali okrem vlastnej húževnatosti aj zo systémovej podpory. Dalo by sa polemizovať, nakoľko táto skutočnosť ublížila profesionálnemu vyzneniu, a naopak, akú pridanú hodnotu v sebe skrýva. Zatiaľ však nezávislosť bojuje a nechystá sa prehrať. V tomto spomínanom duchu nezávislosti od systémov, ktoré čoraz viac prestávajú fungovať a spriama čelia fatálnemu kolapsu, sa niesli projekty predstavené v rámci festivalu. Otvorili mnohé komplikované a systému nepohodlné otázky – o prekračovaní hraníc normatívnosti, kolektívnom tele, ako i tele bez hraníc a definícií, o kríze maskulinity, identite, smrti a strate, alternatívnych budúcnostiach, „viac-než ľudských vzťahovostiach“, či podobných urgenciách. Všetky bez jasných odpovedí.
Téma tohtoročného Kiosku, DIY a DIO, je celkom prirodzená vzhľadom na jeho postupný vývoj, ktorý vytrvalo povzbudzuje nečakané spojenectvá, žánrové presahy, experimentálne projekty, ako i celkovo spájanie, zdieľanie a zotrvanie spolu v netradičných situáciách a nečakaných prostrediach. Už pre festival príznačné vychádzanie z divadelných sál, putovanie za zážitkami do prírody či iných zaujímavých lokácií, nechýbalo ani tento rok. Návštevníctvo festivalu sa spolu presúvalo po Žiline či po Nezbudskej Lúčke, prechádzali sme priľahlými lesmi a stráňami – krokom, vlakom, autobusom alebo aj na bicykli. Spoločne sme objavovali architektúry, významové presahy a performatívny potenciál miest, ako sú obecný úrad, futbalové ihrisko, urbársky dom či turistický posed.
Skupinové telo „Kiosk 18“ sa prebúdza
Prvý festivalový večer zavŕšila participatívna tanečná performancia ALTALICIOUS, ktorá pôvodne vznikla pri príležitosti otvorenia nových priestorov pražského štúdia ALTA. Jej autorom je Peter Šavel, slovenský choreograf a tanečník aktuálne pôsobiaci v Bruseli, ktorý na performancii spolupracuje s ďalšími siedmimi tanečníkmi a tanečníčkami z rôznych geografických kontextov a umeleckých zázemí. Celá tanečná udalosť trvala približne dve hodiny, kedy prvú hodinu tanečná skupina pulzovala, rozvibrovávala priestor Novej synagógy za pomoci choreografie, ktorá sa javila ako premyslená skrumáž štruktúrovaných improvizácií (pričom odkazovala aj na zneužité video z performancie Sone Ferienčíkovej). Hodina sústavného pohybu, uhrančivých výkonov a opakovaného znovuobjavovania kolektívneho tela performerstva zafungovala. V hľadisku bolo cítiť ako si čím ďalej tým viac ľudí poklepkáva prstami, kýva hlavou či podupkáva nohami do rytmov od Isamu Zinga v spoločnom rytme s performerkami a performermi. Proces rozhýbania publika vrcholí v momente, keď tanečnice a tanečníci priamo pozývajú k prekonaniu pomyselnej hranice medzi javiskom a hľadiskom. Po prvom odvážlivcovi sa postupne pridávali ďalší a ďalšie až do úplného vyprázdnenia hľadiska. Energia, ktorá v hlavnej sále synagógy vznikla, bola naplnená čistou radosťou a neviditeľnými spojeniami. Ľudia sa zjednotili v spoločnom slobodnom pohybe.
„Mami, a oni kedy začnú tancovať?“ zaznie úprimná otázka jednej z mladších diváčok asi dvadsať minút po začiatku predstavenia A to je zakázané? Pohybová inscenácia Jazmíny Piktorovej, Markéty Stránskej, Tomáša Janypku a Pasiho Mäkeläho otvorila úsmevnú polemiku o tom, čo je dovolené a čo nie – pretože a pretože a pretože. V otvorenom rozhovore performeriek a performerov s publikom sme spolu skúmali spoločenské a individuálne hranice toho, čo a kedy môžeme a čo by sme už nemuseli/nemali robiť. Prostredníctvom hravých pohybových etud, zvukových krajiniek a s málom, avšak presne trafených slov, nás previedli rôznymi situáciami, s ktorými sa dokáže každý stotožniť. Performerská skupina tak ponúkla vstúpenie do vlastných introspekcií a možnosť začať dekódovať vzorce správania sa, nad ktorými bežne neuvažujeme. Kostýmy a scénografia od Venduly Tomšů priniesla premyslený a hravý vizuálny jazyk, ktorý dotváral pohybovo-zvukovú a naratívnu linku performancie. Inscenácia nielen pre deti od 7 rokov naozaj dokázala vtiahnuť každého a každú, kto je rád zvedavý, zamýšľajúci sa, no neberie sa až tak vážne.
Veľká časť programu druhého festivalového dňa prebiehala v neďalekej obci Nezbudská Lúčka. Takže sme spoločne či po vlastnej linke vyrazili smer železničná stanica, kde sme sa všetci našli, nasadli na vlak a o pätnásť minút sme boli v cieli. Tam nás čakalo niekoľko možností – buď ísť okamžite na zvukovú prechádzku, alebo zísť od stanice dole k futbalovému ihrisku, kde akurát začínala hrať kapela URN, ktorá vytvárala príjemnú ambientnú atmosféru. Okrem performatívnych prechádzok bolo možné zažiť aj performatívnu prednášku Evy Priečkovej na palube kompy so sugestívnym výhľadom na miestnu prírodu, veľkoplošný duet či skôr battle Panáčika a Bolku na ihrisku a performatívny koncert Erika Pánčiho a Jaroslava Baláža v priestoroch urbárskeho domu oproti miestnemu hostincu. Práve Odhodlanie prežiť bariónovú hmotu, poeticko-hudobný experiment, sa postupne stalo filozofickou esejistickou úvahou o tom, že priestor je len emergentným javom nelineárneho toku času. Autorom čítané príbehy, ktoré sú zmeskou abstraktných dadaistických situácií, zostávali v dialógu so sprevádzajúcou hudbou. Tá dopomáhala pocitu neistoty a zvláštnosti. Všetko sa nachádzalo „pár milimetrov nad zemou“ – struny violončela vydávali šušťavé zvuky, ktoré prechádzali následným processingom, loopovali sa, predlžovali a ohýbali, syntetizátory bzučiac vytvárali hmlu, ktorá zastierala cestovanie v čase a medzi jednotlivými priestormi nesúvislých znepokojivých rozprávaní. Surrealistická atmosféra nás dokázala okamžite vcucnúť, poriadne poprežúvať a následne vypľuť na rovnakom mieste a takých istých, no vlastne trošku inde a jemne iných.
Po performanciami nabitom dni v aj mimo Žiliny väčšina festivalového osadenstva zakotvila opäť na Staničke v očakávaní silného hudobného zážitku sprostredkovaného platformou Weltschmerzen label. Večer rozbehli BIOS, elektronické duo tvorené Borisom Sirkom a Jozefom Tušanom, ktorí rozvibrovali priestory baru štýlom drone či ambient. Viktor Ori v sále S1 predstavil piesne zo svojho posledného albumu LEPSIE NEBOLO NIKDY DOBRE NEBUDE, ktorý kriticky komentuje situáciu polykríz súčasnosti, aké zažívame ako na Slovensku, tak aj celosvetovo. Mixované problémy narastajúceho príklonu k neofašizmu, vojna na Ukrajine vedená Ruskom, celosvetovo autoritami splošťovaná genocída v Palestíne pod taktovkou Izraelu, už spravidla dlhé roky ignorovaná a intenzívnejúca klimatická kríza, inflácia, démonizovanie LGBTI+ ľudí a queer komunít a mnohé ďalšie srdce a dušu drásajúce urgencie miesené v poetickom žalospeve inklúzie. Ten vytvára v kombinácii s hlasnou punkovou hudbou húsenkovú dráhu zdieľanej empatie a kladie otázku, či a ako je možné vzdorovať a ďalej žiť v tejto, už bežnej, pomaly prichádzajúcej apokalypse. Večer zavŕšili v Staničkovom bare heavy experimentálne beats ZAFFER 9 a atmosféru odľahčili Weltschmerzen DJs mixom popovej hudby a hravej elektroniky.
Sobotňajšiemu programu dominovala site specific performancia MFK Bochum CONCRETE RIVER – last summer love, ktorá tematizujenespojazdnený úsek diaľnice D1 Lietavská Lúčka – Višňové. Minulý rok skupina na Kiosku do rovnakého prostredia zasadila spektakulárnu a výborne dramaturgicky zvládnutú performanciu Sonic Highway Motorest. Tento rok mala prechádzka v prostredí, ktoré čoraz viac prestáva byť prístupné ľudskému telu a blíži sa otvoreniu motoristom*kám, vyústiť do tvaru na pomedzí lecture a DIY Wild-West performancie. Jednou z nevýhod site specific projektov je však to, že realizačné základy stoja na vode a osud zážitku je ponechaný napospas počasiu. To, bohužiaľ, tento rok nevyšlo tak, ako by sme si všetci želali a performancia sa musela zrušiť. Organizačný tím festivalu však situáciu bravúrne zvládol. A nám zostáva nám len dúfať, že do budúceho roku úsek diaľnice nespojazdnia.
V čase, kedy sme sa nakoniec neprechádzali po a pri diaľnici, sme mali možnosť užiť si skvelú diskusiu Kapitalks: DIYvadlo. Umenie a kultúra v Novej synagóge. Laco Oravec v pozícii moderátora diskutoval s Veronikou B. Němcovou, Veronikou Rózou Rišňovskou a Richardom Hronským. Teda s ľuďmi, ktorí realizujú „undergroundové“ či experimentálne projekty, formujú komunity a bojujú za spravodlivosť a inklúziu. Z diskusie vyvstala myšlienka, že nastáva doba, kedy by sme mali položiť na váhy dve množiny – ideové a materiálne hodnoty. A položiť si otázku, v čom sme ochotní sa uskromniť? V tom istom priestore, len o pár hodín neskôr, sa odohrala komentovaná prehliadka formou stand-up comedy Tomáša Moravanského k jeho výstave HAHA, ktorú sme, paradoxne, no vlastne úplne príznačne, nemohli vidieť, nakoľko bola pre festival dočasne deinštalovaná. Autor už druhým rokom na Kiosku prezentoval svoj „haha“ koncept čiastočne nemiestneho a čiastočne nevtipno-vtipného humoru, ktorý necháva diváctvo v pomykove. Priestor, v ktorom tento performatívny formát prebieha, spravidla opantá aura trápnosti a neistoty. Nikto si túto atmosféru neužíva viac ako samotný autor, ktorý je občas aj jediným, kto sa na vyslovených vtipoch smeje. Moravanský dostáva ľudí do nepohodlia zvláštnosťou a neistotou, ktorá v zásade funguje ako závislosť – zostávate v očakávaní, že horšie to byť už nemôže, no súčasne zvedavo túžite po tom, čo príde. Tento „love-hate“ formát niekoho možno vyženie, no množstvo ľudí vábi extatickou divnosťou, a vždy platí, že keď sa vám nepáči, nik vás nenúti zostať.
Veľkým špecifikom a zároveň plusom festivalu Kiosk je aj to, že posledný festivalový deň, obávaná nedeľa – ktorá značí koniec a pripomína existenciu bežných pracovných dní, je tiež naplnená pestrým programom, ktorý trvá až do skorého poobedia. Tak festival ponúka príjemné pomalé lúčenie sa a jemnejšiu tranzíciu z tohto vlastného, umením nabitého sveta späť do reality.
Spomenula som len zopár zaujímavých projektov, ktoré sa na Kiosku predstavili. Festivalom prelietali poetické, hravé ako aj kritické momenty. Všetky projekty úspešne balansovali na pomedzí profesionálneho, antisystémového, experimentálneho, sebestačného, no hlavne kolektívneho. Kiosk je síce nezávislý, dospelý, no teraz, viac, než kedykoľvek predtým, potrebuje našu pomoc, naše telá a hlasy, aby sme si ho mohli užiť aj v budúcnosti. Dokážeme to zvládnuť sami/spoločne?
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
