S Tilajčíkom, Ondrušovou a Čechovom o láske a utrpení

Najnovší autorský projekt Ondrušovej a Tilajčíka, vznikol z iniciatívy platformy T3 – kultúrny prostriedok. Električka sídliaca na petržalskom brehu Dunaja býva pravidelne dejiskom koncertov či literárnych čítačiek. Tentokrát oslovili organizátori dve známe osobnosti slovenskej nezávislej divadelnej scény. Aj keď by sa mohlo zdať, že išlo o „jednorazovú“ performanciu, tvorivý tím má ambíciu dielo znovu uviesť aj na jeseň.

Herecká dvojica priniesla formálne aj obsahovo jedinečný zážitok umocnený nielen bezprostrednou blízkosťou k divákom. Dielo formálne rámcovali vopred nahrané krátke oznamy o tom, v akom dejstve sa práve nachádzame. Odkaz na štruktúru tradičnej drámy bol však len symbolickým gestom, keďže gradácia sa neriadila zvyčajnou krivkou napätia. Dramaturgická linka bola skôr rozptýlená a jednotlivé obrazy na seba nadväzovali iba voľne a intuitívne. Zatiaľ čo niektoré výstupy sa odohrávali vo vnútri električky, iné prebiehali nečakane vonku.

Silným momentom bol akýsi prológ, keď sa diváci rozostúpení pred električkou mohli pohľadom zahĺbiť do plameňov šľahajúcich z dvoch sudov, pričom z magnetofónu znela ťahavá melódia piesne Girl on Fire. Ovzduším sa aj vzhľadom na súčasné udalosti – možno ani nie podľa plánovaného inscenačného kľúča – niesla atmosféra hroziacej skazy sveta. Diváci boli svedkami výjavu, počas ktorého sa Ondrušováusadená v pohodlnom kresle uprene a zamyslene dívala pred seba a pomaly si poťahovala z cigarety. Zdvojená citácia skutočného ohňa a hudobnej zložky v podaní Alicie Keys pritom prekvapivo vôbec nepôsobila redundantne. Naopak, znásobovala množstvo rozporuplných pocitov a drásajúcich vnemov. Už samotný text piesne odkazuje okrem iného na nevyčerpateľnosť ženskej sily a neoblomnú húževnatú snahu prekonávať nielen každodenné prekážky. V pohľade herečky sa miešala presvedčivá rozhodnosť s letargiou, sila s bolesťou, pokoj s nervozitou. Keď divák na chvíľu odtrhol zrak od hypnotizujúceho prírodného živlu, zbadal, že na streche električky stojí v červenej kombinéze a s horiacou fakľou v ruke Tilajčík, ktorý pripomína olympijského reprezentanta s pochodňou. V inom okamihu sa herec zase ocitol na strome, odkiaľ k divákom cez pootvorené okná električky doliehala jeho interpretácia pomalej ľudovej balady.

Ako jedna z nosných tém sa javila byť problematika partnerského vzťahu, rýchlo vyhasínajúcej lásky, nešťastia a strádania, vnútorného prežívania a hľadania vzájomného porozumenia. Často zobrazovanou emóciu bol smútok. Najpravdivejšie a najuveriteľnejšie pôsobili opisy okamihov hlbokej vnútornej bolesti zahŕňajúce pochybnosti o sebe samom, neistotu a neukotvenosť, ktoré vyplývajú z pocitu nenaplnenia. Ondrušováprinášala lyrické poeticky ladené textové pasáže. Interpretovala ich bez pátosu, zato s neviditeľnou maskou šaša. Tú si nasadzovala pomocou grimasy, keď rozprávala cez zaťaté zuby a tvár si zospodu osvecovala baterkou, čím vznikal až hrôzostrašný obraz. Zatiaľ čo Ondrušovása sústreďovala skôr na autentické zobrazenie svojho vlastného vnútorného prežívania, Tilajčík vnášal do predstavenia akoby pohľad vonkajšieho sveta. Raz bol mužom, ktorý sa vzpieral uzavretiu manželstva, inokedy vstupoval „na scénu“ s obrovskou Bibliou a v role kazateľa predvádzal v pseudo tragicko-hrdinskom rozpoložení príbeh s morálnym posolstvom. Boha však neuctieval, ale skôr provokoval neľahkými otázkami napríklad o tom, ako vníma slobodu. V jednom z dialógov zase svojimi otázkami s konfrontačným podtextom odkrýval neschopnosť komunikácie a nemožnosť priblížiť sa k druhému človeku. Z prehovorov najmä Ondrušovej sálala akási nemožnosť pohnúť sa vpred a potreba rojčiť. Figúry, ktoré obaja stvárňovali, si neraz kládli otázky o zmysle života a filozofovali podobne, ako to mali často vo zvyku aj postavy z hier A. P. Čechova. V inscenácii sa stretávame sprostredkovane s niektorými z najznámejších postáv tohto dramatika. Herci podľa jedného z motívov hry Ivanov stvárnili napríklad situáciu končiaceho sa partnerstva, respektíve snahy muža vyhnúť sa plánovanému sobášu. Ondrušovása zase v istom okamihu ako Nina z Čajky na kolieskových korčuliach s ľahkosťou a spontánnosťou premávala pred električkou. Do megafónu pritom kričala, že všetko už pochopila a umenie nie je o sláve, ale predovšetkým o utrpení. Aj v tejto scéne umne narábala so zmesou tragiky i komiky.

Pozoruhodné je, že istá až expresívna štylizácia hercov, ktorá sa prejavovala v jednotlivých scénach, nikdy neskĺzavala do vyprázdnených gest a lacných efektov. Ondrušová a Tilajčík dokázali prirodzene balansovať na hrane pátosu a humoru, ponoriť sa do prežívania načrtnutých postáv a tiež si od nich zachovať odstup, udržať sa nad vecou a zároveň pôsobiť autenticky. Vystačili si pritom len s niekoľkými rekvizitami, ako napríklad balónové srdcia či plastový model srdcového svalu. Tie samy osebe síce pôsobili ako prvoplánový gýč, ich využitie bolo však mimoriadne funkčné. Neraz slúžili ako kontrapunktický komentátor diania. Vo chvíli, keď sa Ondrušovátrápila bolestivými pocitmi samoty, Tilajčík napríklad začal vhadzovať cez okno dovnútra električky nafúknuté balóny. Tie bežne demonštrujú rozpuk milostného dvorenia, avšak tu boli skôr dôkazom trpkosti pociťovaných neopätovaných emócií a ukazovali na jednej strane lákavý lesk romantickej predstavy a na druhej strane už menej vábivú skutočnosť.

Dvojica využívala na budovanie silnej obrazotvornosti rozličné možnosti. Publikum postupne vťahovali do mikrokozmu postmodernej koláže zloženej z rozličných odkazov na dramatické i hudobné diela. Hudobnú zložku ozvláštňovalo používanie retro kazeťáka či púšťanie platní na gramofóne. Každý divák okrem toho dostal ešte pred samotným začiatkom čelovku, ktorú si podľa inštruktáže z audionahrávky nasadil na hlavu. Následne slúžila ako nevšedný nástroj práce so svetelnými efektmi. Herci sa obracali i priamo na členov publika. Ondrušová napríklad každému pri vystupovaní z električky pošepla jeden z variantov veľmi konkrétnej a adresnej otázky: „Plakala si od bolesti?“ alebo „A ty si už kričal od bolesti?“ Okrem toho diváci zažívali počas predstavenia aj nepríjemné pocity ohrozenia a strachu. Napríklad keď Tilajčík zvonka rázne búchal do električky, až všetko vo vnútri zadunelo. Ondrušová v inom okamihu zase silno dupala a otriasala tak nielen emóciami zúčastnených.

Keď diváci opúšťali priestory električky, znela študentská hymna Gaudeamus igitur, čo slávnostným až rituálnym spôsobom ukončovalo spoločný zážitok. Epilóg sa konal takisto vonku – Ondrušová ťahala na bicykli pripevnený vozík, v ktorom sedel jej herecký kolega. Tilajčík sa s divákmi lúčil piesňou vyjadrujúcou vieru v nájdenie lepšieho miesta na život. Publikum dostalo inštrukcie, aby konalo podľa toho, ako uzná za vhodné. Ostať stáť na mieste alebo sa vybrať smerom za tvorcami? Keď sa skupinka ľudí pohla v akomsi improvizovanom sprievode, znova mi mysľou prebehla paralela so súčasnými pochodmi za mier na Ukrajine.