MLOKi

Šikana a rasizmus na javisku

Divadelné centrum Martin tvorí predovšetkým pre mladé diváctvo a deti. Inscenácie často reagujú na aktuálnu tému (November 1989 či Nahlas – o ochrane životného prostredia). Teraz sa tvorcovia a tvorkyne rozhodli dať priestor aktuálnej téme duševného zdravia a na konzultácie prizvali členov neziskovej organizácie IPčko – internetovej poradne pre mladých ľudí. Inscenácia Spleť je o šikane aj rasizme.

Autor hry a režisér Ján Šimko sa drží princípov dokumentárneho divadla, ktoré podporil predovšetkým prácou s filmovými dokrútkami (kamera a strih Peter Kotrha) a videoartom Borisa Vitázka. Do sujetu je funkčne začlenená (ale nie zbytočne zdôrazňovaná) doba pandémie – učitelia absolvujú online poradu, pretože riaditeľka školy má kovid. Okrem toho pred nami defilujú scény, v ktorých majú študenti dištančné vzdelávanie.

Na javisku vidíme dve veľké, šikmo postavené plátna. Vytvárajú zovretý priestor, akoby nedokončené V. Tu, v tomto napätom bode, sa často ocitá hlavná hrdinka Veronika (Henrieta Virágová). Sledujeme jej príbeh, ona je rozprávačkou aj komentátorkou. Neskôr – v diskusii po predstavení – sa dozvieme, že šlo o reinterpretované a transponované scény z jej života, funkčne pozmenené tak, aby vyhovovali divadelnému tvaru.

Do deja vstupujeme retrospektívne. Mladá žena sa po tom, ako videla reportáž zo skutočnej, mediálne známej tragédie v Miloslavove, kde sa tlupa mladých ľudí opila a týrala jedenásťročné dievča, psychicky zrúti. Príbeh potom rámcuje jej pobyt na psychiatrii. (Scény z psychiatrie patria kvôli dialógom, neznalosti vytvoreného prostredia nemocnice i kvôli hereckému výkonu psychiatra – Michal Rosík – k najslabším z inscenácie.) Protagonistka začne rozprávať, čo všetko zažila, odkedy začala chodiť do kolektívu. Tieto udalosti sa pred nami prehrávajú ako fragmenty z jej života, herečka preskakuje zo svojho dvadsaťpäťročného „ja“ do tela sedemnásťročného dievčaťa, ktoré je sústavne šikanované, a preto nadobúda odpor k sebe samému. Oporou sú mu síce rodičia, ale oproti sile kolektívu veľa nezmôžu.

Hlavná predstaviteľka je najpresvedčivejšia v momentoch, keď si môže dovoliť opustiť divadelné štylizácie a byť autentická. Pomohli by jej hovorovejšie a dôveryhodnejšie napísané dialógy (možnože aj priestor na improvizáciu alebo voľnejšie prerozprávanie toho, čo sa dialo). Text naberá na razancii, autentickosti a dôveryhodnosti, keď pred nami na plátnach vyskakujú komentáre Veronikiných spolužiakov, keď sa rozbieha šikana a silnie tlak na hlavnú hrdinku. Tu tvorcovia a tvorkyne zozbierali, či vymysleli texty z online sveta naozaj verne.

Tvorivý tím naznačuje aj tému adopcie. Oceňujem, že je divadelne stvárnená (adoptívny vzťah je zjavný vďaka hereckému obsadeniu, keďže Henrieta Virágová je Rómka, predstavitelia matky a otca Nerómovia) a nie iba hercami explicitne komentovaná. Scény s rodičmi pôsobia divadelne funkčne (protagonisti Lucia Hurajová a Peter Kadlečík sú prítomní len vo filmových dokrútkach), rozhovory sú autentické. Sugestívne je aj neustále prechádzanie z online priestoru (rozhovory s rodičmi či online výučba) do reality.

Jedna zo scén síce dej nijako neposúva ani nedotvára atmosféru, zato ukazuje detailnejšie vzťah hrdinky s mamou a hovorí nám čosi aj o rodičoch. Ide v nej o kupovanie slávnostných šiat. Strach zo starnutia i priateľský, ale nie celkom jednoduchý vzťah matky a dcéry sa premieta na plátno, otvára sa pred nami ako nejednoznačný a mnohovrstevný. V tejto scéne dá matka dcére facku, no v ďalších situáciách nečítame rodičov ako tých, ktorí by sa o dcéru nezaujímali či boli voči nej chladní, skôr naopak.

Divácky vďačné sú i zručne napísané a autenticky zahrané scény Veroniky a jej učiteľa Sitára (Miloš Kusenda). Postava človeka, ktorý síce vie byť voči hrdinke nekorektný, napriek tomu je jediným v mašinérii školy, kto jej rozumie, vnáša do príbehu ľahkosť a potrebný kontrapunkt negatívnym okolnostiam a deštruktívnym ľuďom. Záverečný moment, keď Sitár musí odísť zo školy a zároveň mu kolega naznačí, že si budú všetci myslieť, že mal so svojou žiačkou pomer, je tragickým uzavretím učiteľovho príbehu. (A musím povedať, že som rada, že tému zneužívania už tvorivý tím výraznejšie neotváral, pretože by to inscenáciu dramaturgicky rozbilo a ubralo jej na pravdepodobnosti).

Inscenácia vrcholí v momente, keď Veronika na Hviezdoslavovom Kubíne prednesie (dnes by sme povedali až aktivistickú) báseň a v jej závere sa vyzlečie donaha. (Dozvedáme sa to z rozprávania.) Silné gesto sa obráti proti protagonistke a ona sa pre šikanu v online priestore pokúsi vziať si život. Udalosti znovu rámcuje psychiatria (a znovu im v rovine textu i herectva neveríme).

Medzitým sa v škole odohrávajú online porady s psychologičkou a riaditeľkou – tento odkaz na dobu pandemickú je síce aktualizačný a korešponduje s odcudzenosťou, ktorú postavy v príbehu cítia, ide však o v podstate zbytočné a málo divadelné scény. Išlo totiž zjavne o dokrútku prehovoru reálnej psychologičky o reálnej situácii, čím sa ruší fikcia a divadelný tvar akoby prestal existovať. Scéna s riaditeľkou síce posúvala dej a ilustrovala atmosféru na škole, ale aby bola funkčná, potrebovala by zaujímavejší dialóg a väčší priestor pre vývoj postavy. Summa summarum – vo chvíli, keď hlavná protagonistka, ktorá síce nehrala dokonale, ale akosi aj to jej príbehu dodáva ešte väčšiu silu, odchádza zo scény, tak na javisku, zjednodušene povedané – „nie je o čom“. Spolu s ňou mizne aj tempo a nálada. Bez nej emócie z javiska do hľadiska neprechádzajú.

Scénu Diany Strauszovej tvorilo niekoľko rôzne veľkých drevených štvorcových konštrukcií, z ktorých herci a herečky vytvárali náznaky konkrétnych (katedra, učiteľský kabinet), ale aj metaforických priestorov (Veronikina zužujúca sa cesta k smrti a potom späť k životu), alebo sa prostredníctvom nich demonštrovala hierarchia (Veronika na konštrukciách stojí ako na stupni víťazov). Príbeh však mohla scénografia priestorovo dynamizovať ešte dôraznejšie. Sugestívna bola práca so svetelným dizajnom, na ktorú tvorcovia a tvorkyne očividne kládli dôraz. Svetlo vytváralo intímnejší priestor i priestor nemocnice, kreslilo atmosféru umierania, výtvarne dotváralo valiacu sa kadenciu šikany.

Celistvosť inscenácie udržiava vhodne zvolená dramaturgická línia (Zuzana Palenčíková) a väčšinou zručne pointované udalosti. Horšie to však už bolo s dialógmi, v niektorých prípadoch (psychiatrické oddelenie, porada, rozhovor s psychologičkou) aj s mizanscénami. A aj v dramaturgickej línii, hoci držala tvar pokope, by sme našli zbytočné miesta – niektoré scény síce inscenácii neubližovali, ale zaobišla by sa bez nich. Napríklad aj etuda Veronikinej mamy nahrávajúcej lifestylový program z jogového štúdia. Nahrávka je síce vtipná a dotvára charakter postavy, ale tento typ humoru je, súdiac aj podľa odozvy z hľadiska, zrejme zaujímavý skôr pre staršie publikum.

Inscenácia vznikla so zámerom priniesť debatu o diskriminácii a šikane do škôl, medzi mladých ľudí, a súčasťou každého predstavenia bude diskusia. Na tej po prvom uvedení bol okrem tvorivého tímu prítomný aj Marek Madro z neziskovej organizácie IPčko. Inscenácia je (aj vzhľadom na konštrukčne jednoduchú scénu) ľahko prenosná, flexibilná v rámci rôznych kontextov, reaguje na aktuálne udalosti. Za jej najväčší prínos považujem autenticitu hlavnej hrdinky, ktorá vniesla do javiskového tvaru tempo, atmosféru a určitú neopakovateľnosť. Je to totiž pre tento konkrétny divadelný tvar nezameniteľná herečka. Príbeh je jej – nie len v zmysle, že je dokumentárny (aj keď nie je vyskladaný len z príbehov jej života), ale že je to ona, kto mu vdýchol život, a vďaka nej má potenciál presiahnuť z javiska do hľadiska a zanechať hlboký dojem.

Odborná redakcia: Lenka Dzadíková
Jazyková redakcia: Zuzana A. Ferusová


Autor: Ján Šimko
Dramaturgia: Zuzana Palenčíková
Odborná spolupráca: Zuzana Juráneková (IPčko)
Scéna: Diana Strauszová
Kostýmy: Veronika Vartíková
Videoart: Boris Vitázek
Kamera a strih: Peter Kotrha
Hudba: Matúš Homola
Réžia: Ján Šimko

Účinkujú: Henrieta Virágová, Miloš Kusenda, Michal Rosík

Premiéra: 10. február 2023 v DK Zrkadlový háj, Bratislava