Didaktický ceremoniál o konci ľudstva

Pre svoj najnovší projekt si Mazalán zvolil viacero neskorostredovekých predlôh. Sú nimi najmä anonymné anglické morality Everyman a Ľudstvo z druhej polovice 15. storočia. Práve žáner morality ponúka kľúčovú optiku, akou najnovšiu inscenáciu s názvom Ľudstvo/Mankind čítať. Načrtnutý príbeh je modelový a vystupuje v ňom viacero alegorických postáv. Ukazuje cestu človeka – Ktokoľvek musí na záver svojho života zúčtovať svoje rozhodnutia. K tomu ho na Boží pokyn vyzve Smrť, neoblomná a neústupčivá večná sprievodkyňa. Popri Dobrých skutkoch je jedinou, s kým môže Ktokoľvek rátať ako s poslednou istotou.

Túto púť človeka znázorňuje a zároveň komentuje herecké trio – Jana Oľhová, Zuzana Porubjaková a Michal Noga. Sú akýmisi rozprávačmi a zároveň v prehovoroch zastupujú aj personifikované cnosti či hriechy. Ich prejav je pritom veľmi prirodzený a aj vďaka tomu sa zotiera divadelná ilúzia. Kým sa u hercov rozvinie úloha rozprávačov, vystupujú v pozícii akýchsi konštruktérov. V úvodnej časti totiž prinášajú na scénu škatule s technickým obsahom – drevené latky, papiere, kancelárske potreby. V jednotnom čiernom oblečení, neskôr aj s baterkami na hlavách, akoby priestor kaplnky zameriavali či posudzovali jeho pravosť. Možno uvažovať aj o tom, že skúmajú vierohodnosť sveta aj samotného človeka, či dokonca sklamaného Boha. Herci sa pohybujú po centrálnom priestore kaplnky, odkiaľ divákom rozprávajú príbeh slovami, ale aj znakovo, keď na protiľahlú stenu kladú spomínané drevené latky, na ktoré lepia papiere s latinskými heslami, stredovekými obrazmi aj fotografiami rôznych častí tiel. Akoby manifestovali význam príbehu, bojovali za solidaritu a empatiu v spoločnosti. Do inscenácie prinášajú skôr pragmatický odstup a nadhľad, kritické hodnotenie ľudstva – najmä jeho mocibažnosti, nenásytnosti a tvrdohlavosti. Racionalita spätá s hereckým triom je vo veľmi funkčnom kontraste k hlasom hudobného ansámblu Ad Fontes.

Hudobnému telesu patrí vyvýšená časť priestoru kaplnky nad oltárom. Spevácky prejav a hudobná (takmer výlučne vokálna) dramaturgia dopĺňajú príbeh človeka, ktorý na konci života smeruje k pokániu. Zároveň podčiarkujú herecké prehovory či akcie, a sú tiež významným činiteľom budujúcim obradnú atmosféru. Dohromady je v skupine päť hlasov, pričom niektoré skladby interpretujú iba niektorí z nich.

Inscenáciu otvára spev na príjemných pomalých vlnách skladby Ave Maria v štýle unisónneho gregoriánskeho chorálu. Spevácky je veľmi pôsobivý trojhlas Júlie Urdovej, Sylvie Urdovej a Zuzany Badárovej. Práve soprán poslednej menovanej pôsobí miestami až anjelsky a napĺňa v mystickej ozvene priestor celej gotickej kaplnky. Z číreho unisona nás niekedy vytrháva chvejúci sa dramatický barytón Petra Mazalána a soprán Evy Šuškovej. Možno ich vnímať ako sólovejšie komentáre k životnej ceste človeka či dokonca ako výkriky bolesti jednotlivca pred Božím súdom.

Okrem pasáží gregoriánskeho chorálu zaznievajú aj skladby benediktínky Hildegardy z Bingenu, latinsko-nemeckej autorky, skladateľky, liečiteľky, mystičky a vizionárky z 11. – 12. storočia. V inscenácii sú použité ukážky z jej zbierky viac ako sedemdesiatich monofonických spevov a hymnov Symphonia armoniae coelestium revelationum (Symfónia harmónie nebeských zjavení). Prekvapivo však Mazalán nesiahol po jej latinskej hre o cnostiach Ordo Virtutum, ktorú možno považovať za najstaršiu zachovanú moralitu s hudobným sprievodom,kde personifikované ľudské cnosti bojujú s diabolskými postavami.

Vo výbere sa objavuje aj pasáž z kantáty Carmina Burana v spracovaní nemeckého skladateľa Carla Orffa z roku 1936. Pôvodne to bol cyklus piesní z 11. – 13. storočia, ktorý obsahoval piesne náboženské, satirické a moralistické, ako aj pijanské, ľúbostné a oslavujúce jar, spísané od túlavých spevákov a hudobníkov. Orffovo hudobné spracovanie má dramatický charakter, čo ponúklo tvorcom bohatú plochu na interpretáciu kolesa Šťasteny a pominuteľnosti človeka. Konkrétne časť Na jar, ktorá je v inscenácii spevácky interpretovaná, prináša do príbehu o útrapách človeka nádej na spásu.

Kompozične sa spevácke čísla striedajú s performatívnymi, ktoré postupne získavajú na hereckej intenzite. Akoby dielo bolo samo osebe liturgiou a herci vykonávačmi obradov, čo je v podnetnom paradoxe k svetskej povahe morality ako žánru. Tá stojí v rámci dejín divadla na hranici náboženskej a svetskej hry ako zdramatizovaná alegória s výchovným rozmerom. Ludickosti a humoru je v Mazalánovej inscenácii málo, dominuje edukácia o správnom spôsobe života prostredníctvom odstrašujúceho príkladu. Stredoveká hrubozrnnosť je nahradená kultivovanosťou a úvahami o maličkom človeku, jeho osamelosti, úzkosti a neistote.

Hoci dielo pôsobí vcelku jednoducho, nesie mnoho intertextuálnych odkazov. Mazalán s nami hrá hru – obrazy z Biblie pauperum, Biblie chudobných, ktoré majú byť ľahko odčítateľné, sprostredkúva prostredníctvom konceptuálnej mnohovrstevnosti. Holým chrámovým stenám dominujú obrovské písmená niekoľkých slov v latinskom jazyku. „Konštruktéri“ ich nalepia na drevené latky, len aby ich o chvíľu bezducho zvesili. Biblia pauperum ut musica, imago et drama (Biblia chudobných ako hudba, obraz a dráma) sa tu teda realizuje v doslovnom význame – uplatnená je hudobná, vizuálna aj dramatická zložka –, no na konceptuálne povýšenej úrovni.

V časti Vir dolorum (Muž bolestí) performeri postupne skladajú mozaiku trpiaceho človeka s kusmi chorého tela. Obraz je opäť v zvláštnej ambivalentnosti zdoslovnený i metaforický – mozaika vytvorená z kusov papiera s jednotlivými časťami tela rôznych ľudí je obrazom celého ľudstva, bezmenného Kohokoľvek v utrpení. Je to obraz neznámeho, vzdialeného, a predsa konkrétneho tela. Pôsobí ale aj ako proroctvo konca jedného človeka, predestinovaný osud, varovanie či pomenovanie reality. Ľudstvo je choré tak, ako je chorá jeho najmenšia jednotka – človek.

Najsilnejšia je záverečná časť Confessio (Vyznanie či spoveď). Postava Ktokoľvek prichádza na koniec svojej cesty a spovedá sa z hriechov. Zo svojich trápení sa vyznáva aj ohrdnuté Milosrdenstvo. Veľmi funkčne sa tu vrství problematika spovede duchovnej a psychoterapeutickej. Rozprávačka Jana Oľhová vysiela jedny z posledných slov. Herečka civilne do pripravenej kamery priznáva zámer tvorcov – priniesť moralitu, no vyhnúť sa moralizátorstvu. Údajne mali ambíciu spolupracovať aj s terapeutmi, no podľa slov Oľhovej, „tí na to nemali kapacitu“. Hoci to môže pôsobiť ako ďalší odcudzujúci prvok, prehlbuje to problém vnútornej krízy jednotlivca. V akom svete to žijeme, kde na nás Boh musí povolať Smrť, aby sme začali prehodnocovať svoj život; kde Milosrdenstvo žiali opustené v kúte; a kde ani terapeuti nemajú kapacitu riešiť problémy klientov utrápených z pocitu vlastnej márnosti? Pocity nás, ľudí 21. storočia, sa tak vzájomne zrkadlia so stredovekým Kýmkoľvek.

Scénické dielo Petra Mazalána a jeho tvorivého kolektívu prináša hlboký duchovný zážitok. To, ako pomenúva realitu cez zdanlivo vzdialenú historickú látku, len zvyšuje pocit ľudskej pominuteľnosti. Je to dielo protichodných a predsa vzájomne nevyhnutných kontrastov – dielo mravoučné i poetické, schematicky predvídateľné a pritom koncepčne nasýtené, úzkostne trýznivé aj ironicky pragmatické. A to zvlášť vo svojich dozvukoch, keď emócie z „posvätného“ priestoru a najmä čistých speváckych výkonov ustúpia pred racionalitou a ponorom späť do krutej reality.

Zaujímavé je sledovať toto dielo na osi minulosť – súčasnosť – budúcnosť, respektíve na križovatke medzi dejinami (vrátane dejín umenia a divadla) a (ne)aktualizáciou. Príbeh je nadčasový a zrozumiteľný bez esenciálnej potreby zosúčasniť ho, výrazové prostriedky súčasné, no zároveň s obradným historických podtónom. Mazalán ponúka aj tentoraz organické spojenie priestoru, formy, predlohy i obsahu. Vytvára svojský ceremoniál o konci sveta i človeka – je liturgický a vysoko konceptualizovaný. V naznačenej miere ide o divadlo sveta, zastrešené koncertným spracovaním s hutnými hereckými výstupmi. K stredovekému synkretizmu chýba už iba výraznejšia pohybová línia, ktorá by mohla byť aj dôvetkom tanca smrti.

Odborné korektúry: Diana Pavlačková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová