Je tehotenstvo skutočne také sladké?

Aktuálny námet je verný témam, ktoré toto nezávislé divadelné zoskupenie analyzovalo už aj v minulosti. Sympatické je, že tvorkyne a tvorcovia neukazujú jediný správny model či pohľad na prežívanie a skúsenosti žien. Nevystupujú s pripravenými poučkami, ale nanajvýš autenticky. Štyridsiatničke a budúcej matke Heidi Šinkovej kontruje Lýdia Ondrušová zosobňujúca slobodnú a nezávislú tridsiatničku. Často skloňovanými pojmami sú emancipácia, nezávislosť, feminizmus, ako aj hľadanie istoty v živote, v mužovi a hlavne v sebe. Nejde však o žiadnu názorovú prestrelku, ktorá by sa usilovala zorientovať v najnovších odborných štúdiách. Autori textu Šinková, Ondrušová a Belej vytvorili komicko-sarkastickú ódu či skôr antiódu polemizujúcu s očakávaniami samotnej ženy, ako aj jej okolia. Skúmajú vžité imperatívy, ktoré žene „v očakávaní“ nedajú vydýchnuť a nútia ju, aby neustále pociťovala bezhraničnú lásku a vďačnosť. Šinková pritom priznáva, že niekedy by svoje brucho najradšej odložila, odniesla túto záťaž, aby si mohla vychutnávať slobodu ako doposiaľ. Ešte nenarodenému dieťatku nežným hlasom vľúdne spieva uspávanku, čo jej nebráni o malý okamih nazvať plod parazitom. Šinková dokáže prechádzať od polohy láskyplnej mamičky až k vybrúsenej vecnosti, keď sa nebojí konštatovať aj to, čo s príchodom dieťaťa stratí, o čo bude jej život ochudobnený. Až nostalgicky sa lúči so životnou etapou, keď si mohla bez rozmyslu robiť, čo sa jej zachcelo, alebo si dopriať aj isté neresti.

Tvorkyne oponujú diskurzu, ktorý sa snaží vsugerovať, že po pôrode sa zo ženy zrazu stáva „iba matka“ bez ohľadu na jej individualitu. „Heidi, bola si sexi až do poslednej chvíle,“ hovorí herečka sama sebe, čím akcentuje akýsi rituálny moment rozlúčky s vlastnou osobnosťou pred materstvom. Napokon doslova povysáva z koberca siluetu svojho tela vytvorenú z detského púdru, čím zmaže stopy svojej doterajšej existencie. Naznačené obrysy ženského tela navyše vytvárajú pomyselnú hranicu medzi tým, kde sa končí žena, a tým, kde sa už začína dieťa. Musí s nástupom roly matky zmiznúť vnútorná svojbytnosť ženy a podstata jej osobnosti?

Zatiaľ čo Šinková ľutuje to, čo už pre tehotenstvo a následné materstvo nezažije, Ondrušová sa symbolicky lúči s každou premárnenou príležitosťou splodiť dieťa. Jedna ovulácia sa rovná jednému vajíčku rozbitému o vlastné telo. Každé takéto gesto sprevádza krátky príbeh o mužovi, ktorý mohol byť otcom potenciálneho dieťaťa. Ondrušová opisuje svoje vtedajšie mentálne nastavenie, autentické či vymyslené životné okolnosti. Silnú výpovednú hodnotu ponúkajú dynamicky sa striedajúce jednovetné otázky dvojice herečiek, ktoré sebaspytujúco podrobujú previerke vlastnú identitu, ako aj hodnotu ženy v spoločnosti. Kedy je žena plnohodnotná? Ako tehotenstvo ovplyvní sexuálny život? Je plodenie detí prejavom sebectva? Problémy, ktoré trápia tehotnú či netehotnú, sa zdajú byť rovnako závažné. Tvorcovia sprítomňujú aj tému nátlaku na ženy, ktorý spočíva v (správnom) načasovaní si materstva. Preto Ondrušová napríklad do pléna púšťa pálčivú otázku: „Koľko pracovných úspechov sa vyrovná jednému splodenému dieťaťu?“

Prínosné je, že v inscenácii vôbec nejde o vytváranie ostrého protipólu medzi budúcou matkou a slobodnou ženou bez záväzkov. Šinková totiž nie je z tých, čo by sršali nadšením pri akejkoľvek zmienke o svojom dieťati. A Ondrušová zase nezastupuje len rovinu bezuzdnej zhýralosti a radovánok. Hoci autorka kostýmov (Laura Štorcelová) v jednej zo scén odela Šinkovú do dlhých červených šiat s hlbokým rozparkom, takže svojím jemným a sentimentálne ladeným zjavom pripomínala podobu svätice, bolo od samého začiatku jasné, že nekritická oslava materstva sa neodohrá. Dokazuje to napríklad aj svojská adaptácia modlitby Zdravas Mária, v ktorej dieťa nie je požehnané, ale nečakané – a nevzniklo z nepoškvrneného počatia, ale z pohlavného styku. Bohorodičku vystriedala prvorodička, ktorá sa musí popasovať so svojou situáciou. Snažiac sa uchrániť si vlastné hranice, manévruje medzi vôľou vytvoriť si s dieťaťom pozitívny vzťah a naplnením vlastných potrieb. Paroduje rôzne problémy vyplývajúce z obmedzení pohybu, keď sa napríklad urputne snaží vstať či posadiť sa, pri čom sa brucho stáva viac než do očí bijúcou prekážkou. Opakuje pritom rôzne naučené floskuly o tom, ako sa všetko dá, o ženskej sile, ktorá všetko dokáže. Tieto výstupy – napriek zjavnej snahe zdôrazniť dvojznačnosť medzi hovoreným a zamýšľaným a s cieľom pôsobiť ironizujúco a humorne – vyznievajú trocha umelo, na rozdiel od autentických spovedí, keď herečka spontánne odhaľuje svoje názory, presvedčenia, zaváhania. Ondrušová a Šinková dokážu okrem toho jedna druhú navzájom neraz necitlivo podpichnúť aj drsnejším komentárom mieriacim na zraniteľné miesto.

Ondrušová sa s veľkou dávkou veselého, uvoľneného exhibicionizmu, zábavno-rozšafnej sebastrednosti a snahy upútať na seba pozornosť vyžíva v exaltovanom prejave a stáva sa kráľovnou parketu. V atmosfére nočného klubu a svetiel reflektorov (hudba DJ GÄP a svetelný dizajn Róbert Mačkay) točí kabelkou odetá v svetloružovom tope a kraťasoch, pričom sa zasníva o svojich milencoch, dovolenkách a výjazdoch s cieľom niekoho zbaliť. Individuálne výstupy Šinkovej tak v porovnaní s tými Ondrušovej vyznievajú miestami menej výrazne a bez gradácie. Obe sú si však rovnocennými hereckými partnerkami najmä v spoločných scénach, kde sa odhaľuje vnútorné prežívanie každej z nich. Ondrušová stavia na spontánnosti, možno aj čiastočnej improvizácii. Súčasťou jej výstupov je aj samostatná stand-up šou, v ktorej odviazane komentuje a glosuje témy nezáväzného sexu a jeho následkov, nezodpovedného muža, postavenia umelkyne na nezávislej kultúrnej scéne, ale aj zabezpečenia a financií. Vystupuje pritom v manifestačne pôsobiacich tričkách s nápismi „The future is female“ či „Girls can do anything“. Situačný i slovný humor fungujú náležite, o hlasitú divácku odozvu nie je núdza. Ondrušová sa nebojí vkĺznuť i do háklivejšej roviny, keď v záujme hedonistickej radosti zo života obhajuje svoje neekologické správanie. Na tejto scéne by sa asi klimatickí aktivisti nezasmiali, ide však o pokračovanie širšej línie polemizovania s tým, či je rozumné privádzať deti do sveta, ktorý je ohrozený klimatickou krízou, čoraz častejšími prírodnými katastrofami, vojnovými konfliktmi a ďalšími negatívnymi javmi. Je sebectvom deti mať, či naopak nemať? Argumenty oboch strán sa pritom javia ako pochopiteľné a zrozumiteľné. Odpoveď je už ale menej jednoznačná.

Cukrová vata prináša formu mamičkovského večierku typu „baby shower“, no bez hromady vecičiek pre novorodencov, bez romantických predstáv a hrejivých povzbudivých slov. Šinková totiž narúša obraz čírej pozitivity vo vzťahu k dieťaťu a dovoľuje nahliadnuť aj za závoj ružových nánosov. Pertraktujú sa tu obavy, priznávajú sa nielen chvíle radosti, ale aj momenty zúfania. Akceptuje sa skutočnosť, že tehotenstvo nemusí byť len plánované a nie je cieľom, ktorý vedie k happyendu. Tehotenské bruško figuruje v inscenácii ako samostatný prvok, vedomie istej samozrejmosti, nemennosti, nevyhnutnosti. Je totiž jednosmernou cestou, z ktorej niet úniku. Tento fakt až existenciálne vplýva na divácky zážitok. Sloboda oboch tvorkýň sa prejavila aj v ich odvahe a ochote zdieľať svoj život s publikom.