Byť naozaj mŕtvy je vskutku nádherné

Príbeh Draculu a jeho antagonistu Van Helsinga, Renfielda, ktorý sa pod vplyvom grófa pomätie, a nakoniec Míny, Draculovej obete, je všeobecne známy z knihy aj filmov. Dracula i Van Helsing sú dnes navyše už popkultúrnymi postavami, putujúcimi komiksami, rozprávkami a najrôznejšími textmi. Aj Dezorzova inscenácia je postmoderným intertextom. Dá sa čítať ako rozprávka, žánrovka, horor i melodráma. Je to ale najmä spektakulárna „podívaná“. Hudba Henricha Leška je veľmi pôsobivá –  nedofarbuje pozadie, ale skôr udáva rytmus inscenácie, rámcuje i vedie dejovú líniu. Vizuálne je inscenácia rovnako ohromujúca. Neplatí to pre všetky mizanscény bezvýhradne, no celkovo možno povedať, že práca so svetlom, videoprojekcie, ale i celá výtvarná výprava od masiek, využitia bábky vlka (von Dubravay), až po scénografiu a kostýmy  (Lucia Šedivá) je až barokovo bujná, ornamentálna, farebne živá. Veľmi výrazne pôsobí scénografická výprava Pavla Andraška v kombinácii so sveletným dizajnom Roberta Poláka a filmovými hororovo-melancholickými projekciami združenia Plaftik (predovšetkým rôzne variácie mesačnej noci či krvavočervené svitanie). 

Herecky strháva na seba pozornosť predovšetkým Robert Roth v úlohe Renfielda – divácky atraktívne budú zrejme najmä časti, keď postava podlieha šialenstvu. Rolu blázna si Roth očividne užíva – výraznú mimiku i gestikuláciu rúk sprevádza dôsledné načasovanie replík a pointovanie situácií, čo hercovi vyslovene pristane a aj vychádza. Štylizovanie výrazu tváre do jokerovského zloducha tomuto hercovi sedí a zdá sa, že diváka to zrejme nikdy neomrzí. V tomto zmysle má Rothov Renfield potenciál prevalcovať aj ústrednú postavu grófa Draculu v podaní Sávu Popoviča. Jeho hlavným vkladom je jeho až sošná fyziognómia, ktorá totálne vystihuje vysokú, štíhlu, výraznými končatinami obdarenú postavu, ako ju poznáme z expresionistickej filmovej verzie Nosferatu (Murnau). Výrazná mimika, ktorá plasticky zvládne aj úškľabky a grimasy s cieľom vyvolať hrôzu, bola využitá najmä na nasnímaných detailoch, ktoré boli počas predstavenia premietané na zadné plátno. Naopak, slabšie miesto Popoviča ako Draculu je v jeho hlasovej dispozícii, menej výrazná práca s intonáciou i dôrazom je zreteľná najmä pri dialógoch s ostatnými hercami. Na začiatku inscenácie zaujímavo nasadený rusko-rumunský akcent sa ku koncu celkom stratil.

S citeľnou invenciou sa zhostil svojej postavy Van Helsinga Ján Jackuliak. Ten dokázal svoju rolu Draculovho protivníka, bojovníka proti nadprirodzeným silám uchopiť presne, charakterovo ju pevne ukotvil a bez potreby hlbokej psychologizácie či vonkajších efektov vystaval postavu, ktorá je pomerne jednoznačná a pevná, no dokáže tiež prekvapiť svojským humorom.  

Podobne Broňa Kováčiková v istých momentoch až vyráža dych tým, ako výzorom, výrazom tváre i celou posturikou pripomína herečky nemých filmov. Funguje tak ako istá vizuálna citácia a docieliť, aby to vyznelo prirodzene, určite nie je jednoduché. Hoci nie všetky polohy svojej postavy Míny sa jej podarilo vystihnúť s rovnakými výsledkami, prekvapivo najviac sebavedomo pôsobí v polohe najkrajnejšej – keď Mína už nie je viac sama sebou, ale ovládajú ju upírske pudy.

Gejza Dezorz predstavil divadelného Draculu, s ktorým budú spokojní najmä milovníci tohto diela, ktorí buď poznajú a majú radi román, alebo milujú filmy s Maxom Schreckom či Bélom Lugosim. Režisér do javiskového tvaru vniesol aj prvky filmových postupov – využíva najmä dôrazy v podobe spomalenia (pripomínajúce slow motion), dôsledne pôsobí jeho práca s časom a strihmi medzi obrazmi. Situácie dokáže vnútorne výrazne vygradovať, v čom ho tiež nesmierne vedie hudba. Estetizované a štylizované výtvarné prvky umocňujú dojem z videného a viac než na „bežnú“ činohru sa tak dielo môže formálnym uchopením podobať na rôzne druhy divadla od opery, operety až po muzikál.