Martina MašlárováMalá inventura je jeden z tých festivalov s osobitou atmosférou, na ktoré človek nechodí s prehnanými očakávaniami, ale rád sa nechá prekvapovať divadlom (použime pre túto chvíľu tento nepresný pojem), ktoré je často bizarné a prekračuje hranice. Jeden z českých kolegov kritikov mu kedysi priradil terminus technicus – „divné divadlo“. Podujatia ako tento pražský festival pravidelne spochybňujú naše myslenie o divadle v akýchkoľvek preddefinovaných kategóriách. Narúšajú našu snahu porozumieť videnému ako štruktúre, ako predvádzaniu zloženému z elementov, ktoré môžeme viac či menej chápať a uchopiť racionálne pomocou nástrojov analýzy (nie náhodou viaceré súčasné teatrologické konferencie prichádzajú s témami terminologických či metodologických otáznikov a zaostávania teórie vo vzťahu k súčasnému umeniu).
Divadlo je mašinka, do ktorej si strčíš hlavu
Jednou z prvých produkcií, ktoré som na tohtoročnej Malej inventure videla, bolo divadlo, ktoré vlastne nebolo divadlom, ale akousi hračkou, divadelným automatom. Niežeby to bol historicky prvý pokus o divadlo-stroj. Napokon, v digitálnej ére automatizácia a robotizácia preniká aj do oblasti, ktorej imanentným princípom bola donedávna prítomnosť aktéra, herca, skrátka živého človeka. Táto premisa sa dnes rozpúšťa v záplave technológií a intermediality, takže už nie je ničím výnimočným zažiť na divadelnom festivale predstavenie bez aktéra (spomínam si napríklad na dokufilm-inštaláciu Zvizdaľ zoskupenia Berlin o živote v zakázanej zóne Černobyľu, interaktívnu inštaláciu s 20 obrazovkami Perhaps all the Dragons od tých istých tvorcov, či inštaláciu Rabi Mrouého 33 otáčok za minútu a pár sekúnd, kde je aktérom práve neprítomnosť aktéra a divák sleduje len jeho stopu vo virtuálnom priestore).
Sympatické berlínske tvorivé duo Pragmata sa prostredníctvom inštalácie Der Theaterautomat zamýšľa nad otázkou našej osamelosti v tomto virtuálno-multimediálno-pretechnizovanom svete. Počítače dnes riadia už všetko, prečo by nemohli robiť aj divadlo? Divák sa pri tomto „predstavení“ ocitá sám priamo vo vnútri automatu a pred jeho očami ožívajú neživé predmety – magnetické guľôčky vytvoria štruktúru, ďalší predmet sa pohne ako vláčik, vzniká akási reťazová reakcia, niečo zabliká, dokonca zažmurká, pričom sa divákovi neustále prihovára príjemný hlas umelej inteligencie. V istom momente však nastane skrat a divák sa zrazu počas vtipnej „podívanej“ ocitá v ohrození, jeho existencia závisí od svojvôle počítača… Theaterautomat pracuje na jednoduchom princípe (hoci si netrúfam odhadnúť, aké zložité bolo naprogramovať všetky algoritmy, ktoré ho riadia). Za hravým a zábavným konceptom však je aj druhý plán – úvaha o tom, do akej miery sú počítače a elektronika súčasťou našich životov a nás samých. Do akej miery nás (hoci zatiaľ azda len v prenesenom zmysle) ovládajú, čo to znamená pre naše sociálne väzby a či náhodou s nimi netrávime viac času než spolu navzájom.
O čom rozmýšľa umelá inteligencia?
Nielen Theaterautomat vzbudzoval úvahy, či je všetko okolo nás niečím riadené a či naozaj smerujeme do doby, v ktorej živý element v divadle nahradia stroje. Robotické divadlo je dnes už seriózna vízia divadelnej budúcnosti a musíme si zrejme začať zvykať i na to, že roboti sa stanú súčasťou našej spoločnosti. Kurióznou súčasťou programu bola performancia Tick Tock the Timeline Clock Lori Baldwin, ktorá v nej vystupuje ako zvláštny hybrid medzi človekom a umelou inteligenciou. Jej vystúpenie spočíva v Q&A session, v ktorej diváci kladú performerke otázky a ona na ne odpovedá tak, akoby bola robotickým humanoidom. Zjavne sa inšpiruje aj vystúpeniami humanoidky Sophie, jednej z najznámejších súčasných robotiek, ktorá už bola hostkou rôznych show, vystúpila na veľkom kongrese AI (artificial intelligence – umelá inteligencia) investorov, získala saudskoarabské občianstvo a stretla sa s Angelou Merkelovou. Lori (ktorá je, zdá sa, ešte staršou vývojovou generáciou robotky, pretože Sophia už netrpí vôbec žiadnym zadrhávaním sa či „prepočítavaním“) sa snaží preniknúť do podstaty procesu učenia sa a „vedomia“ umelej inteligencie. Predstiera, že je AI v „zácviku“ a podľa istého algoritmu odpovedá na otázky z publika, pričom reakcie divákov tiež ovplyvňujú celý proces (Lori sa po každej odpovedi opýta, či ňou pýtajúceho sa uspokojila a ak je reakcia negatívna, pokúša sa odpovedať inak).
Lori dokonca ostáva v tejto role aj mimo javiska. Je však zrejmé, že kým posledná generácia Sophie je už absolútne suverénna, či už rozpráva vtipy alebo odpovedá na komplikované otázky na tému globálnych politík, nie je v ľudských možnostiach obsiahnuť procesy, ktoré vstrebáva umelá inteligencia. V myslení nás predbehlo to, čo sme sami vymysleli a skonštruovali (robotmi vyhraté šachové zápasy či debatné súboje sú toho dôkazom) a práve to nás fascinuje. Na druhej strane Lori, ktorá prostredníctvom svojej druhej identity skúma aj možnosti konštrukcie a dekonštrukcie jazyka a reči ako inherentného prejavu ľudského myslenia, je najľudskejšia, keď sa pomýli. Ponúka sa zaujímavá otázka – ak je jasné, že prestávame byť pánmi vlastného vesmíru a najinteligentejšími tvormi na planéte, stane sa pre človeka devízou nie to, že niečo vie, ale že niečo nevie?
Obed, ktorý nezasýti
Aj ďalšie produkcie nás neúprosne vracali k otázkam, ktoré priniesol fókus Berlín (oba predošlé „kusy“ patrili k tejto sekcii). Ďalším svojským zážitkom bol imerzný „obed“ v Restaurantu uprostřed vesmíru. V atmosfére, ktorá evokovala čosi medzi vesmírnou loďou a japonskou high-tech sushi reštauráciou Martin Vlček a kolektív pripravili pre účastníkov výdatné menu, ktoré servírovali na monitoroch a obrazovkách. Príjemnou súčasťou obeda bola možnosť pozhovárať sa so spolustolujúcim, spoločne sa začudovať či pousmiať. Obsluha v modrých elastických overaloch bola tiež prívetivá a úslužná (na rozdiel od niektorých zážitkov zo skutočných reštaurácií) a aj cena bola prijateľná – uprostred vesmíru sa totiž platilo len vlastným časom. Téma konzumácie, v tomto prípade konzumácie vizuálnych pokrmov (ktorými sa „prejedáme“ denne aj bez toho, že by sme chceli), je v prípade audiovizuálneho umenia ústredná a podnetná. Škoda, že kvalita servírovaných zážitkov nebola nijako výnimočná, skôr mdlá a nevýrazná. Keďže nebolo na čom si výdatne vizuálne pochutnať, mohli by sme sa domnievať, že zámer tvorcov bol práve opačný. Zrejme nás chceli primať k uvedomeniu si, čím všetkým nás kŕmia médiá, reklama či populárna kultúra a akým vizuálnym smogom prepchávame svoje oči, uši a mozgy. Zámer zaiste sympatický, jeho realizácia však predsa len dopadla trošku rozpačito.
O ľudskosti, hraniciach, ohrozeniach a útočiskách
Medzi najpôsobivejšie produkcie tohto ročníka (z tých, ktoré sa mi podarilo vidieť v piatok a v sobotu) patrili dve pohybové inscenácie, Leť a Útočiště. Dva veľmi odlišné koncepty mali čosi spoločné, tému hraníc, limitov, ohrození a únikov. V prvom z nich nám tanečnica, choreografka a fyzioterapeutka Markéta Stránská ukázala, že telesný hendikep nemusí znamenať obmedzenie pohybu a napriek chýbajúcej končatine vytvorila pôsobivú choreografiu s barlami, protézou, i bez nich. Jej východiskom sú možnosti, nie nemožnosti a výsledkom je okrem iného dôležité poznanie, že domnelá bariéra nemusí byť skutočnou prekážkou (napríklad pracovnou), a že fyzická inakosť nebráni tomu, aby človek vytvoril plnohodnotnú umeleckú výpoveď (ale to už sme vedeli, len si to pre istotu pripomeňme). Na druhej strane inscenácia Útočiště známeho súboru Farma v jeskyni opäť ukázala, že absolútna pohybová vyspelosť tanečníkov a nadštandardné priestorové i technické zázemie sú zárukou pre vytvorenie pôsobivej a takmer dokonalej formy (niektorí by možno povedali, že až prekalkulovanej). Rovnako však potvrdila, že tanečné divadlo sa zároveň môže a dokáže vyjadrovať k zásadným geopolitickým témam. Tanečno-hudobná inscenácia o nepredstaviteľných nástrahách a nebezpečenstve úteku z despotickej či život ohrozujúcej krajiny kombinuje perfektné zvládnutie choreografie so silnou atmosférou. Strach cítiť z pohľadov tanečníkov, v napätí pohybových variácií, aj v neustálej prítomnosti ampliónov, ktoré môžu znamenať prezradenie. Tanečné rozohrávanie situácií, ktoré môžu štvoricu utečencov postretnúť na ich riskantnej ceste za slobodou, mrazí o to viac, že z presného štylizovaného pohybu do hľadiska presakuje okrem emócií tiež poznanie, že takýto strach aj v 21. storočí ešte stále existuje.
Čudné pesničky, divné divadlo, výborný vrchol večera
Zrejme vrcholom tohtoročnej Malej inventury a berlínskej sekcie bola performance nemeckej tvorkyne Claire Vivianne Sobottke Strange songs. Je to práve jedna z tých skúseností, pri ktorých ťažko čokoľvek pomenovať. Snaha opísať ju by len nenávratne sploštila všetky dojmy z prežívanej prítomnosti. Práve to bol najsilnejší pocit zo Sobottke a jej koncertu, pri ktorom nevedno, či performerka svojím bytím vstupuje do živého zvukového „podmazu“ Tiana Rotteveela, alebo je to naopak. To, čo Sobottke na javisku robí, nemožno celkom nazvať tancom ani spevom. Chvíľu sa vyžíva vo zvukoch, ktoré na jej jazyku vyvoláva jedlý praskajúci prášok (aj u nás boli kedysi veľkým hitom praskajúce lízatká), chvíľu vŕta vŕtačkou do kameňa, chvíľu len rozpráva a chvíľu žalostne kvíli. Chvíľu je zúfalo osamelá a v kostýme medveďa sa potáca po priestore, chvíľu plná energie a vzbury skáče a búcha do hudobných nástrojov. Každá pieseň (ktorá nie je piesňou) je istým výsekom z reality, kúskom performerkinej identity, ktorému prispôsobuje pohyb, rytmus, farbu a intenzitu hlasu. Strieda svoje ja, aby vzápätí konfrontovala divákov s otázkami o ich vlastnej identite – nech zdvihnú ruky učitelia, lúzri, zamilovaní, rozvedení, klamári, násilníci, náckovia, milenci, muži, ženy… Politické zmiešané s osobným, otvorenosť vylučujúca predsudky, či azda naopak? K vrcholným číslam tohto programu patril práve moment, kedy sa performerka, nedbajúc na komfortné zóny divákov, votrela medzi nich, prechádzala sa pomedzi rady sedadiel a zneisťovala tých, ktorí si priali nebyť oslovení. Rozprávala intímne detaily príbehu, ktorý mohol byť jej vlastný alebo aj celkom cudzí, či vymyslený. Bola absolútne prítomná a vyžadovala si naspäť našu prítomnosť. Vtipné mikrodialógy, komplimenty i bytostná potreba zdieľania daného okamihu, to všetko spolupôsobilo na vnímateľa spôsobom, akým pravdepodobne nikdy nijaký stroj či robot pôsobiť nebude. A hoci aj humanoidka Sophia už vie spievať, zrejme nikdy sa nestane autorkou podobne fascinujúcich „čudných piesní“.
Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
