Braňo MosnýDialóg s letom
NU – nezávislý umelec
PK – pani komparzistka
NU: (vedie vnútorný dialóg) Dobre, dotočené. Je to síce ďalší zaprdený denný seriál, ale na nájom je.
PK: Dobrý deň!
NU: Dobrý.
PK: Prepáčte, ale až teraz som sa vás odhodlala osloviť, pretože ste vždy taký zachmúrený.
NU: Fakt? No, viete, ja sa vždy tak sústredím na postavu. (Cíti sa trápne, len čo to dopovedal, no stále sa tvári, akoby rozumel pojmu psychologický realizmus.)
PK: Mohla by som sa s vami odfotiť?
NU: So mnou? Preboha prečo? Vy ma poznáte?
PK: Nie, ale podobáte sa na Schumachera!
NU: (pauza) Toho, čo je v kóme?
PK: Hej!
NU: (hovorí rázne, no vnútorným hlasom) Pani zlatá, z medicínskeho hľadiska som v kóme aj ja. Vo vnútri. Mám pocit, že sa moje životné funkcie nijako nelíšia od životných funkcií akejkoľvek koreňovej zeleniny. Nesťažujem sa. Ale kvôli tomuto seriálu vstávam skôr ako pekár, nabehám sa ako bangladéšsky taxikár, unavený som ako baník v uránovej bani a plat mám ako vrátnik. Problém je v tom, že ma nikto neberie vážne.
Napríklad takí učitelia! To už áno! Teda, nie že by ich niekto niekedy v tejto banánovej republike bral vážne, ale ony oni majú nepriestrelné argumenty, prečo sa na konci školského roka cítia ako výkal. Stále na nich ziape v priemere tridsať tupcov, ktorí nič nechápu a nikdy chápať nebudú (na „rodičku“), a potom na nich ziapu ich pankharti (na dennom poriadku). Po večeroch namiesto toho, aby chodili do divadla podporovať nezávislú kultúru, opravujú týmto ometákom písomky a „dyktáty“. Priemerný plat učiteľa je podobný tomu, ktorý zasvieti na výplatnej páske školníkovi. Tí chudáci (rozumej učitelia) sa snažia tým tupelám (rozumej tupelovia) niečo vtĺcť do hlavy, ktorú majú oni prilepenú na mobile. I keď podľa mojich posledných skúseností viem, že práve učitelia sa hrajú s mobilmi počas predstavenia najviac. Asi sledujú online prenos lepšieho divadelného predstavenia.
Čo z toho vyplýva? Nie všetci sú dokonalí, nie všetci sú arogantní zmrdi, ale všetci sú pred letom unavení, zvráskavení a majú nábeh na infarkt v strednom veku. V tomto sme si rovní.
Ak sa na to pozrieme z tej svetlejšej stránky, okrem biedneho platu nás oboch môže hriať pocit zadosťučinenia z dobre vykonanej práce. Ak dá Boh, možno z jedného, dvoch harantov vyrastie budúci Alexander Fleming alebo Marie Curie. A ak dá Boh a FPU, naštudujem inscenáciu, ktorá osloví masy, otvorí tretie oko, prispeje k odstráneniu ľahostajnosti a sebectva z tejto krajiny. Inscenáciu do Kočnera aj do SOZA!
Ale čo keď som už takú inscenáciu vytvoril? Čo ak ju mám priamo pod nosom, každý mesiac v diári? Veď už som ich nezávislo-divadelnícky naskúšal toľko, že by sa s nimi v Avignone mohli ohadzovať. Ale neohadzujú sa. Nie, nie. Ani v Avignone, ani v Rožňave, ani na holíčskom Cibula Feste. Darmo, ako by sa aj mohli ohadzovať, keď sa neprídu pozrieť ani do Bratislavy. Viem, všetci hľadajú „takú dobrú oddychovku po celom pracovnom týždni, niečo, nad čím nemusia rozmýšľať, komédiu, hlavne komédiu…“
Ešte že už je koniec sezóny, lebo nielen týchto rečí mám akurát tak dosť. Už chcem rozmýšľať len nad tým, kam pôjdem na dovolenku. Do Kežmarku, do Pezinka či niekam k moru, na Domašu napríklad. Aký opaľovací krém si zvolím. Ten s UVA, UVB, či radšej ten s UV KSČ faktorom. Ako sa budem len rochniť na deke a bilancovať sezónu s výsledkom, že najväčším kultúrnym zážitkom bola svadba Mišky Halcinovej, resp. Mišky Fech. Na nech!
PK: Sýýýr! (Cvak.)
