Katarína K. CvečkováMyslím, že sa nemýlim, ak poviem, že väčšina nezávislých kultúrnych centier na Slovensku vznikla najmä vďaka nadšeniu a odvahe jednotlivcov. Bol to aj váš prípad?
Kristína Chmelíková: Áno, aj pri Záhrade to bolo predovšetkým nadšenie a akási spoločná eufória z budovania niečoho nového. Také tie počiatočné „motýliky“. Takmer všetci sme sa stretli v Divadle Ivana Palúcha. Každý z nás sa tam objavil z rozličných dôvodov, no všetky spájalo meno Viery Dubačovej. Idea tohto priestoru bola veľmi podobná Záhrade a nás to samozrejme nadchlo: možnosť vytvárať slobodný kultúrny priestor pre podporu súčasného umenia. Každý z nás sa viac-menej pohyboval v kultúrnej či umeleckej oblasti, a preto sme začali spoločne snívať, ako to všetko zrealizovať aj po tom, ako sme museli opustiť priestory Divadla Ivana Palúcha. A tam sa začal príbeh Záhrady. Myslím si, že motivácia vo svojej podstate ostala aj po rokoch rovnaká, skôr sa mení spôsob a prístup k práci, k ľudom a podobne. Počiatočné „na punkáča“ sa profesionalizuje, neustále sa snažíme o systematizáciu a efektívnosť práce. Samozrejme je potrebné, aby to všetko bolo istým spôsobom fluidné, inak by sme sa stratili v korporátnych poučkách.
V Banskej Bystrici ako Centrum nezávislého umenia fungujete už viac ako desať rokov. Ako vyzerala cesta od Divadla Ivana Palúcha k súčasnej Záhrade?
KCH: Viera Dubačová má ten vzácny dar, že vás niekde zavolá, napríklad pomôcť za barom, a ostanete tam ďalšie storočie. To bol môj prípad. Milan Slama s ňou spolupracoval ako zvukár na niekoľkých podujatiach a nakoniec bol desať rokov riaditeľom Záhrady. V týchto začiatkoch sa objavil aj Milan Zvada – súčasný riaditeľ centra, ktorý prišiel za Vierou, lebo sa dopočul, že je okolo nej „v Bystrici veľa roboty“. Neskôr sa pridala aj Barbora Šuhajdová na pozícii produkčnej a administratívnej sily, ktorá je s nami dodnes.
Divadlo Ivana Palúcha sme prevádzkovali necelý rok, no hotel, ktorého súčasťou bol aj tento priestor, zmenil vlastníka a tak sme museli hľadať iné miesto. Na druhej strane námestia sme našli opustenú záhradu s priľahlou budovou v súkromnom vlastníctve. So zmenou priestoru nastali aj menšie personálne zmeny a v podstate sa vykreoval súčasný tím, ktorý sa viac-menej udržuje doteraz. Tento rok dopĺňame posily aj o dobrovoľníkov z Chorvátska a Českej republiky.
Záhrada je od počiatku úzko previazaná nielen s menom Viery Dubačovej, ale aj s Divadlom z Pasáže, ktorého je zakladateľkou. Vyvíjal sa nejako tento váš „vzťah“ postupne s rozvojom kultúrneho centra?
KCH: Divadlo Ivana Palúcha vzniklo aj z potreby vybudovať domovskú scénu pre Divadlo z Pasáže, keďže nemali kde uskutočňovať svoje projekty a v meste boli obmedzené možnosti. Záhrada sa prirodzene stala ich tvorivým domovom a je tomu tak dodnes. Myslím si, že tento vzťah by sa vytvoril tak či tak, pretože určité častice sa k sebe priťahujú aj napriek rôznorodým okolnostiam. My sme za to veľmi vďační a súčasne sme hrdí, že máme možnosť byť miestom, kde sa rôzne stigmatizované skupiny ľudí cítia „normálne“.
Dnes už patríte medzi profesionálne a etablované kultúrne priestory, ktoré realizujú bohaté spektrum aktivít. Je to zrejmé aj z aktuálneho dlhého zoznamu vašich pracovníkov a spolupracovníkov. Ako teda vyzerá súčasná štruktúra Záhrady? A čo považujete za vaše kľúčové funkcie a aktivity?
Milan Zvada: V rámci prvého strategického plánovania organizačného a personálneho rozvoja Záhrady bolo našou prvou úlohou vyjasniť si kompetencie, tzn. prejsť od „multitaskingu“ k špecializovaným úlohám v rámci organizačnej štruktúry. Písal sa rok 2013. Minulý rok sme našu víziu a misiu opäť prehodnocovali aj vo vzťahu k personálnemu obsadeniu a ďalšiemu smerovaniu Záhrady. Po desiatich rokoch sme sa rozhodli pre rotáciu niektorých pracovníkov v rámci manažmentu ako aj technického a dramaturgického tímu, verím, že ľuďom a organizácii to prospeje. V súčasnosti je do prevádzky Záhrady zapojených približne dvadsať ľudí, vrátane obslužného personálu v kaviarni. Na kľúčových pozíciách dramaturgov a produkcie máme stále rezervy, snažíme sa do koloritu Záhrady zapájať aj dobrovoľníkov. Zišiel by sa nám aj aktívnejší prístup v oblasti PR a fundraisingu, posilnenie rozvoja projektovej spolupráce či oblasti práce s komunitami. Z finančného hľadiska je veľkou pomocou, že naše aktivity a podujatia dlhodobo podporuje Fond na podporu umenia.
Pred tromi rokmi som robila rozhovor s Jarom Viňarským, ktorý vtedy so svojím združením SKOK! štartoval veľmi zaujímavý a ambiciózny projekt o umení tela. Jeho podstatou bola tanečná dramaturgia na mieru konkrétneho kultúrneho centra – za štartovaciu líniu si vybral práve Záhradu a napokon tu projekt zakotvil aj nasledujúce roky. Čo priniesol vášmu centru, resp. ako by ste po tých dvoch či troch sezónach zbilancovali túto spoluprácu?
KCH: Opäť sa musím vrátiť k Divadlu Ivana Palúcha, pretože spolupráca s Jarom Viňarským sa rozvinula práve tam. Jaro tvoril pre Divadlo z Pasáže autorskú inscenáciu 3xA a asi tri mesiace v podstate býval v Divadle Ivana Palúcha. Jara som poznala ako tanečníka a choreografa, ktorý ma na javisku neskutočne hypnotizoval. Niekedy v tom čase sa začala rodiť myšlienka založiť občianske združenie, ktoré by podporovalo súčasný tanec, resp. fyzické umenie. V roku 2011 vznikol SKOK!, ktorého členkou som sa stala aj ja.
Spolupráca SKOK!-u a Jara Viňarského so Záhradou bola kľúčovým momentom. keďže nám bolo od začiatku jasné, že Záhrada sa chce venovať aj podpore a prezentácii súčasného tanca či performatívneho umenia. No ja som sa v tom čase ešte úplne neorientovala v zahraničnej tanečnej scéne. Keď začal vznikať koncept ucelenej celoročnej tanečnej dramaturgie, bolo veľmi prirodzené, že to budeme realizovať práve v Záhrade – pre vzájomnú dôveru a otvorenosť na obidvoch stranách. Projekt o umení tela mal skvelý zámer, štruktúru aj víziu, no ako všetko, aj toto malo svoje tiene. Záhrada má takisto svoju programovú štruktúru a tanec tvorí jednu z jej častí, ktorú naplnil tento projekt. Nám to už potom neumožnilo flexibilne reagovať na jednotlivé prichádzajúce ponuky a mnoho z nich sme museli odmietnuť pre priestorové a časové obmedzenia a niektorí umelci to nevnímali pozitívne. Samozrejme, keď sme mali možnosť, radi sme privítali tanečných umelcov aj mimo „Skokovej dramaturgie“. Bola to pre mňa niekedy mierne schizofrenická situácia. Spolu s ostatnými členmi SKOK!-u som projekt o umení tela vymýšľala a pripravovala, no takisto som členom Záhrady, kde som zodpovedná aj za tanečnú dramaturgiu, takže bolo trošku náročné obhajovať záujmy a potreby oboch subjektov paralelne. S odstupom času si však myslím, že takýto projekt celoročnej dramaturgie s jasným, vyartikulovaným a vykomunikovaným konceptom je pre multižánrové kultúrne centrum určite prínosný práve pre jeho ucelenú povahu, ktorá umožňuje aj návštevníkom jasnejšie vnímať víziu a poslanie centra, aj subjektu, ktorý takýto koncept realizuje. Tak ako Divadlo z Pasáže, aj SKOK! reprezentuje hodnoty a poslanie Záhrady.
V Banskej Bystrici sídli jedna z dvoch slovenských umeleckých vysokých škôl – Akadémia umení, je tu Štátna opera, Bábkové divadlo na Rázcestí a zároveň tu pôsobí aj Divadlo Štúdio tanca. Aké má Záhrada v meste postavenie aj vo vzťahu k týmto inštitúciám?
MZ: Spolupráca s Akadémiou umení funguje veľmi dobre a naďalej sa rozvíja. Ako pedagóg tam pôsobím od roku 2013, kontakt so študentami a študentkami považujem za kľúčový pre rozvoj Záhrady a jej dramaturgie. Mnohí navštevujú nami organizované podujatia – najmä divadelné a tanečné, s niektorými spolupracujeme na čiastkových projektoch (napríklad scénické čítania, výstavy, obhajoby záverečných prác a i.). Poslednou spoluprácou s absolventami a súčasnými študentami herectva bolo inscenované čítanie hry bieloruského dramatika Andreja Kurejčika Urazení v rámci medzinárodného projektu Insulted. Belarus. Worldwide Reading Project. Niekoľko režijných a dramaturgických spoluprác so Záhradou majú za sebou aj dve absolventky Fakulty dramatických umení AU BB– Petra Kovalčíková a Katarína Vozárová. Väčšiu časť nášho publika však tvoria návštevníci hudobných a iných menších podujatí, vrátane tematických a komunitných, ako aj široká verejnosť. V Záhrade sa okrem toho konajú aj rôzne iné stretnutia, festivaly či voľnočasové aktivity. Máme k dispozícii aj menšiu sálu Z2.
Čo sa týka sieťovania s ostatnými kultúrnymi inštitúciami v meste, spolupracujeme aj so Stredoslovenskou galériou – niektoré podujatia realizujeme vo Vile Dominika Skuteckého. Na jeseň minulého roku sme sa ako zástupcovia a zástupkyne šiestich banskobystrických inštitúcii rozhodli založiť na sociálnej sieti informačný portál Bystrická Kultúra. Je dobré, že sa poznáme, vieme zdieľať spoločné hodnoty i problémy a kampane, avšak každá inštitúcia má vlastnú dramaturgiu.
Nemenej dôležité spolupráce vznikajú aj vďaka kontaktom na miestne občianske iniciatívy a organizácie, ako napríklad Centrum komunitného organizovania, občianska platforma Nie v našom meste (NIOT BB), Inokraj, Kníhkupectvo Artforum, vydavateľstvo Literárna bašta, Urban Spot a i.
Pandémia koronavírusu a s ňou spojené opatrenia výrazne ovplyvnili kultúrny život naprieč Slovenskom. Predpokladám, že nie ste výnimkou. Ako vidíte vašu budúcnosť po opätovnom postavení sa kultúry a umenia na nohy? Máte nejaké špecifické vízie a nové plány?
MZ: Pandémia na nás dopadla, paradoxne, až tento rok. Takmer osem mesiacov sme nemali prístup k vlastným príjmom, ako sú napríklad tržby za predaj služieb, vstupné a podobne, dotácia ako každý rok mešká. Museli sme si nejaké financie požičať na preklenutie tohto obdobia. Veríme však, že s uvoľnením opatrení prídu aj ľudia, čo posledné týždne dokazuje aj návštevnosť kaviarne. V rámci letného programu plánujeme hosťovanie rezidentných umelcov a umelkýň zo Slovenska, z Česka, Talianska a Francúzska. Všetky podujatia pre verejnosť smerujeme na rozlohou štedrý exteriér záhradného parku, návštevníci sa môžu tešiť na skvelé koncerty a divadlá. Čakajú nás aj tri festivaly – v septembri festival performance art Kre:Pí, v októbri festival o živote a smrti Venček alebo rakvičku? a v decembri ľudskoprávny festival EMBARGO. Zároveň v týchto mesiacoch začíname s realizáciou vzdelávacieho a umeleckého projektu SKOLARTCITY, ktorý bol podporený v rámci programu EÚ Erasmus+. Budeme na ňom spolupracovať so Spoločnosťou pre kreativitu vo vzdelávaní z Prahy a s organizáciou Škograd z Belehradu, ktoré sa venujú neformálnemu vzdelávaniu cez umelecké prostriedky. Hlavným výstupom projektu bude metodika kreatívneho vzdelávania, ktorú môžeme ďalej šíriť a aplikovať na základných a stredných školách. Cieľom projektu je posilniť spoluprácu umelcov a umelkýň (kreatívny priemysel) s učiteľmi a učiteľkami (formálne vzdelávacie inštitúcie). V rámci dotačného programu Európsky zbor solidarity hostíme aj dvoch dobrovoľníkov z Chorvátska a Českej republiky a podieľame sa aj na príprave ďalšieho veľkého projektu v rámci programu Kreatívna Európa s partnermi z desiatich krajín.
Myslím si, že dlhodobá vízia Záhrady sa napĺňa – projektové a vzdelávacie aktivity prebiehajú súbežne s kultúrnym a komunitným programom, avšak ľudia Záhradu navštevujú nielen kvôli programu, ale aj kvôli atmosfére, kaviarni, stretnutiam, prekvapeniam – ak prídu náhodou, bez toho, aby vedeli, že sa tam niečo koná…
