Asambláž asociácií

Tentokrát si slovenská tanečnica a choreografka k spolupráci prizvala až sedem umelcov zo Slovenska, Českej republiky, Holandska a Nórska, aby spoločne vytvorili dielo, v ktorom majú tanec, hudba, fotografia a svetelný dizajn rovnocenné zastúpenie. Výsledkom je doslova „bod spojenia“ všetkých týchto médií. Premiéra bola navyše uvedená v bývalom železničnom depe v Nitre – špecifický ráz priestoru, bezprostredná prítomnosť koľají s premávajúcimi vlakmi, ako aj zvuky intenzívneho večerného dažďa, vniesli do predstavenia dávku osobitých esencií. Tvorivý tím podstatu Bodu spojenia popisuje ako vytvorenie „nového chrámu v dobe súčasného človeka“ a diváka pozýva do jeho vnútra. Mimovoľné zvukové, svetelné a iné efekty (tiene vlakov, klopkajúce kvapky dažďa, chladný vánok prenikajúci dovnútra, vlhkosť, ktorá visí vo vzduchu) dodávali na sprítomnení a autenticite ich intermediálneho chrámu.

Koncept diela je založený na ceste za „tichým poznaním“ a „nekonečným návratom“, ktorá obsahuje niekoľko zastavení: 0. Predzvesť, 1. Zrod z chaosu, 2. Stopovanie, 3. Prechod – Boj, 4. Hrozba zániku, 5. Príchod na miesto tichého poznania, 6. Nekonečný návrat. Napriek tejto celkom konkrétnej scénickej osnove v diele absentuje akýkoľvek náznak epickosti. Jednotlivé obrazy sú skôr abstraktné a imaginatívne, ponúkajú aj niekoľko možných interpretácií na základe subjektívnych asociácií divákov. Spomínaná cesta by tak pre každého mala byť individuálna – s odlišným začiatkom, ale potenciálnym spoločným koncom. Bod spojenia je súčasne možné vnímať aj ako istý rituál. V performancii sa objavujú elementy vody, ohňa, vzduchu a zeme, prítomná je snaha o návrat ku koreňom, o spojenie s prapodstatou človeka.

Tekutosť a vzdušnosť možno vnímať ako vo výtvarnej (jednotlivé projekcie či objekty na scéne) a akustickej rovine (v kvílivých a ťaživých i melodicky plynulých a ľahučkých zvukoch živého kontrabasu Romany Uhlíkovej a reprodukovanej hudby Amunda J. Røea), tak i v choreografii. Pohyb sa mnohokrát „prelieval“ z jednej časti tela performera/performerky do inej, alebo bol reaktívnym impulzom, ktorý si medzi sebou performeri odovzdávali. Inokedy sa zdalo, akoby boli ich telá celkom poddajné – ako pierko, s ktorým sa pohráva vánok. Celkovo sa v performancii objavuje niekoľko pohybových prvkov, ktoré sú však súčasťou jedného slovníka, spoločnej poetiky. Rovnako by sa dala pomenovať aj špecifickosť a zároveň príbuznosť tanečných prejavov trojice performerov Roberta Legros Štěpánková, Tomáš Janypka a Lukáš Lepold. Pohybové kreácie sú skôr minimalistické, niekedy viac civilného rázu, inokedy je v nich badať expresívne tendencie. Niektoré pripomínajú inšpiráciu výtvarným umením – gestá a pózy príbuzné barokovým dielam, či sekvencia, ktorá sa ponáša na obrazy René Magritta The Lovers I. a The Lovers II.

Premiére predchádzala výstava sugestívnych čiernobielych fotografií Eli Dijkersa v M’ART PRINT GALLERY vo Veľkom Záluží pri Nitre, pričom tvorba tohto holandského autora bola i rovnocennou súčasťou vizuálneho konceptu diela. Fotografie či videosekvencie, ktoré s výstavou spájala najmä spoločná nálada, sa premietali na biele plátno z padákovej látky. To sa spúšťalo zo stropu v tzv. intermezzách medzi jednotlivými kapitolami. Raz boli zábery abstraktnejšej povahy (lístie na stromoch), inokedy zobrazovali priamo aktérov v minimalistickom pohybe. Ľahučký, polopriesvitný charakter látky dovoľoval performerom prichádzať do priamejšieho kontaktu s projekciou – obrazom dodávali pohyb alebo ich mierne dekonštruovali a menili ich charakter. Nanešťastie bola väčšina takýchto pokusov takmer rovnako jemná a krehká ako materiál premietacieho plátna a k výraznejšej interakcii tak zväčša nedochádzalo. Zrejme najviac interaktívnym prípadom bol záver vláčneho minimalistického sóla Tomáša Janypku – keď sa v jednom krátkom momente spojil s rozmazaným čiernobielym obrazom samého seba, ktorý sa premietal na zadnej stene priestoru. Akoby tak sprítomnil moment dotyku tela s dušou – bod spojenia fyzického hmotného s abstraktným nehmotným. Súčasťou výtvarného konceptu boli i objekty prítomné na scéne, ktoré vďaka činnosti performerov miestami nadobúdali charakter rituálnych predmetov – slučka z lana „visiaca na stene“ (pričom skôr pôsobila, akoby popri stene levitovala), seno, drevené dosky, kamene, stolček, pomaranče či orientálny závesný lampáš (ktorý performerka v závere zapálila).

Svetelný dizajn českej dvojice Pavla Beranová a Filip Horn akčnejšie a aktívnejšie komunikoval s pohybujúcimi sa telami performerov a súčasne bol kompatibilný s charakterom železničného depa – raz využil jeho chladnú industriálnosť, inokedy zahaľoval interiér a performerov do šera a temných tieňov a vytváral až tajomne snovú atmosféru. Napríklad spomínané sólo Janypku sa odohrávalo v jedinom svetelnom lúči, ktorý na zemi postupne vytváral ohraničený priestor, pomyselnú cestu tam a späť. Podobne pútavo pôsobil aj svetelný pás pozdĺž zadnej steny, ktorý korešpondoval so stĺpom prítomným v priestore – odhaľoval telo vyzliekajúceho sa Lukáša Lepolda, zatiaľ čo zvyšok priestoru bol celkom zaplavený v tme.

Bod spojenia je možné charakterizovať aj ako výtvarno-pohybovú poéziu za prítomnosti (nielen) živej hudby. Istá paralela by sa v rámci našej scény dala nájsť v tvorbe Andreja Kalinku a súboru Med a prach. Podobností je tu viacero, napríklad abstraktnosť a istá spiritualita v spracovávaných témach či práca s asociatívnou rovinou diváckej percepcie. V tomto smere si diela oboch tvorcov (a ich tvorivých tímov) vyžadujú špecifické naladenie diváka, jeho absolútnu otvorenosť, prístupnosť a značnú aktivizáciu vnímania. Na to však má vplyv aj vhodné rozmiestnenie divákov v danom scénickom priestore, poprípade i sekundárne aktivity, ktoré by napomohli k efektívnejšej komunikácii so súčasným publikom (diskusia pred či po predstavení, dramaturgicky prepracovanejší bulletin a pod.). Napriek tomu, že železničné depo je výrazne atmosférotvorné, veľkorysosť priestoru súčasne môže priniesť práve väčší odstup divákov od predstavenia (obzvlášť keď sedia celkom vzadu). Ak však aj nedôjde k úspešnému „bodu spojenia“ a divák si autenticky neprejde ponúkanú cestu poznania, minimálne sa môže na dielo pozerať ako na vizuálno-akustické rozpohybované obrazy, ktorých estetická kvalita je rovnako nepopierateľná.

Text vznikol na základe výskumu, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.