Katarína K. CvečkováUž počas predminulej sezóny smiechu (2012/2013) nitrianskeho Divadla Andreja Bagara sľuboval Svetozár Sprušanský nekonvenčný prístup pri inscenovaní Shakespearovho Skrotenia zlej ženy a posunutie inscenačnej tradície hry do nových rozmerov. V tom čase sa mu to ale nepodarilo – keďže bola premiéra dočasne zrušená. Šéfdramaturg a umelecký šéf DAB-u sa však nevzdal a na úvod tejto sezóny „revolučnú“ inscenáciu Shakespearovej komédie predsa len uviedol.
Radikálna je v jeho inscenácii najmä úprava dramatikovho textu (v preklade Branislava Hečka), na čo nadväzuje aj zmena motivácii jednotlivých postáv, či istý žánrový posun. Nitrianske Skrotenie zlej ženy akosi postráda humor a miesto komédie pripomína skôr modernú tragifrašku. Fraškovitá je najmä snaha o situačnú komiku v kombinácii s tragicky pôsobiacim osudom hlavnej postavy Kataríny po sobáši s Petruchiom. Sprušanského Katarína (v podaní Kristíny Turjanovej) totiž nie je až takou zlou ženou (v zmysle Shakesperovej hry), skôr pôsobí ako sebavedomá žena, ktorá odmieta byť vydaná, resp. predaná ako tovar. Jej sestra Bianka zasa nie je tou skromnou a nenápadnou, ale pôsobí ako celkom rozmaznaná a laškovná dievčina a Baptista Minola (Jevgenij Libežňuk) je skôr prefíkaným obchodníkom ako milujúcim otcom. Úprava textu je výrazná do takej miery, že v inscenácii napokon zostala len základná kostra Shakespearovho príbehu.
Spomínané fraškovité kopance a facky sú tu striedané s obdobnými akrobatickými číslami – javisko (aj vďaka scénografii) pôsobí ako cirkusová aréna a dejové zvraty sa tak stávajú samostatnými výstupmi v akomsi cirkusovom programe. Takto štylizované herectvo je však miestami v silnom kontraste s civilným prejavom či dokonca istou hereckou psychologizáciou. Rozporuplný je aj dobový mix, ktorý sa odzrkadľuje najmä na kostýmoch – na jednej strane sú kostýmy korešpondujúce s cirkusovým prostredím, na strane druhej štylizovaný barokový odev a napokon celkom súčasné oblečenie. Takéto kombinovanie a vrstvenie rôznych štýlov a časových období pôsobí nekoherentne a retarduje temporytmus i logiku inscenácie.
Od začiatku do konca buduje režisér vyslovene ťaživú atmosféru, v popredí ktorej prevláda bezcitnosť, krutosť a násilie. Petruchio po svadbe Kataríne nechystá úlohy, ktoré ju majú zo vzdorovitej a protivnej zmeniť na poslušnú, ale vidíme jasný obraz narastajúceho domáceho násilia – fyzického i psychického. Inscenácia mala byť zrejme akýmsi hyperbolizovaným obrazom dnešnej spoločnosti, kde absentuje láska (v akejkoľvek podobe), morálka a charakter a prevláda krutosť, pragmatizmus a sila peňazí.
Na druhej strane však pravdou zostáva, že chlad a surovosť nemeckého divadla spolu so zložitou inscenačnou koncepciou (a absenciou akejkoľvek dramaturgie) Shakespeara celkom pohltili. Inscenácia je zároveň plná nedotiahnutých metafor a nevypointovaných obrazov a je skutočným „divadelným cirkusom“ – prekombinovaním všemožných inscenačných postupov. Čo napokon potvrdzuje aj výsostne patetický záverečný monológ Kataríny o ženskej poslušnosti, ktorý v svadobných šatách prednáša divákom ako strhaná utrápená žena. Nielenže tento patetický výstup pôsobí v značnom kontraste s chladnou atmosférou zvyšku inscenácie, ale táto ubitá žena, ktorá sa cez slzy premáha, aby dokončila svoj moralizujúci monológ o ženskej poslušnosti, si napokon neodpustí ani (pre túto hru povestné) finálne laškovné žmurknutie oka. Čo tým chcel teda autor, resp. pán režisér povedať?
