Braňo MosnýMilá redakcia, prosím o uverejnenie inzerátu v sekcii HĽADÁM. Vopred ďakujem.
Venujem sa divadlu, zväčša nezávislému. Hľadám: vnútorný pokoj, uznanie, turecký med, ktorý sa tak príjemne lepí na zuby, no najmä hľadám PRIESTOR. Divadelný priestor v Bratislave a okolí. Dlho sa odhodlávam odoslať tento inzerát, ale verím, že moje nekonečné hľadanie bude mať raz úspešný koniec.
Prenájom by mal zodpovedať mojim finančným možnostiam. Pochopiť základné zákonitosti nezávislého divadla na Slovensku je jednoduché. Pravidlo jedna je: peniaze nie sú. Vlastne, to je všetko, čo potrebujete vedieť. Viac pravidiel neexistuje. Ako rátam, tak rátam: FPU + BSK = 0. Naozaj, naozaj, ale naozaj nehľadám priestor za 1 000 € za deň! (Nechcem robiť scény, keď tak, iba malé scény.) Nie som riaditeľ Dubajského národného divadla, predseda o.z. Zlatá žila, ani Kráľ MaštaLear. Raz a navždy nezávislé divadlo ≠ €. Dúfam, že to nebudem musieť opakovať.
Som síce chudobný žobrák, ale na úrovni. Na svoje vysoké umenie nepotrebujem vysoké stropy, no na druhej strane, nemusela by to byť ani zrúcanina. Ešte som sa totiž nezbavil strachu zo „site specific toaliet“. A nechce sa mi neustále sa ohliadať za neexistujúcim potkanom lezúcim zo záchodovej misy. Chcem čas a pohodlie pre svoj Verfremdungseffekt. Mám už predsa istý vek a dosť vlastných problémov.
Vyhol by som sa priestorom sakrálneho typu (kostoly, kaplnky, či synagógy), pretože je celkom zvláštne odpratávať hostie z oltára a následne po ňom loziť. Ozvena v takýchto priestoroch tiež nie je „bohviečo“. A ani pohľad na zhrozené ikony nie je najpríjemnejší. Navyše, pánbožko stvoril prenajímateľom spomínaných svätostánkov uši na to, aby vyslyšali hlas svojich ovečiek, nie aby počúvali sprosté reči hlučných divadelníkov. Nehovoriac o tom, že oči majú na to, aby sa mohli kochať jeho dielom, nie aby sa museli pozerať na nejakých pomätených holotrtov. Aj keď… no, nechajme to tak.
Barový priestor má svoje výhody, na ktoré si momentálne nespomeniem, nevýhody mi však napadajú hneď: Počas predstavenia môže na scénu hocikedy vletieť opitý jedinec a kričať niečo ako: „Zasraté divadlo!“, „Homoši sú to!“ a pod. Personál baru nemusí rozumieť tvojim požiadavkám, napríklad: „Nemáte prosím predlžovačku?“, „Prosím, neroznášajte pivá, keď mám monológ“, „To mlieko naozaj netreba napeniť počas najtichšej pasáže“. Alebo: „Prepáč, že ruším, viem, že si sa včera opil, ale prosím ťa, mohol by si nám už prísť odomknúť?“ Takisto nie je rozumné plánovať si skúšku na sobotu či na nedeľné dopoludnie. Lacný parfum zmiešaný s večernou vôňou pazuchy je ešte stále cítiť. Všade. Ty tam stojíš a nezostáva ti nič iné, len sa tváriť sugestívne a hľadať všemožný spôsob, ako sa vyhnúť postmoderno-poľskému váľaniu sa po zalepenej podlahe. Márne. Režisér to tak chce. Čo je divadelné divadlu, čo barové, baru. Nie?
Tak čo? Si tu? Môj drahý potenciálny prenajímateľ na bielom koni? Ak nenájdem to, čo hľadám, alebo nájdem len to, čo nehľadám, prisahám, že si vezmem svojich päť slivák a odídem skúšať do Viedne! A nikto ma nezastaví! Obávam sa len, že ma nikto zastavovať ani nebude.
S pozdravom Dieťa kapitána Granta.
