MLOKi
Wim Vandekeybus: Mockumentary of a Contemporary Saviour (foto  D. Willems)
Wim Vandekeybus: Mockumentary of a Contemporary Saviour (foto D. Willems)

ImPulsTanz: Impulzy anti-mainstreamu

Súčasný tanec je ako premenlivý búrkový oblak. Ak aj niekto povie, že vyzerá ako ovca, náhle uvidí čosi celkom iné. Rozmanitý žáner zahŕňa okrem tanca aj veľkú skupinu performatívnych produkcií. Aj preto sa v letných mesiacoch na viedenskom festivale ImPulsTanz nestretli len diela, ktoré by ste do kolónky súčasný tanec zaradili automaticky, ale aj tie vyhrotenejšie a provokatívnejšie.

Nič asi rozpoloženie dramaturgickej rady nevystihuje príznačnejšie ako výber flámskeho všeumelca Jana Fabreho. Roky operuje na viacerých umeleckých frontoch. Je performer, a zároveň tvorí choreografie, výtvarné inštalácie, inscenácie… V umeleckej mláčke sa teda čľapoce interdisciplinárne, pláva v nej voľne bez obmedzení, bez snahy umelecky sa vyhraniť alebo definovať. Všetko dohromady skĺbil aj v sólovej performancii I am Mistake. Fabre sa tu pasuje do polohy umeleckého diela, svoj výstup realizuje v galérii, kombinuje improvizáciu s vopred pripraveným (aj keď netradičným) duetom. Spočiatku len voľne prechádza priestorom, spytuje si svoje svedomie smerom k stenám foyeru a deklamuje, prečo sa považuje za chybu. Čoraz intenzívnejšie narúša aj intímny priestor divákov, presnejšie diváčok, ktorým kde-tu vtisne na pery bozk. Po úvodnom putovaní jednu z nich schmatne pre vášnivo-perverzné zovretie plné dotykov a bozkov. V tejto choreografii sa spolu začnú pohybovať po celej galérii a až dokonca sa od seba neodlepia. Sprvoti nie je jasné, že ide iba o dohodnutú výpomoc, no toto zistenie netrvá dlhšie ako bizarný a monotónny part. Živá výtvarná inštalácia podáva Fabreho vytrhnutého z bežnosti, len okrajovo „šmrncnutého“ súčasným tancom, navyše uväzneného v nedivadelnom priestore. I am Mistake by však práve preto mohlo byť podtitulom celého ImPulsTanzu. Sú všetky alternatívne formy, ktoré oproti mainstreamu festival ponúka, len tvorivou chybou?

Z malej vzorky, ktorú som navštívil (v zmysle toho, čo si pod pojmom tanec predstavujeme), sa najklasickejšie javila remeselne bezchybná inscenácia Wima Vandekeybusa a skupiny Ultima Vez. V Mockumentary of a Contemporary Saviour šlo o cestu v čase. Aj keď nás Vandekeybus ťahal do fiktívnej budúcnosti, Francúzi by si možno zaspomínali na Sartra a slovenský kritik intenzívne na Bukovčana. Niekto (asi Boh) uväznil rozmanitú vzorku postáv v spoločnom priestore a čase. Nikto nevie, prečo tu uviazli a aká je ich úloha. Nemajú žiadnu možnosť uniku, môžu len hľadať indície, čo s nimi ten „niekto“ zamýšľa. Ako čas plynie, čím ďalej, tým otravnejšie sa zaoberajú zmyslom svojej existencie, pričom v ich myslení a konaní sa zrkadlia strachy, zlyhania, hádky, agresia a najmä kopec frustrácie z nepochopiteľnej situácie. Dlhočizné monológy plné „béčkovej“ filozofie striedajú obrazy, v ktorých protagonisti mlčia a podstatou je pohyb. Rôznorodé techniky tanečníkov (od bojových umení, cez gymnastické triky a kde-tu i nejaký hazard), však rozpačitý dojem nezachránia. Priveľa prázdnych slov ukrytých za efekty znamená únavný zážitok (použitý je aj slávny budovateľ atmosféry stroboskop). Najnormálnejšie je tentoraz synonymum pre najslabšie. A to napriek tomu, že ide o svetoznámu, overenú a vysokokvalitnú skladbu tvorcov a performerov. Veľké filozofické zovšeobecnenia, žiaľ (a možno skôr našťastie), akosi nie sú v móde.

Viac sa nosia autentické príbehy. Najmä ak ide o osudy zaujímavých ľudí − „uzlov“ netradičných životných situácií, navyše z kultúrnej oblasti, ktorá je európskemu divákovi vzdialená. Germain Acogny to v tomto zmysle mala možno ľahšie ako Vandenkeybus. Túto africkú choreografku často označujú ako matku súčasného afrického tanca. Jej dielo Somewhere at the Beginning je iné, pretože v ňom nedáva do pohybu cudzie telá. Sólo na vrchole kariéry je konfrontáciou s históriou vlastnej rodiny. Denník jej otca i spomienky na starú mamu obnažujú jej korene a zároveň poodhaľujú identitu kolonizáciou poznačenej Afriky. O dve generácie mladší režisér Mikael Serre na javisku kombinuje tradičné materiály s modernou technikou. Perie, drevo a kameň sa stretávajú s viacnásobnou videoprojekciou, svetelným dizajnom, technickými zázrakmi a uprostred tejto zrážky sa pohybuje Acogny. Tak ako sa na javisku mieša pôvodné s novým, ako sa v Afrike zráža tradičné s európskym „moderným“, tak v jej minimalistickom súčasnom tanečnom štýle miznú a znovu sa objavujú prvky folklóru. Citácie z otcovho denníka, fragmenty videí i monológy performerky sa dotýkajú apartheidu, konfrontácie kresťanstva a pôvodnej viery, mytológie, aj stále platných spoločenských tém, akou je i polygamia. Acogny je v neustálom spojení s osobnou históriou, a zároveň premýšľa o súčasnej podobe kontinentu. Túto zrážku odzrkadľuje aj v tanci. Voľne prechádza medzi rozohrávaním príbehov, civilným bytím na scéne i abstraktnejším predvádzaním psychických stavov. Somewhere at the beginning nie je klasická tanečná inscenácia, ale bezchybne poskladaná úvaha, ktorá v istých momentoch nafúka do očí saharský piesok a vytlačí z nich slzu.

Malé zátišie rozmanitosti, ktoré tu ponúkam, zďaleka nezodpovedá diverzite festivalu, no dáva odpoveď na otázku, či iné znamená chybné. Ešte viac ale naznačia ďalšie mená festivalu. Patrí sa spomenúť performera Iva Dimcheva, konceptuálnu umelkyňu Akemi Takeyu, či skupinu Rosas. Netreba tiež opomenúť fakt, že okrem I am Mistake ponúkol ImPulsTanz celkový profil Jana Fabreho a s ním aj premiéru jeho Belgian Rules. Keď to minulý rok spáchali v Bruggách v rámci festivalu December Dance 15, umožnili mu dokonca dramaturgicky „kurátorovať“ celý festival. Filozofia programu bola vo výsledku podobná. To iba dokazuje, že súčasný tanec je v neprestajnom a nezastaviteľnom víre.

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla či rekonštrukcií historických inscenácií sa zaoberá výskumom vplyvov environmentálneho myslenia na súčasné scénické umenia a ich dosahu na prírodné prostredie. Pravidelne moderuje rôzne zamerané diskusie – v spolupráci s Miestom M, združením Uhol_92 či v rámci cyklu Štúdia 12 Veda v divadle. Od roku 2015 pracuje v Divadelnom ústave Bratislava, aktuálne ako člen Centra výskumu divadla. Posledné roky sa dramaturgicky podieľa aj na výbere inscenácií pre festival Dotyky a spojenia.