Neutíchajúci pocit, že sa naša spoločnosť stále nedokázala poučiť zo svojej nelichotivej histórie, je východiskom pre narastajúce množstvo umeleckých reflexií osudov ľudí, ktorí ani v najväčších sociálnych krízach nestratili vlastné morálne zásady. Medzi nich rozhodne patrí aj speváčka Marta Kubišová, ktorej život je námetom najnovšej inscenácie v Modrom salóne Slovenského národného divadla.
Inscenácia Kabaret Normalizácia alebo Modlitba pre Martu je ďalšou v rámci dramaturgickej línie, v ktorej sa SND vracia k osobnostiam spojeným s významnými udalosťami našej histórie. Zároveň tiež figuruje ako pripomenutie nadchádzajúceho 50. výročia vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Príbeh speváčky, ktorá sa prostredníctvom piesne Modlitba pre Martu stala symbolom slobody v čase politickej okupácie, tlmočí predovšetkým odhodlanie a silu, s ktorými dokázala znášať všetky osobné či spoločenské traumy.
Autor textu a režisér Matúš Bachynec vytvoril mozaikový pohľad na osobnosť Kubišovej, v ktorom venoval vyvážený priestor jej politickej činnosti aj umeleckej tvorbe. Zobrazuje speváčkino prvotné pôsobenie v divadlách, tvorbu populárneho tria Golden Kids, ale aj následný zákaz vystupovania či neustále sledovanie zo strany ŠtB. Nevyhýba sa ani osobným a citlivým témam, akými sú potrat, manželove nevery či jeho následná emigrácia do USA. Bachyncovi sa tak podarilo na javisko preniesť ucelený obraz, ktorý Kubišovú predstavuje jednak ako zrelú umelkyňu, ale najmä ako spoločensky uvedomelú a humánne cítiacu osobnosť. Dokumentárna podstata deja však spôsobila, že inscenácia v niektorých momentoch upadá do jednotvárnej naratívnosti. Je prirodzené, že sa tvorcovia nevyhli potrebe detailne sprostredkovať všetky okolnosti Kubišovej života, no toto úsilie občas zatienilo základný aspekt príbehu, ktorým je sila speváčkinej osobnosti. V inscenácii aj napriek tomu prevládajú situácie, v ktorých sa faktografické rozprávanie a javiskové spracovanie navzájom kreatívne prepájajú a vytvárajú tak myšlienkovo naplnený aj vizuálne pútavý politický kabaret.
Základom scénografie Jána Husára je plátno umiestnené v zadnej časti scény, na ktoré sa premieta množstvo autentických záberov. Od ilustratívnych obrazov dobovej Prahy, cez útržky seriálu Píseň pro Rudolfa III. až po Kubišovej vystúpenie z balkóna budovy Melantrichu na Václavskom námestí v roku 1989. To všetko funkčne dotvára potrebnú atmosféru jednotlivých situácií a ešte detailnejšie objasňuje zobrazované obdobie aj súdobý spoločensko-politický kontext.
Inscenácii jednoznačne dominuje predstaviteľka Kubišovej Monika Potokárová, ktorá nielen svojou fyziognómiou, ale aj hlbším hlasovým zafarbením speváčku výrazne pripomína. Potokárová plynulo a dôsledne prechádza z polohy, v ktorej Kubišová vystupuje ako rozprávač, do situácií, v ktorých sa stáva súčasťou vlastného príbehu. Na jednej strane divákom vecne objasňuje udalosti zo speváčkinho života, no zároveň dokáže autenticky zobraziť jej komplexný charakter. Je drsná a priama, ale aj nežná a citlivá. Najvýraznejšie emócie Potokárová prejavuje v piesňach, ktoré dokáže predniesť suverénne a s technickou ľahkosťou. Modlitba pre Martu tak aj v jej podaní vyznieva dostatočne sugestívne a naliehavo otvára dodnes aktuálnu tému ľudského práva na život v mieri. Potokárovej v inscenácii sekunduje dvojica hercov Daniel Žulčák a Silvia Holečková, ktorí zosobňujú spektrum osôb zo speváčkinho súkromného či verejného života. Ich nabielo natreté tváre umocňujú mieru štylizácie, ktorú herci pretavili aj do vlastného prejavu. Ten je v ostrom kontraste s civilným výrazom Potokárovej a miestami ju svojou intenzitou zbytočne „prehlušuje“.
Osobnosť a život Marty Kubišovej prináša aj v súčasnosti aktuálny odkaz na silu nikdy sa nevzdávajúcej ľudskosti, ktorá má v každej dobe potenciál podnietiť spoločenské zmeny. Pripomína nám, že občas zabúdame na (nie až takú dávnu) totalitnú formu zriadenia našej spoločnosti a prehliadame činy politických predstaviteľov, ktoré sú v opozícii proti demokratickému režimu. Takisto sa stále medzi nami nájdu ľudia, ktorí z času na čas túžobne deklamujú tézy o ľahšom živote v období socializmu alebo sa otvorene hlásia k extrémistickým názorom. A to je len malá ukážka toho, prečo je potrebné pripomínať si osoby, ktoré sú pre nás symbolom odvahy a vytrvalosti v boji o odveký nárok človeka na vlastnú slobodu.