Doba vpísaná do stien zborovne

Napísaniu drámy predchádzal niekoľkoročný výskum, počas ktorého Grusková zozbierala množstvo dobových materiálov a absolvovala rozhovory s pamätníkmi či historikmi. Alžbeta Gwerková študovala v Prahe i Bratislave, študijné pobyty absolvovala v rumunskom Kluži a na parížskej Sorbonne. Zoznámila sa s akademickým maliarom Edmundom Gwerkom a presťahovali sa do Banskej Štiavnice. Vzťah dvoch intelektuálov musel byť dynamický: ona sčítaná vzdelaná emancipovaná žena, on rozporuplný uhorský intelektuál, budhista aj marxista. Alžbeta sa stala priekopníčkou hungaristiky na Slovensku, spolupracovala na slovensko-maďarskom slovníku, napísala niekoľko literárnych štúdií a bola účastníčkou Slovenského národného povstania. V rokoch 1939 až 1944 učila na štiavnickom gymnáziu.

Premiéru svojej najnovšej dokumentárnej drámy situovala Anna Grusková práve do učiteľského pôsobiska Alžbety Gwerkovej, do štiavnického gymnázia, ktoré je už dvanásť rokov opustené. Reálne gymnázium Andreja Kmeťa v Banskej Štiavnici, predtým piaristické gymnázium, sídlilo v budove z roku 1914, ktorá divákov zaujme už svojou architektúrou. Genius loci zafungoval, hoci sa hralo len v jednom z priestorov – v zborovni, v ktorej sa tiesnili diváci spolu s hercami Lenkou Libjakovou a Šimonom Ferstlom.

Grusková nechala na diváka pôsobiť autentický priestor, hoci ďalej s ním špecificky nepracovala. Pri stenách zborovne ležali stohy starých kníh. Za oknami sa júnové slnko postupne schovávalo za štiavnické vŕšky. Tento moment znamenal svojbytný, takmer snový obraz. Priestor medzi divákmi a hercami sa prelínal hlavne pre absenciu elevácie, čo spôsobovalo menšiu viditeľnosť, ale na druhej strane týmto rozvoľnením inscenácia získala viac na autentickosti. Dobové dokumenty sa pomocou projekcie postupne objavovali na stenách zborovne, oživovali udalosti, ku ktorým sa vyjadrovali herci, buď ako komentátori alebo ako priami protagonisti životných situácii Alžbety Gwerkovej.

Anna Grusková sa vo svojej monodráme dotýka nielen životných osudov, ale aj reálií, ktoré Gwerkovej život obklopovali, naplňovali alebo naopak ničili. Spracovanie dobových materiálov, výber citácií a udalostí dáva tušiť, že režisérka témou žila, takmer fyzicky si ohmatala Gwerkovej osud. Pri výskume jej života strávila v Štiavnici skoro rovnako dlhý čas ako hrdinka jej drámy. Práve táto zanietenosť priniesla na scénu unikátne dokumenty, ktoré by inak zostali skryté. Na inscenáciu sa dá pozerať aj ako na jednu z častí mozaiky, keďže Anna Grusková k nej vytvorila aj výstavu a pripravuje i dokumentárny film.

Inscenácia Demokratka Erža, to nie sú precízne vystavané scény, ale divadlo tu a teraz. Práve svojou striedmosťou a jednoduchosťou scénických riešení vie rozprávať zložité a spletité príbehy bez moralizátorstva a čo možno najautentickejšie. Režisérka vsádza na intímnosť výpovede a priestorovú stiesnenosť, ktorú premieňa na prednosť inscenácie. Vystačí si s minimalistickou projekciou a mizanscénami, s hudobnými predelmi a hercami samotnými. Niekoľko udalostí v slede vyslovených faktov dostáva väčší priestor, v ktorom vynikne ich výpovedná hodnota. Grusková si zo života Alžbety Gwerkovej vybrala kľúčové okamihy ako manželstvo s akademickým maliarom Edmundom Gwerkom, pedagogické pôsobenie v Štiavnici až po tragický záver jej života.

Inscenácia je rámcovaná výpoveďou Edmunda Gwerka. Podáva žalobu na udavačov, ktorí spôsobili smrť jeho manželky. Na maliarskom stojane je umiestnené projekčné plátno, na ktorom sa striedajú hlavne dobové filmové zábery či autentické výpovede tých, ktorí Alžbetu Gwerkovú poznali, alebo bola ich učiteľkou. (Okrem iných napríklad aj herec Július Pántik.) Aj steny zborovne slúžia na obrazové sprítomnenie hlavnej protagonistky inscenácie, prostredia a času, v ktorom žila.

Herečka Lenka Libjaková mala dostatok priestoru využiť rôznorodosť situácií, ktoré život hrdinke inscenácie prinášal. Minimalisticky, len pohľadom, strachom zračiacim sa v jej tvári, prežíva stratu rodičov, keď sú smrteľne atakovaní vojakmi vracajúcimi sa z frontu prvej svetovej vojny. Alebo stvárni až revolučné odhodlanie a zarputilosť niečo v živote dosiahnuť. Šimon Ferstl je komentátorom udalostí, alebo stvárňuje rôzne mužské postavy z Gwerkovej života. Nekarikuje, skôr podchytí nejakú charakteristicky vtipnú sekvenciu. Najlepšie sa to darí pri citáciách z Gwerkovej knihy Žena novej doby, v ktorej autorka (v spolupráci so svojou mentorkou Jarmilou Zikmundovou) zachytáva podoby života v demokracii a miesto ženy v nej. Druhé vydanie publikácie v roku 1940 bolo už zakázané. Svoje konanie komentujú obaja herci, zaujímavé bolo sledovať striedanie ich dvoch polôh, keď sa stávajú súčasťou emočnej udalosti, ktorú hrdinka prežíva. Obaja sú vo výpovediach autentickí a zároveň netlačia na emócie. V závere z úst Gwerkovej manžela prichádza presné definovanie toho, čo pre neho jeho manželka znamenala: „V rovnici jej tváre je čosi záhadné. V rovnici jej tváre je určité x, ktoré ma veľmi vyrušuje. Jej tvár je pokojná, milá, tá milota bola prvá vec, čo ma na nej zaujala, aj keď nie vždy sa správala milo. Človek nemôže byť stále milý, keď z každej strany dostáva facky. V tvári každého z nás sú stopy pradávnej veštby. Aj ten najlepší človek musí bojovať s beštialitou, ktorá v ňom atavisticky drieme.“

Naživo interpretované hudobné kompozície Andreja Krajčoviča reagovali na zmenu atmosféry jednotlivých scén a vytvárali skôr filmové atmosférické plochy než reakcie na jednotlivosti divadelnej akcie. Rozhodujúcim faktorom pre výslednú inscenáciu boli aj okresané priestorové možnosti – režisérka mohla z autentickej budovy využiť len jednu miestnosť. Na prvom uvedení sa okrem divákov, ktorí prišli do Štiavnice z rôznych kútov Slovenska, zúčastnili aj ľudia, ktorí Alžbetu Gwerkovú poznali osobne. Už tento fakt spojenia divadla a niečoho autentického ovplyvnil atmosféru premiérového uvedenia. Otázkou zostáva, ako budú predstavenia fungovať v inom priestore. Tvorkyne totiž na jeseň chystajú bratislavskú premiéru.