Stream kvalitnejší ako divadlo

Pokiaľ by som mal online verziu Socializmu s teplou tvárou druhovo zaradiť, má najbližšie k televíznej inscenácii. Ako lokácie využili tvorcovia priestory Novej Cvernovky, ktorá svojím charakterom ideálne vyhovuje dobovému zasadeniu príbehu do osemdesiatych rokov minulého storočia. Využitie viacerých kamier a postprodukčné úpravy rozhodne podporili atraktivitu výsledného tvaru. Či už ide o pasáže, ktoré sa odohrávajú v psychiatrickej ambulancii, v niekdajšom bistre Kazačok na Šafárikovom námestí v Bratislave alebo na verejných toaletách. Za pozornosť stoja scény situované do súkromných bytových priestorov manželských párov (Ženatý a Vydatá, Doktor a Alex). Cvernovka neponúka priestory, ktoré by umožňovali naznačiť intimitu domácnosti, preto sa tieto časti nahrávali tak, že medzi kamerou a hercami sa nachádzalo transparentné plátno, na ktoré bol premietaný tapetový vzor či vybrané predmety typické pre bytové zariadenie – napríklad kuchynská skrinka. (Pri povolení opatrení a otvorení divadiel by dielo malo mať charakter imerzného divadla – divák sa bude počas predstavenia presúvať za hercami po jednotlivých miestnostiach.)

Vhodné bolo aj rozhodnutie pracovať s kontrastom medzi čiernobielymi a farebnými pasážami záznamu. Na jednej strane boli scény charakteristické sivosťou normalizácie, na strane druhej farebnosť je príznačná pre rozmanitosť rodovej identity a sexuálnej orientácie v spoločnosti, ale aj plnohodnotnosť prežívania vlastného života, ktorá prichádza pri stotožnení sa s vlastnou rodovou a sexuálnou identitou. Problematický bol rozostrený a roztrasený záznam časti, ktorá sa odohrávala na verejných toaletách. Tvorcovia tak chceli podčiarknuť skreslené vnímanie postáv pod vplyvom alkoholu (a pravdepodobne aj iných látok) v kombinácii s nepríjemným zážitkom, ktorým návšteva toaliet slúžiacich primárne na sexuálne účely nepochybne je. Zvolená technika záznamu je však použitá na zbytočne dlho, čím sa oslabuje efekt tohto princípu, ktorý s pribúdajúcim časom viac otravuje, než akcentuje charakter výstupu.

Z pohľadu divadelného ukotvenia záznamu je na zásadnú diskusiu kvalita hry Andreja Kuruca. Pri tvorbe textu, ktorý vychádza z rozhovorov s respondentmi, je určite ťažšie vzdať sa jednotlivých príbehových línií. V tomto prípade je úloha autora o to náročnejšia, že Divadlo NOMANTINELS sa LGBTQIA+ téme venuje programovo a do procesu teda vstupuje aj osobný rozmer. Text hry Socializmus s teplou tvárou ide zbytočne do šírky na úkor hĺbky, čo sa prejavuje v plytkosti príbehových rovín či v neprepracovaných motiváciách postáv, z ktorých následne cítiť viac umelý konštrukt ako naliehavosť autentickej výpovede. Príkladom je postava Vidiečana (Jakub Švec), ktorá počas príbehu prejde coming outom a neskôr sa z homosexuality „lieči“ na psychiatrii. Rozhodnutia, ktoré ho k tomu vedú, sa pritom dejú akoby mimochodom a bez motivácií. Podobne problematická je aj výstavba niektorých vzťahov – napríklad Zlatice (Peter Tilajčík) a Básnika (Ľuboš Janák). V úvode zaznie informácia, že Básnik sa živí prostitúciou, pričom práve Zlatica je jeho pasákom. Fakt, že jeden z ich priateľov predáva iného na sexuálne služby, pritom nie je pre zvyšné postavy ani len témou na diskusiu. Z pohľadu estetických kvalít textu by sa nad nedotiahnutím tohto motívu možno aj dalo mávnuť rukou, no tu sa dostávame aj do etickej roviny. Nemyslím si však, že ambíciou tvorcov bolo zobraziť LGBTQIA+ komunitu ako ľudí, ktorí akceptujú nielen kupliarstvo, ale aj vykorisťovanie.

Plochosť a tézovitosť postáv i príbehových línií spôsobila, že herci nemali veľa priestoru na detailnejšie kreovanie charakterov. Spomínaná dobre myslená snaha ponúknuť čo najširší obraz neheterosexuálnej komunity v období socializmu v konečnom dôsledku priniesla paradoxný výsledok. Najzaujímavejší materiál pre hercov predstavujú jediní dvaja heterosexuáli – Sestra (Lenka Libjaková) a Doktor (Tomáš Pokorný) – a tiež gay, ktorý svoju orientáciu zapiera (Tomáš Pokorný). Lenke Libjakovej sa darí prostredníctvom komiky pracovať s motívom socialistickej zdravotnej sestry, ktorá je podlízavo milá k lekárovi a nepríjemná k pacientom. Veľmi dobre fungujú najmä rýchle prestrihy medzi týmito dvoma polohami. V súkromnom rozmere postavy sa jej zas podarilo presne zachytiť typ snaživej manželky, ktorej jediným cieľom je otehotnieť, kvôli čomu odmieta vidieť evidentné problémy v manželstve. Tomášovi Pokornému Doktor ponúka najväčší priestor na zachytenie plastickejšieho uchopenia postavy, pretože primárne plní úlohu komického elementu. Herec ju stavia na čiastočnej popletenosti, neodbornosti a únave z pracovného stereotypu. Mimo rámca komickej figúrky posúva Doktora vo výstupe, v ktorom prichytí svoju manželku (Lenka Libjaková) s milenkou (Michaela Fech). Facka, ktorú dá manželke, nie len že kontrastuje s dovtedajším vykreslením postavy, ale je aj vyústením dramatického napätia, ktoré sa v tomto výstupe darí Pokornému spoločne s dvojicou herečiek vybudovať. Treba však podotknúť, že rozhodnutie vykresliť heterosexuálne postavy len ako nekompetentných zdravotníkov a životných partnerov, ktorí odmietajú vidieť nefunkčnosť ich manželstiev, tiež podporilo plochosť a tézovitosť textu.

Pokorný stvárňuje aj postavu zamestnanca ŠTB, manžela spomínanej zdravotnej sestry. Je nasadený do prostredia LGBTQIA+ komunity, pričom zakrýva svoju homosexuálnu orientáciu. Najmä pri výstupoch s Vidiečanom (Jakub Švec) sa hercovi podarilo zachytiť životnú frustráciu tejto postavy a s ňou súvisiace balansovanie medzi krutosťou a nehou v jeho správaní. Pútavým spôsobom zostáva visieť otvorená otázka, či k Vidiečanovi cíti zamestnanec ŠTB úprimný cit alebo ho iba využíva na svoje krytie. Sám motív trojuholníku Sestra – Ženatý – Vidiečan by po dopracovaní mohol fungovať aj ako samostatná divadelná hra. To isté možno tvrdiť o téme nastupujúcej epidémie AIDS, ktorej sa text dotýka, či o problematike „liečenia z homosexuality“, a nakoniec aj spomínaného kupliarstva.

Text Socializmus s teplou tvárou namiesto jednej poriadne rozpracovanej témy chce, bohužiaľ, zachytiť prakticky všetko, čo súvisí so životom LGBTQIA+ komunity v druhej polovici osemdesiatych rokov. Výsledkom je, že ho len povrchne ilustruje. Výsledný divadelný tvar je tak v konečnom dôsledku dielom, ktoré zaujme dobovými reáliami, pobaví komickými výstupmi, či inšpiruje spôsobom, ktorým tvorcovia pod vedením režiséra Mariána Amslera transformovali divadelný tvar pre potreby online streamov. V častiach, v ktorých má inscenácia ambíciu ponúknuť serióznu výpoveď, však tvrdo naráža na limity textu.