MLOKi

Kristína Chmelíková a Milan Zvada: Ľudia Záhradu navštevujú nielen kvôli programu, ale aj kvôli atmosfére

Na mape slovenských kultúrnych priestorov už Záhrada nie je nováčikom. Pred časom toto bystrické Centrum nezávislej kultúry oslávilo desiate výročie vzniku. Alebo „by oslávilo“, keby sme práve nežili dobu pandemickú. Aktuálny riaditeľ, projektový manažér a dramaturg tematických podujatí v jednom Milan Zvada spolu s tanečnou dramaturgičkou a PR Kristínou Chmelíkovou spomínajú na „punkové“ začiatky a zároveň sa zhodujú, že Záhrada je práve v tom správnom rozpuku. Neustále sa rozrastá – a to ako o spolupracovníkov a rôznorodé aktivity, tak i o divákov.

Myslím, že sa nemýlim, ak poviem, že väčšina nezávislých kultúrnych centier na Slovensku vznikla najmä vďaka nadšeniu a odvahe jednotlivcov. Bol to aj váš prípad?
Kristína Chmelíková: Áno, aj pri Záhrade to bolo predovšetkým nadšenie a akási spoločná eufória z budovania niečoho nového. Také tie počiatočné „motýliky“. Takmer všetci sme sa stretli v Divadle Ivana Palúcha. Každý z nás sa tam objavil z rozličných dôvodov, no všetky spájalo meno Viery Dubačovej. Idea tohto priestoru bola veľmi podobná Záhrade a nás to samozrejme nadchlo: možnosť vytvárať slobodný kultúrny priestor pre podporu súčasného umenia. Každý z nás sa viac-menej pohyboval v kultúrnej či umeleckej oblasti, a preto sme začali spoločne snívať, ako to všetko zrealizovať aj po tom, ako sme museli opustiť priestory Divadla Ivana Palúcha. A tam sa začal príbeh Záhrady. Myslím si, že motivácia vo svojej podstate ostala aj po rokoch rovnaká, skôr sa mení spôsob a prístup k práci, k ľudom a podobne. Počiatočné „na punkáča“ sa profesionalizuje, neustále sa snažíme o systematizáciu a efektívnosť práce. Samozrejme je potrebné, aby to všetko bolo istým spôsobom fluidné, inak by sme sa stratili v korporátnych poučkách.

V Banskej Bystrici ako Centrum nezávislého umenia fungujete už viac ako desať rokov. Ako vyzerala cesta od Divadla Ivana Palúcha k súčasnej Záhrade?
KCH: Viera Dubačová má ten vzácny dar, že vás niekde zavolá, napríklad pomôcť za barom, a ostanete tam ďalšie storočie. To bol môj prípad. Milan Slama s ňou spolupracoval ako zvukár na niekoľkých podujatiach a nakoniec bol desať rokov riaditeľom Záhrady. V týchto začiatkoch sa objavil aj Milan Zvada – súčasný riaditeľ centra, ktorý prišiel za Vierou, lebo sa dopočul, že je okolo nej „v Bystrici veľa roboty“. Neskôr sa pridala aj Barbora Šuhajdová na pozícii produkčnej a administratívnej sily, ktorá je s nami dodnes.

Divadlo Ivana Palúcha sme prevádzkovali necelý rok, no hotel, ktorého súčasťou bol aj tento priestor, zmenil vlastníka a tak sme museli hľadať iné miesto. Na druhej strane námestia sme našli opustenú záhradu s priľahlou budovou v súkromnom vlastníctve. So zmenou priestoru nastali aj menšie personálne zmeny a v podstate sa vykreoval súčasný tím, ktorý sa viac-menej udržuje doteraz. Tento rok dopĺňame posily aj o dobrovoľníkov z Chorvátska a Českej republiky.

Záhrada je od počiatku úzko previazaná nielen s menom Viery Dubačovej, ale aj s Divadlom z Pasáže, ktorého je zakladateľkou. Vyvíjal sa nejako tento váš „vzťah“ postupne s rozvojom kultúrneho centra?
KCH: Divadlo Ivana Palúcha vzniklo aj z potreby vybudovať domovskú scénu pre Divadlo z Pasáže, keďže nemali kde uskutočňovať svoje projekty a v meste boli obmedzené možnosti. Záhrada sa prirodzene stala ich tvorivým domovom a je tomu tak dodnes. Myslím si, že tento vzťah by sa vytvoril tak či tak, pretože určité častice sa k sebe priťahujú aj napriek rôznorodým okolnostiam. My sme za to veľmi vďační a súčasne sme hrdí, že máme možnosť byť miestom, kde sa rôzne stigmatizované skupiny ľudí cítia „normálne“.

Dnes už patríte medzi profesionálne a etablované kultúrne priestory, ktoré realizujú bohaté spektrum aktivít. Je to zrejmé aj z aktuálneho dlhého zoznamu vašich pracovníkov a spolupracovníkov. Ako teda vyzerá súčasná štruktúra Záhrady? A čo považujete za vaše kľúčové funkcie a aktivity?
Milan Zvada: V rámci prvého strategického plánovania organizačného a personálneho rozvoja Záhrady bolo našou prvou úlohou vyjasniť si kompetencie, tzn. prejsť od „multitaskingu“ k špecializovaným úlohám v rámci organizačnej štruktúry. Písal sa rok 2013. Minulý rok sme našu víziu a misiu opäť prehodnocovali aj vo vzťahu k personálnemu obsadeniu a ďalšiemu smerovaniu Záhrady. Po desiatich rokoch sme sa rozhodli pre rotáciu niektorých pracovníkov v rámci manažmentu ako aj technického a dramaturgického tímu, verím, že ľuďom a organizácii to prospeje. V súčasnosti je do prevádzky Záhrady zapojených približne dvadsať ľudí, vrátane obslužného personálu v kaviarni. Na kľúčových pozíciách dramaturgov a produkcie máme stále rezervy, snažíme sa do koloritu Záhrady zapájať aj dobrovoľníkov. Zišiel by sa nám aj aktívnejší prístup v oblasti PR a fundraisingu, posilnenie rozvoja projektovej spolupráce či oblasti práce s komunitami. Z finančného hľadiska je veľkou pomocou, že naše aktivity a podujatia dlhodobo podporuje Fond na podporu umenia.

Pred tromi rokmi som robila rozhovor s Jarom Viňarským, ktorý vtedy so svojím združením SKOK! štartoval veľmi zaujímavý a ambiciózny projekt o umení tela. Jeho podstatou bola tanečná dramaturgia na mieru konkrétneho kultúrneho centra – za štartovaciu líniu si vybral práve Záhradu a napokon tu projekt zakotvil aj nasledujúce roky. Čo priniesol vášmu centru, resp. ako by ste po tých dvoch či troch sezónach zbilancovali túto spoluprácu?
KCH: Opäť sa musím vrátiť k Divadlu Ivana Palúcha, pretože spolupráca s Jarom Viňarským sa rozvinula práve tam. Jaro tvoril pre Divadlo z Pasáže autorskú inscenáciu 3xA a asi tri mesiace v podstate býval v Divadle Ivana Palúcha. Jara som poznala ako tanečníka a choreografa, ktorý ma na javisku neskutočne hypnotizoval. Niekedy v tom čase sa začala rodiť myšlienka založiť občianske združenie, ktoré by podporovalo súčasný tanec, resp. fyzické umenie. V roku 2011 vznikol SKOK!, ktorého členkou som sa stala aj ja.

Spolupráca SKOK!-u a Jara Viňarského so Záhradou bola kľúčovým momentom. keďže nám bolo od začiatku jasné, že Záhrada sa chce venovať aj podpore a prezentácii súčasného tanca či performatívneho umenia. No ja som sa v tom čase ešte úplne neorientovala v zahraničnej tanečnej scéne. Keď začal vznikať koncept ucelenej celoročnej tanečnej dramaturgie, bolo veľmi prirodzené, že to budeme realizovať práve v Záhrade – pre vzájomnú dôveru a otvorenosť na obidvoch stranách. Projekt o umení tela mal skvelý zámer, štruktúru aj víziu, no ako všetko, aj toto malo svoje tiene. Záhrada má takisto svoju programovú štruktúru a tanec tvorí jednu z jej častí, ktorú naplnil tento projekt. Nám to už potom neumožnilo flexibilne reagovať na jednotlivé prichádzajúce ponuky a mnoho z nich sme museli odmietnuť pre priestorové a časové obmedzenia a niektorí umelci to nevnímali pozitívne. Samozrejme, keď sme mali možnosť, radi sme privítali tanečných umelcov aj mimo „Skokovej dramaturgie“. Bola to pre mňa niekedy mierne schizofrenická situácia. Spolu s ostatnými členmi SKOK!-u som projekt o umení tela vymýšľala a pripravovala, no takisto som členom Záhrady, kde som zodpovedná aj za tanečnú dramaturgiu, takže bolo trošku náročné obhajovať záujmy a potreby oboch subjektov paralelne. S odstupom času si však myslím, že takýto projekt celoročnej dramaturgie s jasným, vyartikulovaným a vykomunikovaným konceptom je pre multižánrové kultúrne centrum určite prínosný práve pre jeho ucelenú povahu, ktorá umožňuje aj návštevníkom jasnejšie vnímať víziu a poslanie centra, aj subjektu, ktorý takýto koncept realizuje. Tak ako Divadlo z Pasáže, aj SKOK! reprezentuje hodnoty a poslanie Záhrady.

V Banskej Bystrici sídli jedna z dvoch slovenských umeleckých vysokých škôl – Akadémia umení, je tu Štátna opera, Bábkové divadlo na Rázcestí a zároveň tu pôsobí aj Divadlo Štúdio tanca. Aké má Záhrada v meste postavenie aj vo vzťahu k týmto inštitúciám?
MZ: Spolupráca s Akadémiou umení funguje veľmi dobre a naďalej sa rozvíja. Ako pedagóg tam pôsobím od roku 2013, kontakt so študentami a študentkami považujem za kľúčový pre rozvoj Záhrady a jej dramaturgie. Mnohí navštevujú nami organizované podujatia – najmä divadelné a tanečné, s niektorými spolupracujeme na čiastkových projektoch (napríklad scénické čítania, výstavy, obhajoby záverečných prác a i.). Poslednou spoluprácou s absolventami a súčasnými študentami herectva bolo inscenované čítanie hry bieloruského dramatika Andreja Kurejčika Urazení v rámci medzinárodného projektu Insulted. Belarus. Worldwide Reading Project. Niekoľko režijných a dramaturgických spoluprác so Záhradou majú za sebou aj dve absolventky Fakulty dramatických umení AU BB– Petra Kovalčíková a Katarína Vozárová. Väčšiu časť nášho publika však tvoria návštevníci hudobných a iných menších podujatí, vrátane tematických a komunitných, ako aj široká verejnosť. V Záhrade sa okrem toho konajú aj rôzne iné stretnutia, festivaly či voľnočasové aktivity. Máme k dispozícii aj menšiu sálu Z2.

Čo sa týka sieťovania s ostatnými kultúrnymi inštitúciami v meste, spolupracujeme aj so Stredoslovenskou galériou – niektoré podujatia realizujeme vo Vile Dominika Skuteckého. Na jeseň minulého roku sme sa ako zástupcovia a zástupkyne šiestich banskobystrických inštitúcii rozhodli založiť na sociálnej sieti informačný portál Bystrická Kultúra. Je dobré, že sa poznáme, vieme zdieľať spoločné hodnoty i problémy a kampane, avšak každá inštitúcia má vlastnú dramaturgiu.

Nemenej dôležité spolupráce vznikajú aj vďaka kontaktom na miestne občianske iniciatívy a organizácie, ako napríklad Centrum komunitného organizovania, občianska platforma Nie v našom meste (NIOT BB), Inokraj, Kníhkupectvo Artforum, vydavateľstvo Literárna bašta, Urban Spot a i.

Pandémia koronavírusu a s ňou spojené opatrenia výrazne ovplyvnili kultúrny život naprieč Slovenskom. Predpokladám, že nie ste výnimkou. Ako vidíte vašu budúcnosť po opätovnom postavení sa kultúry a umenia na nohy? Máte nejaké špecifické vízie a nové plány?
MZ: Pandémia na nás dopadla, paradoxne, až tento rok. Takmer osem mesiacov sme nemali prístup k vlastným príjmom, ako sú napríklad tržby za predaj služieb, vstupné a podobne, dotácia ako každý rok mešká. Museli sme si nejaké financie požičať na preklenutie tohto obdobia. Veríme však, že s uvoľnením opatrení prídu aj ľudia, čo posledné týždne dokazuje aj návštevnosť kaviarne. V rámci letného programu plánujeme hosťovanie rezidentných umelcov a umelkýň zo Slovenska, z Česka, Talianska a Francúzska. Všetky podujatia pre verejnosť smerujeme na rozlohou štedrý exteriér záhradného parku, návštevníci sa môžu tešiť na skvelé koncerty a divadlá. Čakajú nás aj tri festivaly – v septembri festival performance art Kre:Pí, v októbri festival o živote a smrti Venček alebo rakvičku? a v decembri ľudskoprávny festival EMBARGO. Zároveň v týchto mesiacoch začíname s realizáciou vzdelávacieho a umeleckého projektu SKOLARTCITY, ktorý bol podporený v rámci programu EÚ Erasmus+. Budeme na ňom spolupracovať so Spoločnosťou pre kreativitu vo vzdelávaní z Prahy a s organizáciou Škograd z Belehradu, ktoré sa venujú neformálnemu vzdelávaniu cez umelecké prostriedky. Hlavným výstupom projektu bude metodika kreatívneho vzdelávania, ktorú môžeme ďalej šíriť a aplikovať na základných a stredných školách. Cieľom projektu je posilniť spoluprácu umelcov a umelkýň (kreatívny priemysel) s učiteľmi a učiteľkami (formálne vzdelávacie inštitúcie). V rámci dotačného programu Európsky zbor solidarity hostíme aj dvoch dobrovoľníkov z Chorvátska a Českej republiky a podieľame sa aj na príprave ďalšieho veľkého projektu v rámci programu Kreatívna Európa s partnermi z desiatich krajín.

Myslím si, že dlhodobá vízia Záhrady sa napĺňa – projektové a vzdelávacie aktivity prebiehajú súbežne s kultúrnym a komunitným programom, avšak ľudia Záhradu navštevujú nielen kvôli programu, ale aj kvôli atmosfére, kaviarni, stretnutiam, prekvapeniam – ak prídu náhodou, bez toho, aby vedeli, že sa tam niečo koná…

Katarína K. Cvečková

Katarína K. Cvečková

Absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU v Bratislave. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a s tým súvisiacej pedagogickej činnosti - pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania o súčasnom tanci Píš ako tancujú. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku.