Jakub MolnárAj napriek postupnému a potupnému prehliadaniu ekonomických potrieb sa najstaršiemu európskemu festivalu ochotníckeho divadla Scénická žatva darí odolávať nešvárom dotačných tabuliek. 97. ročník možno nepreukázal výraznejší pokrok v oblasti kompozície mizanscén, režijného uchopenia, či dynamiky obrazov. Hlavným objektom môjho záujmu sa však stal text (či prípadne jeho absencia) a jeho dramaturgická interpretácia. Tá by v mnohých prípadoch popri profesionálnych kolegoch nielenže obstála, ale niekedy by aj prevýšila ich kvality. Na tohtoročnej Žatve sa tak objavila plejáda titulov, ktoré poľahky zalomcovali s predsudkami, že ochotnícke divadelníctvo je len samé „cip-cip-cipovička“ a urbánkovské „juch“.
Peter Handke by ma prekvapil na nejednej slovenskej profesionálnej scéne. Púchovský súbor Homo Fuge sa však v inscenácii Podzemné blues odhodlal oživiť inteligentného outsidera, ktorý v nekonečných verbálnych atakoch a neznesiteľných aliteráciách komentuje všetky prejavy falše, nevkusu a nedokonalosti. Fragmentarizovaný svet upletený z filozofických a literárnych odkazov na západnú kultúru ponúka priestor pre intelektuálne potešenie, zároveň si však žiada aj pevnú dramaturgickú ruku. Tvorcovia nemali ambíciu divákov účelovo provokovať prostredníctvom Divokého muža, ktorý je ovládaný fundovaným hnevom. Nepokúsili sa ani o postdramatický tvar, s ktorým by sa tento autor mohol stotožniť. Zvolili skôr (miestami možno príliš) citlivý dramaturgický a režijný výklad s minimom scénických znakov. Vďaka tomu mohli do zdeštruovanej mysle Divokého muža pridať aj náznak elegancie, vyrovnania či sebairónie. Dokázali si vytvoriť adekvátny odstup od ťaživej podstaty predlohy (pričom obsiahli celú šírku Handkeho mudrovania) a v drobných rekvizitách ukryť dvojzmyselnosti.
S rovnako náročným autorom pracoval aj divadelný súbor Bebčina z Novej Dubnice vo svojej inscenácii Nuda. Základným východiskom textu (či skôr scénosledu) boli poviedky poľského predstaviteľa absurdnej drámy Sławomira Mrożeka. Súbor pracoval viac s kompozičnými aspektami a logikou absurdného divadla, než s jeho špecifickým dramatickým jazykom. Sústredil sa na zdanlivo nesúvislú výstavbu zápletky a nezmyselnosť obrazov. Takýto prístup umožnil aj nepoučenému divákovi orientovať sa v nihilistickej optike života, v ktorej dokáže partia mladých ľudí bezstarostne sledovať rozhodovanie samovraha, či skočí z balkóna alebo nie. Pocity úzkosti a beznádeje (typické atribúty absurdného divadla) boli obohatené o radostnú energiu a vitálnu túžbu mladých hercov, ktorí Mrożkov starecký nihilizmus dokázali hravo pretaviť do osobnej výpovede. Aj Stinné stránky ZUŠ F. L. Gassmanna z českého Mostu oprášili takmer neuvádzanú absurdnú hru pre deti Miloša Macourka Hra na Zuzanku. Inscenácia obsahuje množstvo jazykolamov, precízne striedanie temporytmu, hereckej hlasitosti a dikcie a vycibrenú dramaturgiu, ktorá by pokojne mohla konkurovať nejednému profíkovi. Úvodná ambiciózna dynamika síce nemala kam gradovať a postupne mierne klesala, no zanietenosť mladých hercov, ich jasný a pritom prešpekulovaný zámer sa stali hitom tohtoročnej Žatvy. Príbeh života Zuzanky, od narodenia po smrť, bol v ich prevedení zreteľný, dojemný, ionescovsky bláznivý a zároveň sa nevyhol takmer žiadnej zo súčasných pálčivých tém – úpadok školstva, hyperrýchla doba, problém tzv. tradičnej rodiny, prázdnota komunikácie, ekológia…
Jedným z vrcholov tohtoročnej Žatvy boli MoDRé TRaKy s rozprávkou Zhavranelí. Detský súbor dokázal vkusne a výtvarne nežne prerozprávať základnú dejovú líniu príbehu, ktorú si však prispôsobil pre vlastné potreby a vekové predispozície. Tvorcovia dômyselne pracovali so skratkou a minimalistickou metaforickosťou, ktorú docielili prírodnými motívmi – cesto, voda, drevený stôl, niekoľko zavesených bielych košieľ (symbol havranov) na dlhých paliciach a pod. Jednými z najkrajších obrazov boli odbíjania kostolného zvona v podobe kývajúcej sa gitary. Samotný príbeh si tvorcovia funkčne skrátili a spestrili ho detskými hrami a šibalstvami. Krásnemu princovi pri stretnutí s Bohdankou mladí divadelníci prenechali len zopár vtipných štekov, heroický a pritom komický príchod na limuzíne a vábenie svojej nastávajúcej na najrozličnejšie lákadlá. Bohdanku to však neodradilo od šľachetného zámeru – čakať na odkliatie svojich bratov.
Ambiciózne pôsobila aj inscenácia Jedna na druhú súboru Art point teatro z Prievidze. Tvorcovia však neustriehli jednotlivé režijné prístupy, ktoré sa v inscenácii miesia, chaoticky načrtávajú a niekedy dokonca negujú ako výpredaj nápadov. Princíp interakcie s divákom, ktorý však pôsobí viac účelovo než úprimne, paradoxne začína vytvárať odstup medzi javiskom a hľadiskom. Publikum je oslovené, ale predsa nevnímané. Informácie o banálnych útrapách či morálnych úpadkoch tvorcovia prezentujú v kŕčovito formulovaných mizanscénach a didaktických tézach. Inscenátori majú evidentne blízko k divadlu, ktoré nie je založené na slove, a pritom im unikajú základné zručnosti, ktoré sú potrebné pri tvorbe situácií, vzťahov a dramatickej i dramaturgickej logiky.
Počas 97. ročníka chcela časť ochotníkov porote a divákom ukázať, že je schopná prikloniť sa k tzv. netradičnému divadlu, ktoré vlastne nie je ani tak netradičné, ako skôr na Slovensku stále periférne. Niektorí svoje pátranie ukončili pri cool či in-yer-face dráme, iní naďalej experimentujú s performativitou a symbolikou scénických znakov. Často sa však stretávam s úsilím, ktoré nazerá na slovenské a svetové problémy vážnou prizmou, plnou ponurosti a beznádeje. Myslím si, že aj mladý či detský súbor by sa mal zoznámiť s realitou dnešnej planéty a je veľmi sľubné, že mnohí sú ochotní venovať sa tým najťažším otázkam. Zároveň by sa však nemuselo zabúdať na rozvíjanie schopnosti vytvárať si triezvo a s nadhľadom vlastný svetonázor a pohľad na fakty. Práve u detského súboru to platí viacnásobne. Pozitívnych príkladov však bolo na tohtoročnej Žatve dostatok.
