Cukrová vata č. 2: Nevyužitý potenciál

Takmer rovnaký inscenačný tím pod vedením režiséra Michala Beleja sa v diele Cukrová vata: Party is over rozhodol pozrieť na rovnakú tému. Okamih, ktorý predstavuje deliacu čiaru medzi inscenáciami, je pôrod – narodenie Šinkovej dcéry. Zvedavosť divákov, ako bude príbeh pokračovať, mohla performerka vzbudiť aj vďaka svojmu priamočiaremu a úprimnému postoju v Cukrovej vate. Neraz totiž priznávala i nepríjemné skutočnosti spojené s tehotenstvom a oprávnené obavy. Čo sa teda od vlaňajška zmenilo? Čo materstvo umelkyni dalo a čo vzalo, respektíve s čím sa rozhodla podeliť s publikom?

Šinkovej hlas započujeme najprv z hľadiska, kam sa usadila. Vzápätí sa víta s divákmi, najradšej by všetkých prítomných vyobjímala. Je nadšená, že sa z izolácie na materskej „dovolenke“ konečne dostala medzi ľudí. Jej kedysi bežné pôsobisko je pre ňu momentálne skôr únikom, miestom kontaktu s vonkajším svetom. Je tu tak trochu ako hosť, napoly prítomná a čiastočne vzdialená – v myšlienkach doma s dieťaťom. Chaotický chod dňa a starostlivosti o novorodenca naznačuje, keď si akoby samovoľne rytmickým pohybom sype na hlavu a plecia detský púder.

Zatiaľ čo prvá časť, ktorej uvádzanie bolo limitované na obdobie tehotenstva, pôsobila pomerne originálne a demaskovala nevšedné pohľady na materstvo verzus single život, jej pokračovanie už neprináša významový posun. Textová zložka, ktorej autormi sú okrem Beleja aj obe herečky, pôsobí omnoho menej prepracovane a vedie k opakovaniu niektorých motívov, ako napríklad hľadanie podoby modernej ženy, skĺbenie povinností a rozkoše či porovnávanie istoty, zázemia a stability s voľnosťou a slobodou. V dramaturgicky voľnom až rozdrobenom celku sa spomína tiež klimatická beznádej či energetická kríza.

Hoci má Šinková oproti svojej hereckej kolegyni výhodnejšie postavenie (bohatosť nového materiálu), otázne je, či aj dokáže naplno využiť priestor, ktorý si „ukradla“, na svoju sebarealizáciu. Obmedzuje sa skôr na zdôrazňovanie praktických problémov spojených s materstvom, akými sú napríklad organizácia času či únava. Tie sú pomerne banálne a všeobecne známe, preto nemajú veľký potenciál zasiahnuť diváka. Pocity a dojmy zo svojej aktuálnej situácie Šinková s divákmi nezdieľa v intímnejšej rovine, nevyznáva sa zo svojich citov k novonarodenému potomkovi. Neprehodnocuje svoje nastavenie pred pôrodom a teraz. Tak, ako sa na mnohé veci ponosovala vtedy, deje sa to opäť. Možno zámerne sa nepokúša o hlbšiu autenticitu, nechce svoje súkromie vystaviť na verejnosť, netúži exhibovať materstvom. Tento nevyužitý potenciál však škrie ešte viac po tom, čo inscenácia smeruje k umelo vytvorenému koncu. Šinková totiž vyhlási, že už je neskoro, preto sa musí vrátiť domov. Prestáva teda hrať. V tejto chvíli Ondrušová promptne prichádza s riešením – v rýchlosti opisuje scény, ktoré sa podľa plánu ešte mali odohrať. Tento princíp však vyznieva ako zásterka či skratkovité predstavenie toho, čo sa mohlo na scéne skutočne diať.

Ondrušová si, rovnako ako vlani, aj tento rok život – neohraničený limitmi materských povinností – raz užíva, inokedy v ňom tápa. Jej nepriaznivejšia východisková pozícia spočíva v tom, že od predošlého skúšobného procesu neprešla takou životnou zmenou ako Šinková. Musí byť preto pravdepodobne náročné hľadať nové tvorivé impulzy na už spracovanú tému a neopakovať sa pritom. V úvodnej funkčne vystavanej scéne nastoľuje základnú situáciu, keď sa márne snaží riadiť sa podľa inštrukcií hlasu z mobilu simulujúceho princíp autonavigácie. Namiesto hľadanej ulice či mesta sa ju však systém snaží zorientovať v životnej ceste. Ukazuje, kadiaľ musí prejsť, aby dospela k „ukážkovému životu“. Neosobný a umelý hlas má vo všetkom jasno: „O dva roky odbočte smer materstvo,“ alebo: „Blíži sa štyridsiatka – posledný spoločnosťou akceptovaný vek na otehotnenie.“ Čo však s tými, ktorí z rôznych dôvodov a pod vplyvom všakovakých okolností nenasledujú vopred vytýčený smer? Keďže navigácia vo svojej samozrejmosti nepočíta s problémom, že ideálny partner môže chýbať, nastáva problém. Ondrušová sa v tme točí v kruhu, prichádza zmätok a samota. Kadiaľ sa vybrať? Ktorá cesta je tá správna? Prečo vnútorný či spoločnosťou nanútený navigačný systém nevedie všetkých tým správnym smerom?

Ondrušová v závere sebaironicky a vtipne polemizuje s tým, aký odkaz zanechá pre budúce generácie. Čo po nej zostane, ak to teda náhodou nebude dieťa? Snáď umenie? Divadlo je však pominuteľné, existuje len „tu a teraz“. Ľudí preto horlivo vyzýva, aby vytiahli mobily a natáčali jej výstup. Pretože tieto videá budú možno jediným dôkazom, že vôbec existovala. A keďže ich budú stovky či tisíce, všetci v budúcnosti budú dozaista presvedčení, že muselo ísť o výnimočnú osobnosť, keď po nej zostalo toľko stôp. Štylizovaným, hyperbolickým podaním s výraznou expresivitou herečka slovami „Ja mám význam! I have a purpose!“ z celej sily volá po tom, aby odkaz jej života neupadol do zabudnutia. Chce si to dokázať sama pred sebou, ako aj pred inými.

Rovnakú problematiku ako tvorkyne Divadla NUDE skúma vo svojej knihe Materstvo aj Kanaďanka Sheila Heti. Uvažuje nad tým, či raz deti mať chce alebo nie, pričom až trýznivo dôkladne si spytuje vlastné motivácie. V jednej stati výstižne sumarizuje stav bezdetnosti: „Mať dieťa je ako byť mestom s horou uprostred. Každý ju vidí. Každý v meste je na horu hrdý. Mesto je postavené okolo nej. Hora, rovnako ako dieťa, odhaľuje niečo skutočné o hodnote mesta. Ak nemáte dieťa, nikto o zmysle vášho života nič nevie. Ľudia môžu mať podozrenie, že žiadny nemáte – nijaké centrum, okolo ktorého by bol vystavaný.“ Tento citát svojím étosom pripomína práve Ondrušovej volanie po uznaní jej existencie a toho, čo dosiahla a vytvorila, či už v umení, alebo každodennom živote.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová