Kadiaľ vedie cesta z absolútneho dna

Autorom aj režisérom textu je Dušan Vicen. Základom jeho hry je existenciálna situácia – šesť postáv sa ocitá v uzavretom priestore, na recepcii hotela. Nevedia, ako tam prišli, kde presne sú, ani ako sa odtiaľ dostanú. Animovaná videoprojekcia neskôr prezradí, že sú už mŕtvi a všetci sú nejakým spôsobom prepojení – navzájom si zavinili smrť. Spolu sa dostávajú do akéhosi očistca, novej formy existencie, ktorej sprostredkovateľom i jediným prítomným riaditeľom je recepčný. To, že nepôjde o typické miesto plné nevysvetliteľných a magických situácií, naznačuje fakt, že ak sa recepčný chce nepozorovane zjaviť za svojím pultom, musí štvornožky preliezť cez celé javisko tak, že ho všetci diváci vidia. Je to určujúce východisko pre pochopenie toho, že v konečnom dôsledku si uväznené duše riadia svoj nový svet samy. Svojím konaním ovplyvňujú, čo sa bude diať ďalej, môžu usmerňovať svoj budúci osud a v prípade dobrých rozhodnutí azda dospieť aj k nirváne či nejakej inej, vyššej forme existencie. Žiaľ, žiadna z postáv nie je schopná opustiť mentálne nastavenie svojho predsmrtného ja. Tri ženy a traja muži posedávajú na recepcii, bezmocné čakanie na svoj ďalší osud si vypĺňajú prázdnym filozofovaním alebo názorovými roztržkami. Ich nová forma bytia ich nijako nemotivuje k zmene, k zamysleniu sa nad chybami v živote, k ľútosti, spytovaniu svedomia. Každý sebavedome presadzuje svoj názor a obhajuje svoju existenciu, no bez motivácie posunúť sa niekam ďalej. Až keď sa jedna z postáv rozhodne pre ďalší krok, posun do novej dimenzie, ostatní sa namiesto toho, aby ju nasledovali, rozhodnú ju vylúčiť, ohovoriť a napokon primitívne zmlátiť. K aktivite ich motivuje len spoločná nenávisť.

Samotný text Dušana Vicena by mohol byť predmetom rozsiahlej literárnej analýzy. Okrem nenápadnej alúzie na Pirandellovu hru Šesť postáv hľadá autora pracuje celkom konkrétne s formou sartrovskej existenciálnej situácie. Nevytvára však hysterický svet podobný hre S vylúčením verejnosti, ale absurdné kafkovské univerzum, plné nepochopiteľných, smiešnych situácií, ktoré ústia do tragických záverov. Pre svojich šesť postáv si vybral originálne typy, ktoré sa v danej situácii prejavujú výsostne sebastredne. Herci a herečky (Vít Bednárik, Jozef Belica, Ľubo Burgr, Lucia Fričová, Daniela Gudabová, Milan Chalmovský, Zdena Kvaskova) pri charakterizácii svojej postavy pracujú s typom, ktorý vychádza buď zo sociálneho, alebo pracovného zaradenia, ako učiteľka, ekologička, podnikateľ/zbohatlík, dôchodkyňa. Takisto je podstatné ich emocionálne ukotvenie. Vicen vkladá postavám do úst prázdne floskuly aj podnetné myšlienky. Kostra hry vedie od úvodného strachu z nepoznaného prostredia cez nápady, ako sa dostať preč, ako aj cez kolízne situácie k originálnemu, no deprimujúcemu záveru, ktorý len potvrdzuje, že ľudstvo je nepoučiteľné a že ani táto vzorka nevyužila svoju šancu posunúť sa do vyššej dimenzie a nechá sa zaplaviť svojimi vlastnými splaškami.

Detox mental je celovečerná hra, v ktorej nie je priestor na „skraťácku“ autorsko-hereckú poloimprovizovanú autentickosť. Má svoju štruktúru, dramatickú linku a dokonca aj jednotu času, miesta a deja. Vyžaduje si jednoznačné režijné uchopenie prostredníctvom interpretácie charakterov a ich textu. Herci a herečky však nevykročili z poetiky súboru. Nevstupujú do dialógov prinášajúcich dramatické napätie, ich prehovory sú lineárne; akoby sme sledovali vedecké sympózium venujúce sa kritickému mysleniu a ostrakizácii, nie živé estetické dielo. Najmä Vít Bednárik ako recepčný je aktérom divadelných situácií, ktorými vnáša do inscenácie nielen prvoplánový humor, ale aj odkazy na ďalšie diela či súvislosti s pridanou interpretačnou hodnotou.

Postavy prezentujú divákom „suterén“ našej spoločnosti, odetý do luxusných aj jednoduchých šiat: kritike sa nevyhli bohatí ani chudobní, a to nielen finančne, ale aj duchovne. Ani posmrtný svet nedonúti túto spoločnosť zmeniť svoje návyky, prehodnocovať, rekapitulovať, hľadať kompromisy. Akoby chceli naznačiť, že vyššie vedomie neznamená vstup do nového, lepšieho sveta, ale je to náš súčasný stav. Žijeme v bahne, z ktorého sa nedokážeme vyhrabať ani vtedy, keď dostaneme konkrétny návod. Pretože presne to nám vyhovuje – pasívne sedieť, súdiť, klamať, „hejtovať“ a konšpirovať, až kým nás tie naše lajná nezaplavia.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová