Mŕtvi vo svojich bytových hniezdach

Zoskupenie GAFFA sa predstavilo v rámci slovenskej nezávislej scény už niekoľkými inscenáciami, ktoré na seba upozornili spojením autorského divadla so silným filozofickým podtextom. Podobne je to aj v prípade Neviditeľného hosťa. V rámci online streamu inscenácie dokonca pracovali aj s televíznym, miestami až filmovým jazykom. Koncept, ktorého autorom je Martin Hodoň v spolupráci s hercami Petrom Tilajčíkom a Máriou Ševčíkovou, smeruje k oživovaniu mŕtveho vzťahu, niečoho, čo nefunguje, ale spoločné zotrvávanie dvojice na jednom mieste to ďalej predlžuje. Do koncepcie vstupujú aj ďalšie vrstvy uvažovania – oživovanie niečoho mŕtveho prechádza aj do verejného priestoru ako oživovanie kultu fyzickej krásy a sily.

Primárne témy diela – manipulácia a domáce fyzické či psychické násilie, sú výsostne aktuálne aj v čase pandémie. Počas karantény a izolácie bol dokonca zaznamenaný preukázateľný nárast násilia v domácnostiach. V nehostinnom byte sa odohrávajú vyhrotené situácie rozchodu jednej dvojice. Dalo by sa povedať, že ich vzťah sa nachádza v poslednom štádiu rozchodu a vzájomného odpútania sa, v ktorom už nie sú ani silné reči o neodpustení či fyzické atakovanie ničím novým či výnimočným. Nedbalo zariadený priestor s náhodne odloženým, skôr odhodeným, oblečením evokuje pocit nehostinnej prázdnoty, v ktorej sa obaja ocitli. Je zjavné, že si už hraničnou situáciou rozhodnutia byť jeden bez druhého prešli, ale ich slová napriek tomu naznačujú aj niečo iné a okrem vyprázdneného nábytku tu zostali i posledné chabé pokusy o záchranu spoločného sveta.

Tvorcovia aj prostredníctvom kamery mali priestor dôkladnejšie pracovať s možnosťami vecného a strohého inscenačného jazyka. Deklarovali ním výrazné stanoviská, ktoré sa na prvý pohľad javili ako absurdne prirýchle až patetické. Obraz, kde v hornej časti obrazovky dvojica sedí na lavičke (pripomínajúcej lanovku), pričom sa dotýka nohami zeme a súčasne v spodnej časti ubieha záber na zasneženú dolinu, evokuje pohyb v nehybnosti v otvorenom priestore. Obaja narábajú s výrazmi ako odchody a odlúčenie, ale pritom tvrdohlavo zostávajú na mieste. Napriek neustálej vzájomnej manipulácii.

V priestore, ktorý mal predstavovať kuchyňu, sa herečka ako moderátorka spomienkového televízneho programu zmieňuje o živote Michala Dočolomanského a spomína jeho nesmrteľnú kreáciu Jánošíka v muzikáli Na skle maľované. Manipulácia s emóciami a étosom umelca, ktorý je tak na chvíľu súčasťou domácnosti (pri tomto výstupe Peter Tilajčík zatvára pohár s uhorkami), prechádza k parodizácií symbolov mužnosti, k výsmechu z hrdinu, z ktorého sa stalo až nadľudské stelesnenie národného ideálu. Násilne ho na tento piedestál dostávala veľká časť populácie prišpendlenej k televíznym obrazovkám. Herec sa ocitne na fiktívnom konkurze na úlohu Jánošíka. Režisér, ktorého predstavuje herečka, ho hecuje do absurdných násilných výstupov, v ktorých má ukázať nielen svoje herecké kvality, ale aj atribúty chronicky späté s národným hrdinom ako obrancom, bojovníkom. Pričom je donútený bozkávať nohy pochodujúcej mládeže na projekcii propagandistického výjavu. Z konkurzu sa postupne stane inzerát na sexuálne stretnutie, ktorý si podala dvojica hlásajúca podporu tradičných hodnôt (odkaz na medializovanú kauzu kandidátky na poslankyňu za ĽSNS a jej manžela). Záverečná akcia smeruje k úplnej deštrukcii priestoru. Ona demoluje sekerou nábytok, aby z dosiek vytvorila bezpečný kruh, v ktorom zostáva ležať. On balí oblečenie do veľkej kopy, ktorú si na seba priviaže a snaží sa odísť.

Scénický koncept Martina Hrvola recykluje všetko naokolo – staré skrine, zatuchnutý nábytok, všetko sa stáva stelesnením zmeny nastávajúcej po oddelení vzájomnej cesty, je symbolom konca vzťahu. Zvuková zložka (autor Dominik Suchý) bola zasa dôležitá najmä pre sledovanie predstavenia cez stream. Striedali sa v nej krátke sekvencie dunivej elektronickej hudby, v ktorej sa za krátky čas vystriedali rôzne zvuky deštrukcie mechanizmu, sekvencie z operných árii alebo zvuky krokov zakrádajúcich sa priestorom. Akustická rovina dodávala atmosféru nielen celkovej koncepcii, ale určovala aj konkrétny pocit z jednotlivých scén.

Autenticita dialógov, v ktorých sa dvojica pohybovala len na území svojho vzťahu, fungovala. Intímna atmosféra medzi oboma hercami – akokoľvek preexponovaná a pocitovo možno až extrémna vo vyjadreniach – bola naozaj sugestívna. Časti, v ktorých sa tvorcovia odvolávali na voľné inšpirácie z reálneho sveta „tam vonku“ a ktoré vyjadrovali spoločenskú angažovanosť autorského posolstva, zbytočne prekrývali hlbšiu rovinu vzťahu dvoch ľudí. Samozrejme, je otázne, ako by fungovali tieto sporné miesta v rámci tradičného divadelného priestoru (či už v site specific verzii alebo v klasickom divadelnom predstavení).

V inscenácii Neviditeľný hosť sa tvorcovia dotýkajú viacerých otázok, ktoré aktuálne rezonujú v spoločnosti a na ktoré neexistujú spoľahlivé odpovede – napríklad pocit izolovanosti vo vzťahoch či vzájomná odcudzenosť. Keď takéto problémy prichádzajú do partnerských vzťahov, dokážu ich postupne zvonka rozleptať. Pohyb v nehybnosti, príležitosť posunúť sa niekam ďalej, nech je to akokoľvek bolestné, sú však napriek okolnostiam možné. Najmä reflektovaním osobnej roviny dvojice inscenácia toto posolstvo naliehavo ponúka. Podľa nich nie je ani také dôležité to, kam odísť, ale kedy už konečne.