Milo JurániLiebestod a prehodnocovanie noriem
Liddell v diele predstavuje, okrem seba samej, aj historickú postavu toreadora Juana Belmonteho. Na veľkej prázdnej scéne, ktorá pripomína arénu býčích zápasov, v prvej časti osvetľuje, prečo slávny zápasník s býkmi vstupoval do tejto riskantnej konfrontácie. Nebola to agresivita ani túžba po boji so zvieraťom, ale spaľujúca láska k nemu, oddaná vášeň pre existenciálny rituál stretu s inou bytosťou v mystickom zápase na život a na smrť.
Počas úvodného monológu si Liddell reže žiletkou kolená a chrbty oboch rúk. Krv jej steká po končatinách a diváci to napäto sledujú (prípadne pohoršene odchádzajú). Až posvätné odovzdanie sa toreadora smrti sa tak stáva zároveň metaforou života ženy, umelkyne, ktorá sa vedome obetovala divadlu. Pozostatky krvi navyše ostávajú na podlahe do konca predstavenia ako pripomienka sebadeštruktívnej lásky človeka k svojmu povolaniu či poslaniu.
Počas predstavenia som intenzívne prehodnocoval vlastné princípy dekóra a kládol si otázku, či je v digitálnej dobe plnej obrazov násilia nutné konfrontovať sa s nimi aj v umení. Sebapoškodzovaniu nerozumiem, odmietam ho, ale tento obraz a nasledujúce ma nútili viesť s vlastným presvedčením vnútornú polemiku. Čo znamená, čo prináša a čo berie takáto vášeň? Dokážem ju vôbec zacítiť alebo aspoň pochopiť? Uvidel som novú perspektívu, možno prvý raz vnímal býčie zápasy bez predsudkov a dešpektu, o niečo viac porozumel, prečo niekto lezie na náročnú stenu bez istenia alebo robí hlbinné potápanie. Vďaka inscenácii, voči ktorej mám mnoho výhrad, som sa posunul aj o krok bližšie k pochopeniu, že pre niekoho je tvorba hlboko existenciálnou vecou. Vecou viery, oddanosti, prežitia a transcendencie, ktorá presahuje moje chápanie takéhoto konania.
Lúka a utváranie noriem
Ak by sme sa však v svetle posledných udalostí pozreli na toto dielo očami zástupcov slovenskej vlády, tak by sme načrtnutý rozmer nevnímali. Namiesto jatriacej, polemickej spovede o posvätnosti vzťahu k umeniu by sme videli len vulgárny koncept. Inscenáciu s nejasnou hodnotovou ukotvenosťou. Dielo, v ktorom sa miešajú telesné tekutiny a vystavujú sa kusy živého aj mŕtveho mäsa. Divadelný artefakt, v ktorom dochádza k pošpineniu katolíckej viery a blasfémii. Poslanec Roman Michelko sa vo svojej argumentácii na podporu spomínanej novely o FPU oprel aj do Moniky Kubinskej a jej výtvarného diela Lúka. Tvoria ho totiž pomaľované textílie, obliečky, ktoré slovami autorky „nesú spomienky na najintímnejšie a najzraniteľnejšie chvíle, prežívané v posteli“. Dielo malo byť kontroverzné, pretože predkladateľ a poslanci nepochopili metaforu, a to, že „spomienky“ nie sú autentické – teda, že Lúka nie je ozajstnou mapou pozostatkov po rôznych telesných tekutinách. Poslanecké fórum tak hlasovalo za schválenie novely aj na základe nepravdy.
V samotnej diskusii však nie je dôležité, či išlo o prírodné pigmenty alebo o reálne telesné výlučky. Omnoho dôležitejšia je symbolická hodnota tohto sporu. Poslanci a poslankyne totiž pri odsúdení diela vôbec nehľadeli na umelecký zámer, kontext, ani to, či využitie údajných exkrementov, krvi a iných výlučkov nie je nevyhnutné pre vyznenie a interpretáciu. Dielo odmietli z ideových dôvodov bez toho, aby sa vôbec zamysleli nad jeho kvalitami. Namiesto krehkej výpovede o intimite našli v Lúke iba, citujúc poslanca Romana Michelka, „nejakú plachtu, ktorá bola neviem akým spôsobom poškvrnená“, na ktorú sa navyše podľa neho minulo priveľa verejných zdrojov.
Edward Lucie-Smith v knihe Censoring the Body píše: „Myslím, že telo bolo od počiatkov ľudstva zdrojom istej úzkosti. Kým pri väčšine ostatných foriem reprezentácie sa môžeme aspoň pokúsiť uniknúť pred vlastnou subjektivitou, pri reprezentácii materiálu ľudského tela (flesh), to nie je možné.“ Telo a jeho výlučky desia, pretože pripomínajú, že človek je excesívny, nedokonalý, nekontrolovateľný tvor a tiež odkazujú na bolestivú biologickú rovnocennosť. Aj preto je reprezentácia tela odvekým politickým bojiskom. Ten, kto ju ovláda, kto určuje, čo sa môže a čo nemôže zobrazovať, určuje aj to, ako sa na telo (a jeho procesy) máme pozerať. Získať moc nad obrazom tela, znamená mať moc nad všetkými normami.
Straty
Historické prirovnania treba vždy starostlivo zvažovať. Či sa Slovensko priblíži k umeleckej cenzúre, či dokonca tomu, aby sa niekto z politických pozícií snažil definovať ideálne estetiky, ukážu nasledujúce mesiace. Ale už teraz sa dajú identifikovať niektoré straty. Fond na podporu umenia mal doteraz jasné a transparentné pravidlá. Do komisií je nominované relevantné kultúrne aktérstvo. O tom, kto v tej ktorej komisii nakoniec zasadá, rozhoduje lós a vopred vylúčený je každý, kto by bol v akomkoľvek konflikte záujmov. Názorové aj umelecké výmeny jednotlivých členiek a členov môžu mať odborný, estetický aj politický charakter, no o výsledku rozhodujú všetci spolu. Skúsené hlasy, ktoré by týmto mali stratiť rozhodovacie právo, majú navyše k umeniu odlišný vzťah ako politici a političky. Sú to ľudia, ktorí by sa s východiskami diel Angélicy Liddell možno nestotožnili, ale určite by im preto nedali stopku. Budú mať noví ministerskí nominanti túto schopnosť? Budú sa snažiť projekty pochopiť, alebo budú len kĺzať po povrchu a nálepkovať ich podľa miery čistoty? Budú mať na to vôbec čas a potrebnú trpezlivosť? Najdôležitejšia je však tá posledná otázka: Aké predstavy o umení budú vlastne zastupovať? Ak budú prezentovať odborné a osobné stanoviská, v tom prípade budú len neužitočným a zbytočným dvojníkom komisií. Ak bude ich rozhodovanie „politické“, potom pôjde po dlhej dobe skutočne o prvý výrazný ideologický zásah do slobody umenia.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
