Krehkosť, tvoje meno je žena?

Uprostred scény dve bosé ženy a nadrozmerná kolíska prikrytá čipkovaným obrusom. Kolíska, to je rodina, domov, dieťa. Tradícia, ale aj archaická minulosť, dnes už predsa deti spia v postieľkach. Lenže kolíska – učičíka aj to najnepokojnejšie v nás. Je to náhrada materinskej náruče, keď matkine ruky už viac nevládzu deň-noc nosiť bremeno dieťaťa. Do kovovej konštrukcie kolísky obe performerky striedavo vstupujú – schovávajú sa pod ňu, vidíme len nohy. Pre dospelé alter ego vnútorného dieťaťa je to útočisko, úkryt, tichý kút – ale aj archetypálne miesto (hniezdo/brlôžtek/maternica), v ktorom sa navracia do harmonickej prenatálnej existencie. Je tam ticho, teplo a stav beztiaže.

Veronika Malgot a Libuša Bachratá. Režisérka aj performerka vlastných javiskových diel a dlhoročná tanečníčka flamenca. Dve ženy, také rozdielne, a predsa tu, v Krehkosti, kompatibilné, nás pozývajú do sveta svojich vnútorných úvah. O materstve, o vzťahoch. Predovšetkým o vzťahu k samej sebe. Rozprávajú nám dva príbehy súčasnej ženy. Sme svedkami odhaľovania veľmi osobného a introvertného prežívania, ale rovnako sledujeme šialené hypochondrické stavy úzkosti vyeskalované počas pandémie do podoby očakávania reálneho konca. V týchto exaltovaných príbehoch sú však silne prítomné aj sebairónia a humor. Hoci sa o krehkosti z názvu na začiatku uvažuje aj v rovine fyziky, opodstatnenie tento termín nadobúda až v súvislosti so vzťahovaním sa k ženskosti. Ženskosť ako krehkosť, je to mýtus? Vyžaduje si to nové relativizovanie? Pretože čo nás ženy v skutočnosti definuje? Čo znamená ženskosť – v tom dobrom, a čo v tom zlom? Je to skôr temperament? Emócia? Hystéria? Plač? Bezmocnosť? Jemnosť? Alebo naopak, sila a výdrž?

„Pamätám sa, keď som sa prvýkrát zaľúbila,“ hovorí Veronika na začiatku scény, kde obe protagonistky spomínajú na dávne lásky. A je to veru miestami aj patetické a spomienky občas vyznievajú aj infantilne. Cítim z ich slov mnohé odtienky: dievčenskú dychtivosť a detskú radosť, i jatrivú bezmocnosť dospelej ženy. Unavenej. Sklamanej. Ale sledujeme aj stoickú odvahu matky, rozhodnutej zachovať si (aspoň) posledný kúsok príčetnosti v chaose všedného dňa.

Keď sme počas inscenácie vystavení zmesi detského plaču a veselého spievania z premietaných záberov – tie zvuky sú všelijaké, len nie krehké. Najnaliehavejšou pasážou je tá, kde Veronika uvažuje o tom, či jej život ešte bude niekedy celý jej. V osobnom vlastníctve. Také povedomé úvahy matky tridsaťročnej, štyridsaťročnej, vlastne každej – bez rozdielu veku. Existuje ešte plnohodnotný život, kde stojím ja bez detí? Sama za seba? Kde ma ešte niečo nové čaká? Kde niečo zažijem? A ja uvažujem spolu s ňou: nadväzuje tento „nový“ život na ten môj pred deťmi? Alebo je to už nejaký celkom iný život, pretože aj ja som už celkom iná? Libuša to pomenúva radikálne: Absencia seba. Dve slová, lenže koľko bolesti, trápenia a strádania za nimi cítime. A koľko nekonečnej lásky zároveň.

Kompozíciu inscenácie vytvára striedanie monológov. Prehovory často kontrapunkticky reagujú na predošlé, vážnejšie pasáže vystriedajú humornejšie, monotónnosť nehrozí. Katarzne pre protagonistky, ale potenciálne aj pre divákov a diváčky, pôsobí záverečná tanečná pasáž. Je to akoby odpútanie sa od duše, útek do telesnosti tanca. Živelný pohyb, maximálne odviazaný, má za cieľ vytancovať sa zo všetkých pocitov: zo strachu zo smrti, z úzkostí, z bolestí, z lásky… Tanec je prostriedok, ktorý mi dovoľuje zabudnúť na všetko za mnou a byť tu sama v sebe.

Z kolísky je v závere len holá konštrukcia domu alebo akýsi záhradný altánok bez stien. Rodina je… Pevný základ? Provizórium? Len krehučký skelet? Napokon sme vlastne my, všetky ženy, unášané cudzími potrebami, obmedzované (skoro sa mi až žiada povedať väznené) naliehaním druhých, túžbou iných po našich starostlivých rukách. Sme ako slnko a naše deti, naši blízki sú slnečnice, večne k nám otáčajú tváre s každou potrebou. A potom nám ostáva už len snívať, túžiť po tom jedinom pocite „satori“. Parafrázujúc posledné vety inscenácie vyslovené podmanivým hlasom Martina Geišberga: Dovoľuješ si byť slobodná. Že ostaneš celá svoja. Jedna k jednej.