MLOKi
Eva Meyer-Keller: Some Significance | Foto: Katarína Marková
Eva Meyer-Keller: Some Significance | Foto: Katarína Marková

Po rúrach Porúria: Lecture Performance. Beispiel

Klasická činohra v nemeckom Porúrí pozostáva zo slušného množstva „Schauspielhausov“, ktoré ponúkajú repertoár plný popových aj artových textov. Všetko je namiešané podľa najlepšieho vzoru nemeckého divadla: trochu zábavy, trochu morálky, trochu politiky. Divadlám sa darí udržiavať si stabilnú návštevnosť a deklarovať tematický (menej už umelecký) progres. Medzi týmito mestskými scénami vyrastá nezávislá burina. Malé kultúrne priestory, ktoré dávajú priestor freelancerom, umeleckým skupinám, organizujú rezidenčné pobyty pre tvorcov, čím podnecujú pestrosť lokálnej scény.

Jedným z ložísk performatívnej rudy je aj priestor PACT Zollverein, ktorý vznikol na pôde bývalej uhoľnej bane v Essene. V blízkosti pokrútených oceľových konštrukcií a objemných potrubí, ktoré sú pomníkmi industriálnej minulosti, sa kladie dôraz na proces tvorby a momentálne ide na dračku lecture performance. Tieto „scénické prednášky“ sa neviažu len na históriu, sociálne a humanitné vedy, ako by sa dalo očakávať, často bádajú aj na poli prírodných vied ako napríklad fyziky. 

Trendom je poznačená aj tvorba umelkyne Evy Meyer-Keller. Performerka na scénu rada vláči to, čo bežne ostáva v náraďovej skrinke alebo v kuchyni. V performance Coocking Catastrophes z roku 2011 malé výbuchy v kuchyni simulovali veľké prírodné katastrofy, ktoré môžu ľahko vyhubiť ľudstvo. V najnovšom kuse Some Significance siahla po menej konkrétnej téme. Spolu s kolegyňami Sheenou McGrandles, Tamarou Saphir a Annegret Schalke odhaľujú taje prírodných vied. Vybrali pár modelových príkladov zaujímavých fyzikálnych, chemických či matematických zákonov a pustili sa do ich javiskového spracovania.

Performerky sú artové vedátorky a zo scény robia malé laboratórium. Jednoducho, odľahčene, s vtipom, ale zároveň s dôrazom na fakty, tlmočia rôzne komplikované javy (správanie atómov, teóriu strún, kondenzáciu…) a ako bonus pridávajú aj pár fyzikálnych záhad. Diváka zvádzajú podobne ako fyzik Carlo Rovelli v knihe Sedem krátkych prednášok o fyzike, v ktorej zložité teórie prekladá do jednoduchých príbehov.  Citujú ale aj z diel jeho slávnejších predkov. Na rozdiel od nich sa neopierajú o slová, ale o silu vizuálnych obrazov, experimentov s vlastným telom, ale aj s rôznymi vlastnoručne vyrobenými inštrumentami. Za pomoci neporiadku na scéne – materiálov, potravín, nábytkov, kvapalín a rôznorodých technických hračiek (ako vŕtačky, projektory, špeciálne reflektory) s iróniou predvádzajú striktný vedecký poriadok.

V prvom obraze performerky vkladajú do pančúch jablká. Okolo pása si obviažu silonky a točia sa okolo vlastnej osi. Odstredivá sila vznesie jablká do vzduchu a tie okolo nich krúžia v rôznych zoskupeniach. Sledujeme čosi ako priestorové usporiadania atómov. Točenie je zjavne náročné, lebo performerky len ťažko odolávajú závratu. Napriek tomu k pohybu pridajú komplikované fyzikálne teórie a komentáre. Vzniká podarený mix komického a náučného.

Teóriu ohýbania strún demonštruje performerka zabalená v niečom, čo pripomína stan. Zo spojenia tela a materiálu vzniká amorfný tvar, ktorý sa ohýba, krčí a nemotorne tmolí po priestore. Neskôr príde aj na klasické (a dnes už dosť sprofanované) čary s meotarom. Silný reflektor presvetľuje misy, Keller s kolegyňami do nich v rýchlom slede vkladajú rôzne ingrediencie. Projekcia na plátne zobrazuje efektný výsledok zvláštneho „kuchtenia“. Tvary a štruktúry odkazujú na kryštálové mriežky, mikroskopické útvary, mikroorganizmy… Finále patrí jednému z neobjasnených procesov súvisiacich s elektrickou energiou. Zo sivej hmoty, ktorá pripomína mesačnú krajinu s krátermi, umiestnenej v tekutej priehľadnej kvapaline sa z času na čas oddelí strieborný fliačik a rýchlo zmizne v nenávratne. Je v tom čosi záhadné, ohurujúce, až romantizujúco dojemné. Tak trochu vedecká clivota. V tomto rozmedzí, medzi komickým, očarujúcim a mierne nemotorným, sa nakoniec pohybujú všetky ich pokusy.

Performerky nehrajú divadlo, nestrieľajú do hľadiska vyhrotený autentický názor, ale demonštrujú umeleckú reflexiu svojho predošlého bádania. Nie je to málo, ale pripomína to blší cirkus pre dospelých, učebnicu fyziky spracovanú ako nápaditú montáž atrakcií. Napriek tomu Some Significance upozorňuje na výraznú črtu divadla v regióne. Performancia si často podáva ruku s vedou, performeri sa zabávajú výmyslami a mechanizmami v štýle „urob si sám“. Ak vás aj táto šikovnosť nedojme, minimálne vás môže čomusi priučiť. Napríklad ako rýchlo a ľahko ošúpať jablko pomocou vŕtačky.

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.