Sú naozaj takí nešťastní, ale tešia sa z toho? Alebo snáď kolabujú?

Richterove hry veľmi často obsahujú ostrú kritiku neoliberálnych politických štruktúr, ktoré vykorisťujú jednotlivca, a ukazujú vplyv nových nástrojov moci na individuálne životy. Ľudia sa zmietajú v osobnej kríze, nedokážu si poradiť s neúrekom možností, ktoré majú k dispozícii, čelia vyhoreniu a preťaženiu. Chcú všetko, ale nevládzu nič. Vystupujú ako dravé mestské šelmy, no v skutočnosti sú vo svojom vnútri len ohrozenými bojazlivými zvieratkami. Stratili smer, stratili seba. Vzniká v nich napätie medzi tým, čo ukazujú navonok – ich maskou – a bolesťou a dezorientáciou v duši.

Herecký súbor pod vedením režiséra Mariána Amslera zobrazuje vystrašených ľudí, ktorí žijú v chaose bytia a oscilujú medzi predstavami a realitou. Ako zvieratá sa snažia pazúrmi uchopiť posledné známky akýchkoľvek istôt. Stretávame päť postáv – starnúcu herečku, terapeutku, mladú influencerku, pedagóga a osamelého muža. Charakterizuje ich vnútorný nepokoj, ktorý sa prejavuje v komunikácii i v pohyboch tela. Pociťujú úzkosť z lásky a blízkosti, ale tiež zo samoty. Niekedy veľa rozprávajú, ich slová sú však často prázdne a neustále sa točia v kruhu.

Prototypom postavy, ktorá je stratená v súčasnej dobe, je Mladá influencerka Kataríny Andrejcovej. Svoje pocity opisuje takto: „Táto reálna simultánna prítomnosť s iným človekom v jednej miestnosti ma kompletne blokuje. Nemôžem byť sama sebou, strácam kontrolu nad tým, ako sa chcem prezentovať, a to nedokážem vystáť.“ Jej postava sa topí v mori možností a nárokov na seba. Andrejcová hnevlivo rukami búši do žinenky so slovami, že nikdy nedosiahne spokojnosť, pretože vždy je možné spraviť viac. Zobrazuje ľútostivo-smiešnu tragickosť ľudí, ktorí sú neschopní realizovať svoje sny, pretože sú odpojení od vlastného vnútra. O to viac sú prepletení so životom na sociálnych sieťach. Keďže blízkosť si vyžaduje autenticitu a prekonanie strachu zo zranenia, nie je pre ňu možné nadviazať spojenie s iným človekom. Intimita je pre ňu príliš deštruktívna. Chce nehu, no dosahuje odmietanie. Obsesívne sa obracia na potenciálneho milenca a žiada ho, aby ju nikdy neopustil, no vzápätí mu adresuje nenávistné slová. Andrejcová je štylizovaná do akejsi záhadnej bohyne internetového sveta, ktorá zovňajškom v čiernom odeve pôsobí drsne, sebavedomo a nedostupne, no z jej počínania prehovára zúfalstvo, precitlivenosť, zraniteľnosť a slabosť.

Všetky postavy pôsobia zacyklene, akoby nevedeli uniknúť sami pred sebou. Lenka Libjaková ako influencerkina Terapeutka nemá od nej odstup. Jej temná energia ju pohlcuje a zrazu začína konať ako ona. Sledujeme fyzický súboj, v ktorom sa Terapeutka snaží poraziť svoju pacientku – Mladú influencerku. Chce ju ovládnuť, pretože ju na jednej strane fascinuje, no zároveň ju neskutočne irituje. Libjaková v inscenácii stvárňuje aj domnelú dcéru Starnúcej herečky v podaní Edity Koprivčević Borsovej. Znova sa úporne snaží získať pozornosť, nadviazať kontakt, no druhá strana sa tvári, že ju nepozná a nemá s ňou nič spoločné. Libjakovej prejav je búrlivý, zemitý a konkrétny – snaží sa doslova fyzicky dotknúť ostatných. Frustráciu pretavuje aj do sekvencií, keď bojuje s oblečením– pokúša sa vymaniť zo svetra, ktorý ju uväzňuje ako kazajka. Koprivčević Borsová sa pritom tvári nezaujato, predstiera slobodu a nezávislosť a presvedčivo Libjakovú ignoruje. Nedbalo sa opiera o stenu a následne potácavo odchádza zo scény. Je príliš zničená na to, aby sa nechala vtiahnuť aj do problémov iných ľudí.

To, čo celý čas sledujeme v pohyboch vnútorného zápasu postáv, načrtne na začiatku vo svojej prednáške Pedagóg (Šimon Ferstl). Ležérne a úsmevne zadefinuje ideologické a filozofické rámce správania postáv. Tie sú neraz narcistické, excentrické, nevedia si poradiť s realitou, so skutočným svetom. Asi najdojemnejšie vyznieva postava Osamelého muža (Jakub Jablonský). V jeho úprimnej snahe udržať si vzťahy a v rozhorčení nad fluiditou zväzkov badať náznak úsilia chytiť sa pevného bodu a nájsť trvácne šťastie. Pomerne rozporuplno pôsobí Jablonský v role LGBTI+ aktivistu, keď angažovane odsudzuje násilné činy i stratégie politikov. Inscenácia sa totiž v tomto bode stáva viac politickou a verejnou, zatiaľ čo dovtedy sledovala líniu vnútorného prežívania a súkromných svetov jednotlivcov. Keďže tento motív nie je prítomný v iných častiach, narúša to celistvosť inscenácie.

Amsler vo svojom režijnom prístupe zachoval princíp spojenia činoherného herectva a súčasného tanca, ktorý je typický aj pre mnohé inscenácie Richterových hier. V spolupráci s choreografkou Stanislavou Vlčekovou inscenácia rovnocenne pracuje aj s pohybovou zložkou. Performeri využívajú na pohybové kreácie hlavne variabilnú kovovú konštrukciu, ktorá je hlavným prvkom scénografie. Unikajú v otvoroch mohutnej kostry preliezky, šplhajú sa po jej priečkach, skrývajú sa či hrajú rôzne hry. Sú rýchli i pomalí, nepolapiteľní a nie je možné ich zastaviť. Neustále sú v pohybe, ktorý ale nemá nijaký smer. Je to skôr lavírovanie na jednom mieste, ktoré je navyše vysunuté do výšky, takže hrozí pád. Ich balansovanie na hrane sprevádzajú neistota a strach. Chcú vyznievať sebavedomo, nezávisle, no dosahujú opak. Atmosféru inscenácie podčiarkujú aj hudobné vstupy DJ-ky Kristíny Smetanovej, ktoré tematicky i ťaživou náladou korešpondujú s jej celkovým vyznením.

V závere sa pätica postáv, ktorá opantala všetky naše zmysly, ohúrila nás svojou naliehavosťou a intenzitou emócií, dostáva do stavu hlbokej paralýzy. Postavy sedia ako účastníci svojpomocnej terapeutickej skupiny v polkruhu vo vnútri železnej konštrukcie. Ich pohľady sú prázdne, unavené, nešťastné. Vyzerajú zničene, depresívne a ustráchane. Sú našimi zrkadlami? Alebo sú len odstrašujúcim príkladom, ako môžeme dopadnúť, ak prestaneme nebojácne rozhodovať o vlastnom živote? Zdá sa, že uviazli niekde medzi životom a mŕtvolnosťou a nevedia sa pohnúť vpred. Ich metódami na ceste k blízkosti sú totiž zúrivý boj, hnev, obviňovanie, strach a obavy.

Odborné korektúry: Lucia Šmatláková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová