Milo JurániOst-ra-var slávil dospelosť, interná prehliadka Spišského divadla (18. – 21. 11. 2014) zrod. Tento fakt a geografická poloha vplýva na viacero faktorov. Oproti Ostrave ma Spišská Nová Ves výrazne nižší rozpočet a miesto exotickej zmesi študentov, kritikov, historikov a publicistov si zatiaľ musí vystačiť s menej pestrým koloritom. Dôležité je, že výsledku to neškodí. V Spišskej Novej Vsi sídli síce len jedna kamenná scéna (v Ostrave sú to až štyri profesionálne divadlá), no okupuje jeden z najkrajších slovenských stánkov kultúry. Secesne ladená Reduta je trochu ošarpaná časom, ale s jasným geniom locci. Navyše, tak ako pri mnohom platí: „Nie je dôležitá len forma, ale najmä obsah.“
V SD ho určuje dramaturgia zložená najmä z klasického slovenského repertoáru, ktorý môže lákať diváka a zároveň spĺňať aj vyššie estetické kritéria. Ponúka však otázku, či by mala naša dramatika hrať v tomto divadle prím. Na Spiši sa podarilo sformovať mladý, typovo vyvážený súbor, ktorý by si popri slovenskej veselohernej klasike zaslúžil aj vážnejšie tóny svetovej drámy. V Palárikovom Dobrodružstve pri obžinkoch (réžia Milan Sládeček) sa ukázalo, že ak sa so súborom pracuje systematicky, zvláda aj veľkú salónnu komédiu. Vysoký stupeň hereckého súladu, presne rozohrané vzťahy, ale aj precízna práca s gagom a pointovaním deklarujú, že herecké zázemie SNV je pripravené prijímať väčšie výzvy.
Z ponúknutého repertoáru najviac vyčnievala inscenácia Tieň Majstra Pavla. Freska o páde talentovaného človeka v niečom pripomína Láskavé bohyne z SND pre mladistvých. V nekonečnom kruhu morálnych pokleskov uväznený Krištof (Pavol Sedlačko), nedokáže nájsť správnu cestu. Napriek tomu, že je potrestaný tým najhorším trestom (ako rezbár príde o ruky od zápästí nižšie), do poslednej chvíle sa odmieta kajať. Režisér Peter Palík tu efektne pracuje so štylizáciou. Rozohrávané pasáže ozvláštňuje hrou svetiel a šikovnými transformáciami scény, vďaka ktorým neustále premieňa priestor. Typickým príkladom je bitka, ktorá nie je len riešením slovnej roztržky, ale aj efektnou prestavbou. Pri svojich režijných nápadoch, však Palík trochu zabúda na herca. Väčšina sa stráca v podtextoch, deklaruje tézy (Pavol Pivko ako majster Pavol), alebo ich postavám chýba výraznejší dramaturgický oblúk (spomínaný Sedláčkov Kryštof).
V kontexte divadla je hodnotným prínosom existencia Štúdia, ktoré je určené pre režijný experiment, ale aj herecký rast. Ponúknuté inscenácie „z pivnice“ síce ukázali, že spájanie Čechovových jednoaktoviek (inscenácia Žarty), už dnes veľmi experimentálne nevyznie, no napriek tomu má zmysel. Oproti veľkej scéne tu možno sledovať typovo prepracovanejšie postavy. Výrazne groteskná kreácia Mikuláša Macalu ako zásadového opilca Smirnova, ktorý si okolo prsta omotáva obstarožnú vdovu dokáže pútať pozornosť od začiatku až do konca. Sklony k strhávaniu neúmernej pozornosti potláča Mária Brozmanová. V umiernených, chladných tónoch herectva sa jej vdova Popovová javí akoby nepochádzala zo Ženby, ale z niektorej z Čechovových hier „veľkej štvorky“. Vo veci herectva treba spomenúť ešte Antóniu Oľšavskú. Počnúc Grófkou (Dobrodružstvo pri obžinkoch) až po Betku (Tieň Majstra Pavla) má každá jej postava unikátny charakter vyjadrený širokým arzenálom hereckých prostriedkov. Absencia šablóny a intuitívne chápanie podtextov, z nej robia výrazný talent Spišského divadla.
A Spišské divadlo je výrazný talent sám o sebe. Za pár rokov povstalo z popola a momentálne je vo fáze hľadania. Jediné čo môže urobiť je vydržať. Umelecké vedenie by malo zabezpečiť čo najnižšiu fluktuáciu hereckého súboru a ponúkať posuny v dramaturgii a herci na sebe neustále pracovať. Potom sa podarí SD vyspieť.
Dva divadelné výlety, dva celkom odlišné zážitky, avšak s obdobnými cieľmi – ponúknuť svoju prácu na analýzu, vypočuť si kritickú reflexiu a svoje divadlo medializovať. Prizvaná kritika môže súhlasne prikyvovať či ostro nesúhlasiť, no vždy prináša na vec istý názor a kladie otázky. Divadlo sa bez otázok nezaobíde.
