KioX, deň tretí: Prežívaj, spoznaj sa, naser sa na systém...

Zvuk auly, Foto Marek JancuchZvuk auly, Foto Marek JancuchYou are Here, Foto Natália ZajačikováEau de Vie, Foto Natália ZajačikováEau de Vie, Foto Natália Zajačiková

Ani sobota na KioXe nedala pasívnemu divákovi šancu. Hýbať sa musel dvakrát a intelektuálne sa ohýbať tiež približne toľko. Návod ako na tomto poli aktivity prežiť ponúkli v performatívnom koncerte Mušnula. Večerný výbuch slobodného ducha so zmesou „podivínskeho“ humoru a politickej nekorektnosti (niekde medzi Die Antwoord a Darou Rolins) priam demonštratívne kričal: „Buď tým, čím sa cítiš, rob to, čo cítiš.“

S tým rátalo aj Eau de Vie – (Mo)mentálny tanec...

a prišlo s ponukou zažiť rituál. Na rituál je tu ale priveľa slobody, neexistuje repetitívnosť, nie je ani jasná štruktúra krokov ako postupovať a navyše, všetko sa odohráva v skupine neznámych ľudí. Pre niekoho možno ideálna možnosť prežiť jedinečný okamih, pre iného skôr sociálne peklo a permanentný boj s neistotou, čo sa má, môže, nemá a nemôže. „Vstúp, buď tu pre seba, buď tu pre ostatných.“ Také je približné zadanie tanečníkov Lucie Kašiarovej a Petra Šavela, ktorí pozývajú do priestoru s baletizolom obloženým netradičnými rekvizitami. V ňom sa spolu s hudobníkom stanú aktivátormi. Naznačujú aktérom rôzne možnosti, ako sa v tomto priestore správať – kontaktovať sa, excitovane vzdychať, kŕmiť sa uhorkou, zasypávať soľou ako indický šaman, kamienkom drviť korienky... Možnosti závisia od miery tvorivosti. Napriek kvalite zážitku (ktorý je asi priamo úmerný vlastnej otvorenosti a prajnosti celej skupiny) zrejme nemali Kašiarová a Šavel väčšie ambície, ako vytrhnúť nás z každodennosti. Neuvádzajú do tajov skutočných existujúcich rituálov, iba ponúknu ihrisko a partnerov. Neviem, ako prebiehalo jašenie sa v priestore inokedy, ale skupina, v ktorej som sa nachádzal, si svoju slobodu užívala. Na rozdiel od Different? (viď. report č. 1) vyzvanie typu „poď, rob si čo chceš, prežívaj a začni teraz“ tu skrátka zafungovalo. Vzorka participácie z KioXu ale naznačuje, že pre vtiahnutie diváka do akcie je najvhodnejšie postupné spracovávanie. Manipulácia (v dobrom zmysle slova) do pazúrov zážitku, ktorý vyvrcholí jednoduchou, no o to efektívnejšou „masovkou“.

V inscenácii You are here...

kopa diváckych tiel vytvorí v priestrannom kruhu medzi stoličkami sieť. Je to špička pyramídy tanečnej inscenácie, ktorú precízne budujú Jaro Viňarský, Tereza Ondrová a Nathan Jardin v réžii Petry Tejnorovej. Diváka na telesnú angažovanosť pripravia naozaj starostlivo. Jemné, mäkké svetlo, pokojný, tak trochu sci-fi minimalistický „podmaz“ a netradičný pracovný zošitok pod stoličkou vytvoria atmosféru očakávania. Tanečníci si obliekajú rôzne kusy oblečenia označené nápismi ako – Mind, Truth, Queen of nothing... Striedavo zápasia, vedú sa, dotýkajú, vzájomne sa manipulujú – telami rozohrávajú malé i veľké búrky osobnosti a abstraktných pojmov zo životnej filozofie. Chaos sa pohráva s Mysľou, kým nepríde na pomoc Pravda. Ako sa telá dynamicky víria v pohybe, tak sa menia vzťahy pojmov k sebe navzájom. Raz má navrch jeden, inokedy druhý či tretí. Kde-tu z centrálneho klbka tanečníci odstúpia, diváka, vyzvú, aby povedal, čo vidí, čo cíti. Bez nátlaku, prirodzene, pokojne. Aj preto je záverečná participácia prirodzeným vyvrcholením večera. Do hromadného fyzického kontaktu – dotýkania, naťahovania a zmien pozícií sa na KioXe zapojili všetci. Sklamaním ostala záverečná možnosť vytvoriť si mapu osobnosti. Obsahovala ju tajomná obálka z pracovného zošita s nápisom prekvapenie. Do hry sa síce vrátili pojmy zo začiatku, mapka kruhovým tvarom pripomínala javisko a tri bodky na nej performerov, no celá akcia až desivo evokovala pokútnu alternatívnu psychologickú praktiku z portálu vestenie.sk. Čosi v štýle – nakresli čiary a spoznaj sám seba.

Intermediálna divadelno-hudobná inscenácia Zvuk auly...

sa odohrávala mimo všetkých klasických hracích priestorov KioXu, na Mestskom úrade. Toto site-specific s divákom neinteraguje! O to viac ale interaguje s priestorom, v ktorom sa odohráva. Tvorcovia Tomáš Mazalán, Martina Šimkovičová a Martin Zaiček prišli s geniálnym nápadom. Podať správu o stave školstva i študentstva priamo in situ, v aulách vysokých škôl. Tá na žilinskom mestskom úrade síce v minulosti slúžila najmä miestnej centrále komunistickej strany, ale sem-tam sa v nej nejakí študenti objavovali. V štruktúre diela postupujú chronologicky. Začnú krátkou prednáškou o histórii auly a jej využití, pokračujú zamyslením nad aktuálnou krízou toho, čo toto miesto predstavuje a načrtnú, aká je a čo hľadá generácia, ktorá ho zvykla alebo zvykne okupovať. Využívajú plejádu prostriedkov a metód. Je to skutočná intermedialita: vyberajú úryvky z výstižných árií (Peter Mazalán a Eva Šušková sú operní speváci), citácie z vysokoškolského zákona, ponúknu rozhovor so slovenským profesorom pôsobiacim v zahraničí, aj citácie s dotazníkov so študentmi. Operné úryvky striedajú činoherné pasáže, dadaistické vsuvky aj prvky lecture performance, takmer vždy s nadhľadom a humorom.

Napriek tomu, ako dobre to na prvé čítanie znie, realizácia ambíciám celkom nestíha. Informácie, s ktorými tvorcovia pracujú, sú najmä omieľané novinové pravdy. Dokumentárna časť s odpoveďami študentov na otázky ako „Prečo študuješ?” a „Čo ti dáva tento čas?” (naozaj vtipne rámcované nahrávkou prednášky o elektrickom náboji) obsahuje až priveľa klišé. Ani to by ale nakoniec neprekážalo tak, ako použitie videa o ideálnom pracovnom priestore a slideshow venovaná mileniálom. Obe sú prevzaté „copy-paste“ z internetu. Svoje miesto v dramaturgii majú, powerpoint aj video sú prirodzenou súčasťou jedného z mnohých rituálov, ktorý sa v aule bežne odohráva, ale ich použitie je sporné. Najmä v kontraste s kvalitou iných obrazov. Keď Eva Šušková zaliata slnečným svitom, ktorý dopadá cez žalúzie okien auly, spieva Gaudeamus igitur a v závere vystrelí konfety, ide o skvelú paródiu oslavy inštitúcie vzdelávania. Navyše sa spája s kvalitou speváckeho výkonu a nápadným vizuálnym momentom. Najlepši sú práve obrazy, v ktorých si užívame obsah a zároveň dostávame podnety k uvedomovaniu si architektonických detailov honosných priestorov, ktoré zvyčajne nevníma.

Bibliografický záznam:  Juráni, Milo. KioX, deň tretí: Prežívaj, spoznaj sa, naser sa na systém... . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 18.9.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/758.