MLOKi

Iveta Ditte Jurčová a Michal Ditte: Prečo robiť veci jednoducho, keď si ich môžeme skomplikovať

Už je to niekoľko rokov, čo tvorivá i partnerská dvojica Iveta Ditte Jurčová a Michal Ditte vytvorila v malej obci Bátovce jedinečné umelecké útočisko. Do starého zanedbaného kultúrneho domu na periférii priniesli nielen divadlo, ale postupne tu budovali aj tvorivú platformu pre široké spektrum domácich a zahraničných umelcov. Práve ich rezidenčný program a vybrané projekty pre rok 2021 mali byť hlavnou témou nášho rozhovoru. Aktivity Divadla Pôtoň sú však tak úzko poprepájané a komplexné, že je nemožné pýtať sa na A bez toho, aby ste nezmienili B a nedostali sa k C. Opäť sa tak potvrdzuje, že najviac efektívne a inšpiratívne iniciatívy v našej kultúrnej a umeleckej sfére vznikajú zdola – zo záujmu a vytrvalej snahy nadšených, odvážnych a tvrdohlavých jednotlivcov. Vďaka Ivete a Michalovi si tak na malebnom bátovskom vidieku svoj „domov“ našli a stále nachádzajú stovky umelcov, teoretikov, divákov, študentov…

Divadlo Pôtoň okrem vlastnej tvorby a jej prezentácie už od začiatku plní aj funkciu kultúrneho a umeleckého centra – čo to v praxi znamená?
Centrum umenia a kreativity je náš celoročný projekt, v rámci ktorého sa uskutočňuje množstvo umeleckých aktivít – od lokálnych až po medzinárodné. Zámerne hovorím umeleckých, pretože všetky aktivity, ktoré realizujeme, majú ambíciu prepájať rôzne spoločenské oblasti so súčasným umením. Myslím tým históriu, etnografiu, ekológiu, sociológiu a mnohé ďalšie. Projekt vznikal, keď sme sa v roku 2008 sťahovali z okresného mesta do Bátoviec. Čerpali sme, samozrejme, zo skúseností, ktoré sme nadobudli počas ôsmich rokov pôsobenia vo viacerých priestoroch v Leviciach i počas štúdia na VŠMU. Boli sme vyzbrojení trpezlivosťou, tvrdohlavosťou, chuťou tvoriť a bezbrehou energiou. Financií bolo pramálo, takže všetko vyššie menované bolo to jediné, čo sme mali. A mali sme ešte zámer. Chceli sme vybudovať v Bátovciach slobodný a kreatívny priestor nielen pre seba, ale aj pre ďalších tvorcov a našich divákov. Keď sme v roku 2008 do bývalého kultúrneho domu v Bátovciach prišli, boli to zastrešené obvodové múry s dvoma šestnásť ampérovými ističmi, rozvodom studenej vody a so starým ústredným kúrením. Umelecký rozvoj organizácie sa realizoval zároveň s rekonštrukčnými prácami na budove, ktorú sme od obce získali do tridsaťročného prenájmu. Momentálne sme v stave, ktorý by sme mohli pomenovať ako uspokojivý, aj keď pri prívalových dažďoch máme zakaždým poplach, pretože strecha ešte nie je dôsledne zreparovaná a pivnice majú menší statický problém. Je však kde tvoriť, spolupracovníci majú kde bývať, môžeme si spoločne variť. Máme teplo, svetlo a množstvo iných civilizačných vymožeností. A pevne verím, že máme ešte i dostatok ideí, nápadov, konceptov a tvorivej energie.

Zmenili sa počas dvanástich rokov v Bátovciach zámery centra a jeho jednotlivé aktivity?
Umelecký program centra bol od počiatku rozdelený na štyri časti – prezentačný, vzdelávací, rezidenčný program a naša vlastná tvorba. Za dvanásť rokov sa na tejto štruktúre nič nezmenilo. Boli roky, kedy sa mohlo stať, že sme na niektoré z programových skladieb zatlačili viac a na ďalšie nezostávalo síl a ani ľudských kapacít. Jednotlivé programové sekcie však rastú – kvantitatívne aj kvalitatívne. Odpoveď zrejme nájdeme nielen v štatistikách, ktoré každoročne robíme pre Ministerstvo kultúry SR, ale i v náraste rôznych ocenení, mediálnych výstupov a odborných reflexií. A aj v náraste počtu divákov, ktorých náš program oslovuje. Sme čoraz úspešnejší v získavaní dotácií z rôznych grantových schém, či už je to Fond na podporu umenia, Active citizens fund, Ministerstvo spravodlivosti SR, EEA Grants, Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie SR, Európsky zbor solidarity, Erasmus+, program Leader Nitrianskeho samosprávneho kraja. 

Je však namieste povedať, že sme na rázcestí. Veľmi intenzívne uvažujeme nad smerovaním nášho vidieckeho kultúrneho centra aj našej divadelnej tvorby. Nie je to frustrácia, vyhorenie alebo úzkosť, ktorá nás k tomuto uvažovaniu vedie. Pandémia je v tomto smere istým akcelerátorom. Aktuálne máme umelecký program naplánovaný do konca roka 2022 a za sebou 22 rokov činnosti. Projektov je také množstvo, že na hlbokú sebareflexiu nezostáva čas a ani mentálne kapacity. Čoraz viac máme pocit, že potrebujeme pohľad na seba od externých mentorov.

V kontexte súčasnej situácie sa musím spýtať – ako vyzerá fungovanie Centra umenia a kreativity v dobe pandémie? Sú to chvíle plné bezmocnosti a frustrácie alebo sa dá tento čas bez bežnej prevádzky a návštevníkov využiť aj kreatívne?
Cítime sa ako škrečky v kolotoči. Pracujeme neustále, zaberáme nožičkami, ručičkami, mozgovými závitmi v šialenej frekvencii a napriek tomu máme pocit, že za nami nič nie je vidieť. Programujeme, meníme naprogramované a programujeme opäť, hoci vieme, že pomerne zbytočne. Vďaka donorom sa nám podarilo presunúť približne jednu tretinu programu z roku 2020 na nasledujúce dva roky. Ide prevažne o medzinárodné a veľké vzdelávacie projekty. V súčasnosti je to skôr o logistike testovania všetkých, ktorí prichádzajú do našich priestorov a o neustálej dezinfekcii dotykových plôch.

Radikálne sme rezignovali na live stream cez sociálne siete. Už počas prvej vlny sme nadobudli pocit, že online priestor je, slovami klasika, vykúpený a konkurovať streamovacím platformám je čisté zúfalstvo. Písalo sa, že kto nestreamuje a neudržuje kontakt so svojím publikom, ten o svoje publikum príde. Letné uvoľnenie opatrení nám ukázalo, že všetky naše živé podujatia boli naplnené ďaleko nad očakávania, a čo bolo prekvapivé ešte viac – medzi divákmi bolo nemalé množstvo nových návštevníkov. Počas roka sme posilnili najmä rezidenčný umelecký program – za dvanásť mesiacov sme zrealizovali 24 rezidencií. Počas prvej vlny sme robili úpravy priestorov, na ktoré počas bežnej prevádzky nie je vôbec čas. V marci 2020 k nám nastúpil cez program Európskeho zboru solidarity poľský dobrovoľník – herec Jan Niemczyk, ktorý zrealizoval množstvo kreatívnych workshopov pre deti základných škôl a venoval sa aj vlastnému výskumu témy k pripravovanej inscenácii.

Momentálne pracujeme aj na architektonickej štúdii exteriérov kultúrneho centra. Do Bátoviec príde záhradná architektka, kurátor a spoločne ideme pripraviť koncept prepojenia parku a galérie. Budeme sadiť stromy, kríky, kvety, osádzať lavičky, stavať audiovizuálne inštalácie a objekty. Budeme vonku na čerstvom vzduchu a možno sa k nám pridajú aj naši diváci ako dobrovoľníci. Máme šťastie, že kam sa u nás pozrieme, tam vidíme prácu, ktorá sa neurobí sama.

Ste jedno z mála slovenských centier, ktoré dlhodobo ponúka veľmi dobre štruktúrovaný projekt rezidenčných pobytov pre rôzne zameraných umelcov i teoretikov umenia, nielen zo Slovenska. V akých okolnostiach sa rodila myšlienka rezidenčného programu?
Myšlienka poskytovať priestor iným umelcom sa zrodila okamžite, ako sme vstúpili do Bátoviec. Uvedomovali sme si, že priestory potrebujeme využiť na maximum aj v čase, keď nad novými projektami pracujeme za stolom, v knižnici a za počítačom, a keď môžeme divadelnú sálu, štúdio a kompletnú techniku prepožičať iným umelcom. Začali sme zverejnením otvorenej výzvy cez zahraničné kultúrne weby. V prvý rok, 2009, nám prišlo viac ako štyridsať prihlášok od Kanady po Austráliu. Mohli sme sa rozhodnúť vytvoriť medzinárodné rezidenčné centrum a prijímať umelcov z celého sveta. Doba tomu priala. Boli sme súčasťou Európskej únie, začalo sa u nás platiť eurom. Slovensko bolo pre mnohých ešte stále exotikou, za ktorou sa oplatí vycestovať a v ponuke bolo množstvo dotačných schém na mobility pre mladých ľudí. Zdalo sa nám to však veľmi jednoduché a mali sme pocit, že by sme boli iba ako letisková hala s príletmi a odletmi. Chceli sme budovať vzťahy na Slovensku a podporovať slovenských umelcov. Na prvú výzvu zameranú na domácich tvorcov nám zareagovalo pár ľudí. Museli sme obvolávať našich kamarátov, spolužiakov, kamarátov spolužiakov a kamarátov kamarátov. Presviedčali sme ich, že rezidenčné umelecké pobyty na Slovensku majú zmysel a že to majú u nás vyskúšať. Umelecká rezidencia bola medzi slovenskými umelcami skôr neznámy pojem. Výnimku tvorili prevažne tanečníci. Zobrali sme to ako výzvu, ktorú treba prijať a dospieť k zmene paradigmy. Dnes v priebehu roka obdržíme vyše 80 prihlášok v troch programoch umeleckých rezidencií pre začínajúcich a etablovaných slovenských tvorcov, ďalších desať žiadostí v programe pre zahraničných umelcov.

Ako vyzerá rezidenčný rok 2021? S akými rôznymi projektami sa k vám žiadatelia hlásili a ktoré z nich vás zaujali natoľko, že sa dostali do konkrétneho výberu?
Zrejme aj v dôsledku pandémie sa stalo, že na otvorenú výzvu nášho rezidenčného programu zareagovalo 182 umelcov. Číslo nás prekvapilo, povedal by som dokonca, že šokovalo. Vyrátali sme, že ak by sme prijali všetkých žiadateľov a začali by sme s prvým pobytom v januári 2021, tak s posledným by sme skončili v septembri 2022. V priestore by nebolo nič iné, len rezidencie. Kurátorská rada vybrala štrnásť projektov, v ktorých sú zastúpené prakticky všetky oblasti súčasnej umeleckej tvorby. Vizuálne umenie reprezentujú Radovan Dranga, Alex Zelina, Klaudia Kosziba, Oľga Paštéková. Z divadelných projektov boli vybraní Uhol_92, DEPOG, Katanari, Taske Pop Collektive, Katarína Marková a Juraj Mitro. Za súčasný tanec je v programe Radoslav Piovarči s projektom Charon a za hudbu Mariana Bódyová, Eva Miškovičová a Francesco Morittu.

Aktuálne uzatvárame výzvu pre spisovateľov a pribudne ešte jedna pre teoretikov umenia. Nikdy však dopredu nevieme, ako náš výber zafunguje v realite. Snažíme sa pozerať na všetky žiadosti objektívne a racionálne, do rozhodovania vstupuje viacero faktorov aj trebárs nekvalitatívneho charakteru. Napríklad koľkokrát umelec u nás už tvoril, aký je predpoklad ďalšieho života diela. Snažíme sa mať vždy priestor aj pre niekoho úplne nového, neznámeho. Tento rok bol výber naozaj ťažký, pretože nám prišlo veľké množstvo zaujímavých konceptov. Prvýkrát som odpisoval nezaradeným tvorcom veľmi osobné správy aj so stručným hodnotením projektu, pretože som mal pocit, že odbaviť to jednotným hromadným mailom by bolo z našej strany nekorektné a nespravodlivé.

Viete po tých rokoch zhodnotiť prínos rezidencií – ako pre umeleckú komunitu, tak i pre Divadlo Pôtoň?
Pre nás sú to najmä nové impulzy. Narúšanie prípadného stereotypného života na slovenskom vidieku. Mnoho ľudí má dojem, že sme v Bátovciach v akejsi izolácii, že si vytvárame vlastný neprístupný ostrov. Vôbec nemáme taký pocit. Keď máte skupinu tvorcov alebo jednotlivcov v priestore polovicu mesiaca viac než dvadsaťkrát za rok, každé ráno sa stretávate na káve, počas dňa na seba narážate a večer sa rozprávate pri pohári vína o súčasnom umení a inšpiráciách, cítite, že je to pomerne živý organizmus, ktorý nekorešponduje s predstavou o kultúrnom centre na periférii periférie. S umelcami si vytvárame takú malú „bátovskú kaviareň“. Zrealizovali sme už 120 rezidenčných umeleckých pobytov. Na svojich dielach tu pracovalo viac než 1100 umelcov z celého sveta. Máme takú databázu kontaktov, že by sme mohli rezidentov oslovovať priamo, ale nerobíme to. Každá nová otvorená výzva totiž prináša do Bátoviec nových zaujímavých ľudí. Z našich rezidentov sa niekedy stanú aj naši spolupracovníci. Katarínu Cakovú sme objavili pred projektom Miracles a neskôr spolupracovala na výtvarnom koncepte k inscenáciám Americký cisár, Pastierska symfónia Swing Heil!, Ivana Mer s Cristianom Estrellom po svojej rezidencii v Bátovciach skomponovali hudbu k Americkému cisárovi aj Pastierskej symfónii. S Elou Lehotskou, ktorú sme herecky a ľudsky objavili počas jej rezidencie u nás, tiež spolupracujeme už na treťom projekte. Križovatky našich ciest sa preťali v ten správny čas.

Myslím, že sa nám podarilo v Bátovciach vybudovať bezpečné a slobodné miesto, do ktorého sa každý z našich rezidentov rád vracia. Máme už niekoľko prípadov, keď viacnásobný rezident prišiel do budovy a povedal, že je konečne doma. Zaváňa to pátosom, ale znamená to pre nás veľa. Počas rezidenčných pobytov nenasadzujeme žiadny prezentačný program, aby umelci mohli pracovať v takom čase, kedy to vyhovuje im a nemuseli sa prispôsobovať prevádzkovým potrebám. Táto skutočnosť je medzi umelcami veľmi cenená. Chceme, aby rezidentom patril priestor a aby sa na istý čas stali súčasťou Bátoviec. Ďalšou veľkou devízou je to, že umelci bývajú priamo v budove, čiže do ateliérov prebehnú z izby len v papučiach. V slovenskom kontexte je takýchto centier minimum.

A čo prináša rezidenčný program i ďalšie aktivity centra samotným Bátovciam a miestnym obyvateľom?
Pred piatimi rokmi sme začali s realizáciou aktivít rezidentov v prospech miestnych komunít. Vnímame to ako dôležitú súčasť rezidencie. Každý umelec by mal za sebou zanechať nejakú stopu. Je to mravčia práca, ale som presvedčený o tom, že aj prostredníctvom týchto aktivít budujeme vzťahy s našou lokalitou. Aktivity kultúrneho a umeleckého centra majú pre Bátovce aj ďalší nemalý význam. Vytvára sa tak pozitívny obraz o obci. Bátovce získavajú prívlastok umeleckej a kultúrnej obce, sú odlíšiteľné od desiatok okolitých dedín, ktoré svoje PR – ako hovoria chlapi v bátovskej krčme u Diliša – budujú prostredníctvom folklóru, tradičnej kultúry, pamiatok alebo prírodného bohatstva. Bývalé kráľovské mestečko, neskôr okresné mesto Hontianskej stolice s tisíckou obyvateľov, má najväčšiu slávu dávno za sebou. Napriek tomu, alebo práve vďaka tomu, vždy nájdeme v archívnych materiáloch zaujímavosť, ktorá nás na Bátovciach prekvapí. Napríklad to, že tu pár hodín strávila Božena Němcová, keď bolo potrebné na jej koči prepriahnuť kone. Alebo, že do Bátoviec pravidelne cestoval Martin Kukučín, ktorý svoju novelu Mišo zasadil do dediny Blatovce, teda Bátovce. Nehovoriac o tom, že neďaleko od dediny je Spečený val, nad ktorým si lámu hlavy historici a archeológovia už niekoľko desiatok rokov. Sme si istí, že presídlenie našej kultúrnej organizácie z Levíc do Bátoviec nebol márny krok.

S témou rezidencií sa spája aj pripravovaný medzinárodný projekt Vzkriesenie zázraku. Ten zároveň nadväzuje na site-specific dielo Miracles, ktoré ste v Bátovciach spolu so Slávou Daubnerovou a súbormi Debris Company a Med a prach uviedli na jar 2017. Aké všelijaké „zázraky“ nový umelecký projekt, ktorý organizujete v spolupráci s partnermi nielen zo Slovenska ale i z Nórska, Islandu a Lichtenštajnska, v sebe skrýva?
V Pôtoni máme také heslo, že prečo robiť veci jednoducho, keď si ich môžeme skomplikovať. Ak by sme mali vybrať projekt, ktorý to absolútne vystihuje, tak je to práve séria produkcií k téme „zázraky“. Patria sem Nočné potulky Bátovcami z roku 2015, inscenácia Miracles a Apel lokality z roku 2017 a nakoniec site specific performancia Resurrection du miracle vo Francúzsku. Ak mám vysvetliť pripravovaný medzinárodný projekt, ktorý vyvrcholí v roku 2022, musím sa vrátiť do roku 2014. V tom čase sme realizovali po prvýkrát rozsiahly vzdelávací projekt Psota na Slovensku s témou extrémizmu, rasizmu, xenofóbie. V Slovenskom národnom divadle sme vytvorili časť Nezabiješ v rámci inscenácie Desatoro a za sebou sme mali ťažké témy repatriácií medzi Československom a Maďarskom, vysídlenie obce Mochovce – inscenácia Terra Granus, chudoba na Slovensku – inscenácia Psota, národná identita – Krajina nepokosených lúk. Boli sme unavení z terénnych výskumov, zo stretnutí s reálnymi ľuďmi mimo našej bubliny. V spoločnosti stále viac, aspoň podľa nášho vnímania, začali naberať na sile negatívne emócie, skepsa, frustrácia a chaos. Uvažovali sme, či náš jazyk a výrazové prostriedky, častokrát drsné, naturalistické a kontroverzné, nie je potrebné konvertovať. Rozmýšľali sme o tom, ako sceliť rozrušený priestor, v ktorom žijeme a zároveň o ňom rozprávame, vo svojich inscenáciách. Kde a ako hľadať harmóniu, krásu a kompaktnosť? Zaujímalo nás, čo si o tom myslia naši kolegovia. A vymysleli sme Miracle. Pre nás to bol výnimočný projekt kvôli umeleckému i ľudskému stretnutiu. Chceli sme naše premýšľanie nad pojmami krásy ďalej rozvíjať a zároveň pritom pozorovať účastníkov celého projektu.

Náš nový projekt je uvažovaním o ceste, o putovaní, o púti, o chôdzi, o zvnútornení, o sceľovaní… Cesta „diváka“ je rovnako dôležitá ako umelecké diela, ktoré vzniknú pre tento projekt. Ale ak by sme mali rozprávať projektovým a grantovým jazykom, tak takto: Pripravovaný dvojročný medzinárodný projekt, ktorého je Pôtoň lídrom, počíta s trasou, ktorá bude mať niekoľko desiatok kilometrov a niekoľko desiatok umeleckých pozastavení. Na projekte spolupracujeme s nórskymi, lichtenštajnskými, islandskými a slovenskými umelcami, ktorí budú v daných lokalitách trasy tvoriť svoje nové diela na súčasné civilizačné témy. Výsledkom bude trojdňové putovanie divákov po regiónoch Hontu a Tekova. Spájame sa so samosprávami, miestnymi občianskymi združeniami, turistami, lokálnymi producentmi potravín. Chceme projektom obsiahnuť celý región a vyvinúť nový model festivalu, ktorý má prepájať súčasné umenie, lokálnu históriu, gastronómiu, pamiatky a prírodné lokality.    

Divadlo Pôtoň samozrejme stále realizuje aj inscenácie vo vlastnej produkcii. Aktuálne pripravujete napríklad koprodukčnú inscenáciu s Horáckym divadlom Jihlava pod názvom Swing Heil!. Akým spôsobom prepájate vašu tvorbu s aktivitami Centra umenia a kreativity?
Oddeliť našu tvorbu od projektu Centrum umenia a kreativity by bola nesmierne náročná úloha, ak nie beznádejná. Témy našich inscenácií sa premietajú do väčšiny aktivít a podujatí celoročného projektu v Bátovciach. Nevieme si predstaviť robiť to iným spôsobom. Otázka by mohla znieť aj takto: Bol by projekt Centrum umenia a kreativity odlíšiteľný od celoročných projektov iných kultúrnych centier, ak by sme nerealizovali vlastné inscenácie? Do istej miery áno, pretože je veľký rozdiel prevádzkovať kultúrne a umelecké centrum v Bratislave a iné na slovenskom vidieku. Ak si však zrekapitulujem naše inscenácie od roku 2009, tak práve vďaka nim sa naše „vidiecke laboratórium“ stalo magnetom pre množstvo ľudí a zároveň sa pomerne rýchlo dostalo na kultúrnu mapu Slovenska. Psota, Krajina nepokosených lúk, Nevesta hôľ, Miracles, Americký cisár, Pastierska symfónia. Každá z týchto inscenácií zarezonovala iným spôsobom a pritiahla k nám novú skupinu divákov.

V pripravovanej inscenácii Swing Heil! otvárame množstvo tém a otázok, celospoločenských, ale aj intímnych a osobných. Ak pandémia dá, mala by sa pravidelne uvádzať v Bátovciach a v Jihlave. Inscenáciu určite zaradíme do programu podujatia Psota na Slovensku, v rámci ktorého budeme študentov stredných a vysokých škôl provokovať k uvažovaniu o umení, histórii, morálke a zásadných ľudských postojoch. Už ju len odpremiérovať. Pôvodný termín premiéry bol v máji 2020. Momentálne veríme, že premiéra bude v marci 2021. Či už pred hŕstkou divákov alebo online, je to jedno, potrebujeme to uzavrieť a posunúť sa ďalej.

Katarína K. Cvečková

Katarína K. Cvečková

Absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU v Bratislave. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a s tým súvisiacej pedagogickej činnosti - pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania o súčasnom tanci Píš ako tancujú. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku.