Dokument o Opatovciach, oratórium o civilizácii

Horné Opatovce existovali sedemsto rokov, aj keď im dejiny neboli vždy naklonené. Ich koniec bol však rýchly a nastal vo chvíli, keď to nikto nečakal. Stavba (stále fungujúcej) hlinikárne v polovici minulého storočia priniesla do obce pracovné možnosti, rozvoj infraštruktúry a prosperitu. Ale fabrika naštartovala aj zánik. Začalo to úhynom včiel, nasledoval popolček, neskôr pokles úrodnosti, choroby dobytka a napokon vysťahovanie.

Dokument je libreto, libreto je skladba

Dokumentárny materiál o dlhej existencii obce – informácie z archívov, fakty, výpovede miestnych – tvorivý tím rozvinul do formy poetického libreta. Libreto Lehotská „naspievala“ do kompozície Michala Paľka. Hudobník materiál následne upravil a vytvoril výraznú nahrávku. Vznikol tým žánrový mix folklóru, world music, hip-hopu aj chorálu, ktorý pracuje s hlasovými polyfóniami, skreslením hlasu, s arytmiou. Výsledné znepokojujúce oratórium zaznieva z reproduktorov takmer počas celej inscenácie.

Nahrávku sprevádza akcia na javisku. Lehotská spočiatku stojí na kraji scény ponorená členkami do hliny, uväznená v akejsi kôre. Pomaly sa oslobodzuje a o chvíľu na to už mačetou seká kusy mäsitej hliny, z ktorej vyteká krv. Po zrode sveta sa tu rodí človek a potom samotné Opatovce. Vznik dediny znamená rozdeľovanie pôdy, záujmov, sociálnych sporov, korene nasledujúcich problémov, ktoré sa však netýkajú iba tejto dediny.

Káblový Leviathan

V ďalšej časti sa na scéne rozžiari rozmerná spleť káblov. Aj vďaka skupinovému výtvarnému konceptu (Alex Zelina, Radovan Dranga, Katarína Caková, Iveta Ditte Jurčová) inscenácia nie je iba príbehom o tom, ako fabrika zničila dedinu, ale metaforou civilizačnej autodeštrukcie a varovaním pred budúcnosťou. Pletenec drôtov reprezentuje hlinikáreň, jej vplyv na všetko okolo, no istým spôsobom aj súčasný stav na Zemi. Toto abstraktné monštrum je efektné (je doň napríklad zamotaná malá replika srnky), funkčné (performerka časť z neho obracia smerom k divákom, aby videli jeho štruktúru), ale v niektorých momentoch sa s ním pracuje až príliš doslovne. Napríklad vo chvíli, keď sa dozvedáme, že do dediny fúkalo exhaláty fluóru, ťažké kovy a mnoho ďalšej chémie, z objektu sa valí hustá para. Je to nepochybne vizuálne pôsobivý moment, ktorý však ostáva bez symbolickej nadstavby.

Akcia symbolizuje neakciu

Omnoho symbolickejšia, tajomná, no dostatočne výpovedná je akcia Lehotskej. V spomínanom obraze je „pripútaná“ k stoličke a mimicky a gesticky reaguje na impulzy textu. Tým, že imituje celú škálu reakcií obyvateľov i dobytka, zachytáva celý proces výstavby až po zánik obce. Lehotská v slede zmien rýchlo strieda emócie – od nadšenia cez údiv, nepochopenie, zmätok až po bolesť a apatiu. Niekedy performerka ilustruje libreto, inokedy je vzťah k nahrávke nejasný. Medzi textom s jasným odkazom a nejasnými výrazmi performerky (navyše v spojitosti so svetelnými zmenami na objekte) sa rodí zaujímavá nejednoznačnosť. Je to ideálny priestor pre zapojenie imaginácie a domýšľanie si. A preto, hoci sa v najdlhšom obraze inscenácie toho na javisku veľa neudeje, nie je to „otrava“. Vzhľadom na neutrálny tmavý kostým performerky sa navyše ponúka interpretácia, že okrem Opatovčanov zastupuje Lehotská aj súčasného človeka, ktorý čaká, diví sa, trpí, skrátka všetko prežíva, no nijako nezakročí. 

Inscenácia je minimalistický nárek za obcou Horné Opatovce a rovnako varovanie pred ľahostajnosťou, vyčkávaním, aj apatiou. Takéto trúchlenie, ktoré sprítomňuje staré aj nové traumy, však nie je beznádejné. „Načo je nám poézia o tom, čo nebolo, nie je a nebude?“ zaznieva v závere. Terra Apathy je poézia o tom, čo bolo a o tom, čo je, ktorá v úplnom závere obsahuje aj nenápadnú výzvu, že tak byť nemusí.