MLOKi

Asambláž asociácií

Slovenskú nezávislú scénu už dávno nemožno striktne deliť na tanečnú a divadelnú. Každú sezónu pribúdajú projekty, ktoré tvorivé princípy (nielen) týchto dvoch umení inovatívne prepájajú. Niekedy až do takej miery, že vzniká svojbytné intermediálne dielo. Zároveň tu však pôsobia aj umelci, pre ktorých sa experimentovanie s interdisciplinaritou stáva primárnym tvorivým prostriedkom. Jednou z nich je aj Roberta Legros Štěpánková, ktorá často prepája najmä tanec so živou hudbou a s princípmi vizuálneho umenia. Tieto tvorivé tendencie na začiatku aktuálnej sezóny vyvrcholili v projekte s medzinárodným zastúpením umelcov pod príznačným názvom Bod spojenia.

Tentokrát si slovenská tanečnica a choreografka k spolupráci prizvala až sedem umelcov zo Slovenska, Českej republiky, Holandska a Nórska, aby spoločne vytvorili dielo, v ktorom majú tanec, hudba, fotografia a svetelný dizajn rovnocenné zastúpenie. Výsledkom je doslova „bod spojenia“ všetkých týchto médií. Premiéra bola navyše uvedená v bývalom železničnom depe v Nitre – špecifický ráz priestoru, bezprostredná prítomnosť koľají s premávajúcimi vlakmi, ako aj zvuky intenzívneho večerného dažďa, vniesli do predstavenia dávku osobitých esencií. Tvorivý tím podstatu Bodu spojenia popisuje ako vytvorenie „nového chrámu v dobe súčasného človeka“ a diváka pozýva do jeho vnútra. Mimovoľné zvukové, svetelné a iné efekty (tiene vlakov, klopkajúce kvapky dažďa, chladný vánok prenikajúci dovnútra, vlhkosť, ktorá visí vo vzduchu) dodávali na sprítomnení a autenticite ich intermediálneho chrámu.

Koncept diela je založený na ceste za „tichým poznaním“ a „nekonečným návratom“, ktorá obsahuje niekoľko zastavení: 0. Predzvesť, 1. Zrod z chaosu, 2. Stopovanie, 3. Prechod – Boj, 4. Hrozba zániku, 5. Príchod na miesto tichého poznania, 6. Nekonečný návrat. Napriek tejto celkom konkrétnej scénickej osnove v diele absentuje akýkoľvek náznak epickosti. Jednotlivé obrazy sú skôr abstraktné a imaginatívne, ponúkajú aj niekoľko možných interpretácií na základe subjektívnych asociácií divákov. Spomínaná cesta by tak pre každého mala byť individuálna – s odlišným začiatkom, ale potenciálnym spoločným koncom. Bod spojenia je súčasne možné vnímať aj ako istý rituál. V performancii sa objavujú elementy vody, ohňa, vzduchu a zeme, prítomná je snaha o návrat ku koreňom, o spojenie s prapodstatou človeka.

Tekutosť a vzdušnosť možno vnímať ako vo výtvarnej (jednotlivé projekcie či objekty na scéne) a akustickej rovine (v kvílivých a ťaživých i melodicky plynulých a ľahučkých zvukoch živého kontrabasu Romany Uhlíkovej a reprodukovanej hudby Amunda J. Røea), tak i v choreografii. Pohyb sa mnohokrát „prelieval“ z jednej časti tela performera/performerky do inej, alebo bol reaktívnym impulzom, ktorý si medzi sebou performeri odovzdávali. Inokedy sa zdalo, akoby boli ich telá celkom poddajné – ako pierko, s ktorým sa pohráva vánok. Celkovo sa v performancii objavuje niekoľko pohybových prvkov, ktoré sú však súčasťou jedného slovníka, spoločnej poetiky. Rovnako by sa dala pomenovať aj špecifickosť a zároveň príbuznosť tanečných prejavov trojice performerov Roberta Legros Štěpánková, Tomáš Janypka a Lukáš Lepold. Pohybové kreácie sú skôr minimalistické, niekedy viac civilného rázu, inokedy je v nich badať expresívne tendencie. Niektoré pripomínajú inšpiráciu výtvarným umením – gestá a pózy príbuzné barokovým dielam, či sekvencia, ktorá sa ponáša na obrazy René Magritta The Lovers I. a The Lovers II.

Premiére predchádzala výstava sugestívnych čiernobielych fotografií Eli Dijkersa v M’ART PRINT GALLERY vo Veľkom Záluží pri Nitre, pričom tvorba tohto holandského autora bola i rovnocennou súčasťou vizuálneho konceptu diela. Fotografie či videosekvencie, ktoré s výstavou spájala najmä spoločná nálada, sa premietali na biele plátno z padákovej látky. To sa spúšťalo zo stropu v tzv. intermezzách medzi jednotlivými kapitolami. Raz boli zábery abstraktnejšej povahy (lístie na stromoch), inokedy zobrazovali priamo aktérov v minimalistickom pohybe. Ľahučký, polopriesvitný charakter látky dovoľoval performerom prichádzať do priamejšieho kontaktu s projekciou – obrazom dodávali pohyb alebo ich mierne dekonštruovali a menili ich charakter. Nanešťastie bola väčšina takýchto pokusov takmer rovnako jemná a krehká ako materiál premietacieho plátna a k výraznejšej interakcii tak zväčša nedochádzalo. Zrejme najviac interaktívnym prípadom bol záver vláčneho minimalistického sóla Tomáša Janypku – keď sa v jednom krátkom momente spojil s rozmazaným čiernobielym obrazom samého seba, ktorý sa premietal na zadnej stene priestoru. Akoby tak sprítomnil moment dotyku tela s dušou – bod spojenia fyzického hmotného s abstraktným nehmotným. Súčasťou výtvarného konceptu boli i objekty prítomné na scéne, ktoré vďaka činnosti performerov miestami nadobúdali charakter rituálnych predmetov – slučka z lana „visiaca na stene“ (pričom skôr pôsobila, akoby popri stene levitovala), seno, drevené dosky, kamene, stolček, pomaranče či orientálny závesný lampáš (ktorý performerka v závere zapálila).

Svetelný dizajn českej dvojice Pavla Beranová a Filip Horn akčnejšie a aktívnejšie komunikoval s pohybujúcimi sa telami performerov a súčasne bol kompatibilný s charakterom železničného depa – raz využil jeho chladnú industriálnosť, inokedy zahaľoval interiér a performerov do šera a temných tieňov a vytváral až tajomne snovú atmosféru. Napríklad spomínané sólo Janypku sa odohrávalo v jedinom svetelnom lúči, ktorý na zemi postupne vytváral ohraničený priestor, pomyselnú cestu tam a späť. Podobne pútavo pôsobil aj svetelný pás pozdĺž zadnej steny, ktorý korešpondoval so stĺpom prítomným v priestore – odhaľoval telo vyzliekajúceho sa Lukáša Lepolda, zatiaľ čo zvyšok priestoru bol celkom zaplavený v tme.

Bod spojenia je možné charakterizovať aj ako výtvarno-pohybovú poéziu za prítomnosti (nielen) živej hudby. Istá paralela by sa v rámci našej scény dala nájsť v tvorbe Andreja Kalinku a súboru Med a prach. Podobností je tu viacero, napríklad abstraktnosť a istá spiritualita v spracovávaných témach či práca s asociatívnou rovinou diváckej percepcie. V tomto smere si diela oboch tvorcov (a ich tvorivých tímov) vyžadujú špecifické naladenie diváka, jeho absolútnu otvorenosť, prístupnosť a značnú aktivizáciu vnímania. Na to však má vplyv aj vhodné rozmiestnenie divákov v danom scénickom priestore, poprípade i sekundárne aktivity, ktoré by napomohli k efektívnejšej komunikácii so súčasným publikom (diskusia pred či po predstavení, dramaturgicky prepracovanejší bulletin a pod.). Napriek tomu, že železničné depo je výrazne atmosférotvorné, veľkorysosť priestoru súčasne môže priniesť práve väčší odstup divákov od predstavenia (obzvlášť keď sedia celkom vzadu). Ak však aj nedôjde k úspešnému „bodu spojenia“ a divák si autenticky neprejde ponúkanú cestu poznania, minimálne sa môže na dielo pozerať ako na vizuálno-akustické rozpohybované obrazy, ktorých estetická kvalita je rovnako nepopierateľná.

Text vznikol na základe výskumu, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.


BOD SPOJENIA vytvára Nový chrám v dobe súčasného človeka. Pozýva diváka dovnútra a navrhuje mu Cestu. To, na čom záleží je povoliť Bodu Spojenia pohyb.

BOD SPOJENIA je dielom spolupráce siedmych umelcov zo štyroch disciplín zo Slovenska, Českej republiky, Holandska a Nórska. Tento medzinárodný tím sa stretáva, aby intermediálne komunikoval a vytvoril divadelné predstavenie, v ktorom majú odlišné a zároveň závislé médiá tanca, hudby, fotografie a svetelného designu vyrovnané zastúpenie.

Autorka konceptu, réžia: Roberta Legros Štěpánková
Účinkujú: Roberta Legros Štěpánková, Tomáš Janypka, Lukáš Lepold
Vizuálny koncept, fotografia: Eli Dijkers
Hudobná kompozícia, moog, el. klavír: Amund Roe
Kontrabas: Romana Uhlíková
Svetelný dizajn: Pavla Beranová a Filip Horn
Produkcia: Martina Čeretková
Technická podpora: Matthieu Legros, Filip Horn

Premiéry: 25. a 26. september 2020


Katarína K. Cvečková

Katarína K. Cvečková

Absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU v Bratislave. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a s tým súvisiacej pedagogickej činnosti - pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania o súčasnom tanci Píš ako tancujú. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku.