Martina MašlárováNa sklonku júla 1914 dozrieva bôb, v dome s tromi dcérami na vydaj sa striedajú pytači a život plynie vcelku banálne, len nad hlavami zavše zahrmí lietadlo. Aké to tu bude o sto rokov? To je otázka, ktorú si nástojčivo kladie Farár Javorčík v inscenácii Všetko za národ divadla Lab. Študenti VŠMU nám umožňujú pozrieť sa na príbeh Timravinej novely práve so storočným odstupom, poznajúc odpovede na farárove otázky. Nuž, bôb je vďaka genetike asi o čosi väčší, národ však dnes nie je omnoho múdrejší.
Prvá divadelná adaptácia Všetko za národ (2008) v réžii Michala Vajdičku patrila medzi zvlášť vydarené a oceňované tituly repertoáru Divadla Andreja Bagara v Nitre. Lab nie je DAB, kvality študentskej inscenácie v réžii Matúša Bachynca však možno s tou profesionálnou smelo porovnávať. A nie je to len dôsledkom toho, že vychádzajú z rovnakej (výbornej) dramatizácie Ondreja Šulaja.
Popri Šulajovej úprave, ktorá „Timravčinu“ vhodne zosúčasňuje a pritom nepotláča, sa tvorcom podarilo špecifický jazyk uchopiť aj na javisku, aj vďaka „humoru každodennosti“, ktorý do diania prinášajú najmä postavy Hany Čepčinskej a Mateja Vodnára. V herecky vyváženej inscenácii by sa dalo písať zvlášť o každom výkone, vskutku všetci herci dokázali plasticky oživiť svoje postavy – v detailnej drobnokresbe charakteru však predsa len vystúpili do popredia Martin Kochan (Vodnár), Monika Potokárová (Hana) a Monika Horváthová ako hlavná hrdinka Viera. V opakovanom silnom stisku ruky a ťuťmáckych povzdychoch sa ukazuje Vodnárova dobrotivá neokresanosť, s ktorou dvorí Javorčíkovie dievkam. Obe herečky tiež fyzickým prejavom a hlasom veľmi presne kreujú postavy inteligentnej, romantickej, no nedotklivej Vierky a až prehnane pre vlasť zapálenej utáranej Čepčinskej. Azda jedinými spornými otázkami režijno-hereckej práce sú miesta, v ktorých je pozornosť sústredená na úzky počet postáv, kým ostatné ostávajú na javisku bezprizorne stáť, ani nie nehybne, ani nie v náznaku konania (Hanin a Vierin dialóg v úvode), či otázka „vnútorných prehovorov“. Tie v nitrianskej inscenácii oddeľovali od „skutočných“ dialógov výrazné hudobné strihy, tu však obe úrovne textu splývajú a tak napr. premenlivé tykanie a vykanie Viery a Hagaru akoby vychádzalo iba z omylu či náhleho ľudského vzplanutia, necítiť rozpor medzi tým, čo postava hovorí a čo si skutočne myslí.
Remeselná zručnosť je kritérium, na ktoré sa pri prvých väčších inscenačných pokusoch študentov VŠMU kladie spravidla väčší ohľad, než na originálne interpretácie. V tomto smere vytvoril Bachynec ako študent štvrtého ročníka s hercami tretieho ročníka solídny kus, ktorý stojí na pevných remeselných základoch (a nemám teraz na mysli pódium z drevených paliet). Mohlo by to stačiť aj samo osebe, inscenácia však prináša aj interpretačnú nadstavbu. Rozohráva sa v náznakoch, akcentovaním niekoľkých motívov – spomínanej otázky farára Javorčíka, čo bude o sto rokov, silných národoveckých apelov Hany Čepčinskej a dunivého zvuku lietadla, ktoré vždy na chvíľku niekoho ohromí ako predzvesť blížiacej sa vojny. Osobitým symbolom je tu aj apple pie z podtitulu inscenácie, vlastne obyčajný jablčník, ktorý však s príchuťou inakosti, vzdialenej kultúry, akosi lepšie chutí. Sústredenie sa na tieto motívy zároveň odkláňa pozornosť od rurálnych tónov predlohy a tiež čiastočne potláča motív hľadania lásky, ktorý sa ale veľmi nepateticky odkrýva ako paralelná línia inscenácie.
Hoci napohľad tvorcovia predlohu neaktualizujú (výprava i kostýmy sú dedinskému prostrediu začiatku minulého storočia pomerne verné), otázky národného sebavedomia a zároveň animozít medzi národmi, ktoré vedú k sporom a dokonca vojnovým konfliktom, dnes, keď po námestí pochodujú falošní rodoľubi a keď svetová politika čoraz viac vyostruje hrany medzi národmi, rezonujú obzvlášť silno. A apple pie, ktorý upiekli študenti z Bratislavy, chutí veľmi sľubne. Ktovie, čo naservírujú nabudúce.
