KioX, deň tretí: Prežívaj, spoznaj sa, naser sa na systém...

Ani sobota na KioXe nedala pasívnemu divákovi šancu. Hýbať sa musel dvakrát a intelektuálne sa ohýbať tiež približne toľko. Návod ako na tomto poli aktivity prežiť ponúkli v performatívnom koncerte Mušnula. Večerný výbuch slobodného ducha so zmesou „podivínskeho“ humoru a politickej nekorektnosti (niekde medzi Die Antwoord a Darou Rolins) priam demonštratívne kričal: „Buď tým, čím sa cítiš, rob to, čo cítiš.“

S tým rátalo aj Eau de Vie – (Mo)mentálny tanec...

a prišlo s ponukou zažiť rituál. Na rituál je tu ale priveľa slobody, neexistuje repetitívnosť, nie je ani jasná štruktúra krokov ako postupovať a navyše, všetko sa odohráva v skupine neznámych ľudí. Pre niekoho možno ideálna možnosť prežiť jedinečný okamih, pre iného skôr sociálne peklo a permanentný boj s neistotou, čo sa má, môže, nemá a nemôže. „Vstúp, buď tu pre seba, buď tu pre ostatných.“ Také je približné zadanie tanečníkov Lucie Kašiarovej a Petra Šavela, ktorí pozývajú do priestoru s baletizolom obloženým netradičnými rekvizitami. V ňom sa spolu s hudobníkom stanú aktivátormi. Naznačujú aktérom rôzne možnosti, ako sa v tomto priestore správať – kontaktovať sa, excitovane vzdychať, kŕmiť sa uhorkou, zasypávať soľou ako indický šaman, kamienkom drviť korienky... Možnosti závisia od miery tvorivosti. Napriek kvalite zážitku (ktorý je asi priamo úmerný vlastnej otvorenosti a prajnosti celej skupiny) zrejme nemali Kašiarová a Šavel väčšie ambície, ako vytrhnúť nás z každodennosti. Neuvádzajú do tajov skutočných existujúcich rituálov, iba ponúknu ihrisko a partnerov. Neviem, ako prebiehalo jašenie sa v priestore inokedy, ale skupina, v ktorej som sa nachádzal, si svoju slobodu užívala. Na rozdiel od Different? (viď. report č. 1) vyzvanie typu „poď, rob si čo chceš, prežívaj a začni teraz“ tu skrátka zafungovalo. Vzorka participácie z KioXu ale naznačuje, že pre vtiahnutie diváka do akcie je najvhodnejšie postupné spracovávanie. Manipulácia (v dobrom zmysle slova) do pazúrov zážitku, ktorý vyvrcholí jednoduchou, no o to efektívnejšou „masovkou“.

V inscenácii You are here...

kopa diváckych tiel vytvorí v priestrannom kruhu medzi stoličkami sieť. Je to špička pyramídy tanečnej inscenácie, ktorú precízne budujú Jaro Viňarský, Tereza Ondrová a Nathan Jardin v réžii Petry Tejnorovej. Diváka na telesnú angažovanosť pripravia naozaj starostlivo. Jemné, mäkké svetlo, pokojný, tak trochu sci-fi minimalistický „podmaz“ a netradičný pracovný zošitok pod stoličkou vytvoria atmosféru očakávania. Tanečníci si obliekajú rôzne kusy oblečenia označené nápismi ako – Mind, Truth, Queen of nothing... Striedavo zápasia, vedú sa, dotýkajú, vzájomne sa manipulujú – telami rozohrávajú malé i veľké búrky osobnosti a abstraktných pojmov zo životnej filozofie. Chaos sa pohráva s Mysľou, kým nepríde na pomoc Pravda. Ako sa telá dynamicky víria v pohybe, tak sa menia vzťahy pojmov k sebe navzájom. Raz má navrch jeden, inokedy druhý či tretí. Kde-tu z centrálneho klbka tanečníci odstúpia, diváka, vyzvú, aby povedal, čo vidí, čo cíti. Bez nátlaku, prirodzene, pokojne. Aj preto je záverečná participácia prirodzeným vyvrcholením večera. Do hromadného fyzického kontaktu – dotýkania, naťahovania a zmien pozícií sa na KioXe zapojili všetci. Sklamaním ostala záverečná možnosť vytvoriť si mapu osobnosti. Obsahovala ju tajomná obálka z pracovného zošita s nápisom prekvapenie. Do hry sa síce vrátili pojmy zo začiatku, mapka kruhovým tvarom pripomínala javisko a tri bodky na nej performerov, no celá akcia až desivo evokovala pokútnu alternatívnu psychologickú praktiku z portálu vestenie.sk. Čosi v štýle – nakresli čiary a spoznaj sám seba.

Intermediálna divadelno-hudobná inscenácia Zvuk auly...

sa odohrávala mimo všetkých klasických hracích priestorov KioXu, na Mestskom úrade. Toto site-specific s divákom neinteraguje! O to viac ale interaguje s priestorom, v ktorom sa odohráva. Tvorcovia Tomáš Mazalán, Martina Šimkovičová a Martin Zaiček prišli s geniálnym nápadom. Podať správu o stave školstva i študentstva priamo in situ, v aulách vysokých škôl. Tá na žilinskom mestskom úrade síce v minulosti slúžila najmä miestnej centrále komunistickej strany, ale sem-tam sa v nej nejakí študenti objavovali. V štruktúre diela postupujú chronologicky. Začnú krátkou prednáškou o histórii auly a jej využití, pokračujú zamyslením nad aktuálnou krízou toho, čo toto miesto predstavuje a načrtnú, aká je a čo hľadá generácia, ktorá ho zvykla alebo zvykne okupovať. Využívajú plejádu prostriedkov a metód. Je to skutočná intermedialita: vyberajú úryvky z výstižných árií (Peter Mazalán a Eva Šušková sú operní speváci), citácie z vysokoškolského zákona, ponúknu rozhovor so slovenským profesorom pôsobiacim v zahraničí, aj citácie s dotazníkov so študentmi. Operné úryvky striedajú činoherné pasáže, dadaistické vsuvky aj prvky lecture performance, takmer vždy s nadhľadom a humorom.

Napriek tomu, ako dobre to na prvé čítanie znie, realizácia ambíciám celkom nestíha. Informácie, s ktorými tvorcovia pracujú, sú najmä omieľané novinové pravdy. Dokumentárna časť s odpoveďami študentov na otázky ako „Prečo študuješ?” a „Čo ti dáva tento čas?” (naozaj vtipne rámcované nahrávkou prednášky o elektrickom náboji) obsahuje až priveľa klišé. Ani to by ale nakoniec neprekážalo tak, ako použitie videa o ideálnom pracovnom priestore a slideshow venovaná mileniálom. Obe sú prevzaté „copy-paste“ z internetu. Svoje miesto v dramaturgii majú, powerpoint aj video sú prirodzenou súčasťou jedného z mnohých rituálov, ktorý sa v aule bežne odohráva, ale ich použitie je sporné. Najmä v kontraste s kvalitou iných obrazov. Keď Eva Šušková zaliata slnečným svitom, ktorý dopadá cez žalúzie okien auly, spieva Gaudeamus igitur a v závere vystrelí konfety, ide o skvelú paródiu oslavy inštitúcie vzdelávania. Navyše sa spája s kvalitou speváckeho výkonu a nápadným vizuálnym momentom. Najlepši sú práve obrazy, v ktorých si užívame obsah a zároveň dostávame podnety k uvedomovaniu si architektonických detailov honosných priestorov, ktoré zvyčajne nevníma.

Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. KioX, deň tretí: Prežívaj, spoznaj sa, naser sa na systém... . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 18.12.2017]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/758.