Divadelná Nitra, deň prvý a druhý: RElativizácia REality, REvolúcia pixelov, REkonštrukcia hodnôt

Má dnešná doba ešte skutočnosť? Má hodnotu reálnosti? Ak nie, kam sa podela? Do sféry skrytej intimity jednotlivca, do dejinných udalostí, do kníh? Poľský režisér Michal Borczuch a divadlo TR Warszawa priniesli na Divadelnú Nitru adaptáciu šesťzväzkového autobiografického románu Môj boj od nórskeho autora Karla Ove Knausgårda. V inscenácii síce dochádza k dramaturgicky neukorigovanému tematickému pretlaku, no aj napriek tomu sa jej podarilo otvoriť priestor pre podnetné úvahy o nových podobách scénickej textuality.

Festival začal zostra! Prostredníctvom hlavnej autobiografickej postavy Karla Ove vedú tvorcovia s divákom dialóg o kríze literárnej (a následne aj divadelnej) reality. Všetky výrazové prostriedky smerujú k jasnej relativizácii videného aj počutého. Dekompozícia času prostredníctvom chaotických retrospektív sa strieda s neustále opakovaným návratom symbolov v nových perspektívach a kontextoch. Poľská inscenácia je vyčerpávajúcou púťou s nespočetnými kombinačnými možnosťami, ktoré narúšajú akékoľvek percepčné a naratívne ohraničenia. Režijný princíp sa však postupne začína len násobiť a ďalej sa už nerozvíja. Oná dlho očakávaná filozofická nadstavba sa síce v krátkosti na záver dostavila (v podobe hrozby jednotlivca, ktorý nevníma realitu, akým je napríklad Anders Breivik), no nestihla sa dostatočne rozvinúť a preto vyznievala ako umelá náplasť na nedostatočnú pointu.

Lecture performance sa k etablovaným a neodmysliteľným formám súčasného divadla radí už od priekopníckej Lecture on Nothing od amerického avantgardistu Johna Cagea z roku 1961. Tento scénický tvar sa postupne infiltroval takmer do každého festivalového programu, repertoáru nezávislých umeleckých centier, galérií či múzeí. Je zmesou základných aspektov umeleckého diela (ja rozprávam, divák sleduje) a akademickej prednášky (dôraz na vecnosť, dôveryhodnosť...). Vďaka kombinácii analytického faktografizmu a divadelnej fikcie sa do popredia záujmu tlačia mechanizmy, ktoré narúšajú hranice reality a ilúzie.  Exemplárnym príkladom je Piesok v očiach od Rabiho Mrouého. Pôvodom libanonský umelec, ktorý pôsobí v Nemecku, dostal do poštovej schránky USB s množstvom ilegálneho video materiálu z dielne teroristickej organizácie ISIS. Po čase zisťuje, že väčšina z nich sú len postrihané youtubové videá či známe filmy obohatené o zapálený audio komentár, a teda zneužité na propagandistické účely. Mroué nás svojou suverénnou vedeckosťou (ale i nesmiernou charizmou) vedie k myšlienkam, ktoré sa týkajú našej vlastnej participácie na zločine v podobe týchto obrazov. Jeho vzťah k intermedialite a interkulturalite má povahu myšlienkového procesu, keď sa z prvotnej tézy - „dostal som nemorálne videá, čo s nimi?“ - rozvíjajú komplexné idey. Mroué sa pýta, v čom je morálny rozdiel medzi sledovaním videa, ktoré zachytáva popravu na príkaz teroristu a videa vražedného útoku snímaného dronom. Otázka nesmeruje ani tak k obsahu, ako skôr k jeho zobrazeniu a prezentácii. Ako je možné, že humanistická spoločnosť rozlišuje medzi fiktívnymi obrazmi zabíjania a tými autentickými? Medzi tými, ktoré šíria strach a tými, ktoré sa prezentujú ako liek proti terorizmu? Krv potečie tak či tak a Mroué volá po kritickom nazeraní na problematiku obrazov ako takých. Vo formáte lecture performance môžu tieto úvahy bez dramatických atribútov skĺznuť k obyčajnej prednáške, no Mrouého spôsob uvažovania a prirodzená ľudskosť v sále udržiavali neustále hmatateľné napätie.

Keby nebolo migrácie, nebolo by migrantov. Aj keby sa väčšina našich západných predsudkov voči utečencom ako novodobým bubákom zakladala na pravde, stále by to boli len patologické paranoidné reči, ktoré by vypovedali viac o nás, ako o prisťahovalcoch samotných.  Posadnutosť migrantmi evidentne vypovedá o našej slabosti. Lenže i Slováci boli pred sto rokmi emigrantmi a zatiaľ čo sme v roku 2015 dokázali odsúdiť povinné migračné kvóty pre 785 osôb, koncom 19. storočia sa desaťtisíce Slovákov a Čechov valili do Veľkej Británie či USA, za čo by im dnes prischla nálepka „ekonomickí migranti“. Medzi stenami newyorských mrakodrapov a hlinených haličských obydlí sa odohráva príbeh inscenácie Americký cisár z Divadla Pôtoň. V interpretácii knihy rakúskeho reportéra Martina Pollacka sa tento priestor hemží ľstivými prievozníkmi, ktorí chcú z vysťahovaleckej krízy vyťažiť čo najväčšie provízie, ale aj nešťastníkmi plávajúcimi na trajektoch či trpiacimi v rodnej, no pustej domovine. Tvorcovia v úvode naznačujú svoj bipolárny prístup k tejto problematike. Na jednej strane pôsobí enumerácia mien a prezentácia anonymných fotiek na plátnach ako kritika chladnej štatistiky v excelovej tabuľke. Následné memorovanie anglických slov o ľudskom tele z Amerického tlumaču zas vyznieva ako symbol straty vlastnej identity. Aj vďaka intímnemu priestorovému riešeniu sa však divák po čase dostáva do bezprostrednej blízkosti s jednotlivcom bojujúcim o vlastné prežitie a sebaúctu. Režisérka Iveta Ditte Jurčová a autor dramatizácie Michal Ditte sa nepokúšali len o čo najvernejšiu ilustráciu histórie, ale vytvorili univerzálne panoptikum postáv, ktoré hľadajú svetlejšiu budúcnosť pre seba a svojich blízkych. Prezentované riešenie problému môže síce v dnešnom pokročilom štádiu utečeneckej krízy pôsobiť jednoducho, no inscenácia Americký cisár nás v konečnom dôsledku vyzýva k podnetným úvahám, či by sme sa v cudzincoch dokázali opäť spoznať.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Molnár, Jakub. Divadelná Nitra, deň prvý a druhý: RElativizácia REality, REvolúcia pixelov, REkonštrukcia hodnôt. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 15.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://mloki.sk/node/888.